Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?

ludka123

Hovoríš mi zo srdca, stále, nonstop na nu myslím, je to veľmi ťažké, je pár dní, kedy mi je dobre a potom príde depka, hnusná, brutálna, kedy mi chýba najviac na svete, kedy ju chcem objať, povedať jej niečo, alebo aspon vedieť, že tu niekde je, že jej je lepšie a že je so mnou. Chcem aspon sen s nou, nech ju vidím, nech v nom nájdem nejaký zmysel....

Sorry, ja síce maminu našťastie mám, akurát tatino "odišiel", je to už 8r. ale mám pocit, že s tým sa človek nevie vyrovnať, stotožniť, len prijať ako fakt, je to smutné ale je to tak, prepáčte

hovorí sa, že len ak stratíš rodičov, len vtedy skutočne dospeješ.

Bože ľudia, poplakala som si pri tejto téme. Držte sa !!! možno by táto téma mala ostať stále živá aby ste si mali kde písať, lebo aj to pomáha a radiť ostatným.

Moja mama je chorá asi rok,ja sa toho bojím najviac na svete,mám 19 rokov,nedokážem si to ani predstaviť,často vracia,zle sa jej dýcha..už toto nezvládam,neviem robiť veci,čo som bežne zvládal,nechutí mi jesť,bojím sa,že aká bude zase noc,často volám lekára, myslím,že takéto niečo proste nezvládnem....a otec je tiež chorý...Bojím sa,že tu zostanem sám,nemám ani súrodenca,bratranca,nikoho iného...a ešte ani vzdelanie ukončené..

minulý týždeň v utorok som odprevadila moju maminku na jej poslednej ceste. Bola ťažko chorá, vedeli sme, že jej stav je veľmi vážny / choré srdiečko, astma , vysoká cukrovka, tri roky bola na kyslíku / ,no keď prišiel deň jej odchodu, bolo to hrozné. Nepochopiteľné, neviem sa stotožniť so skutočnosťou, že tu už nie je. Hoci posledné tri mesiace z postele takmer nezchádzala, kvôli boľavému srdiečku dokázala denne urobiť už iba pár krokov, stále sme dúfali, že sa jej stav zlepší. Bolo nám veľmi ľúto, že jej nevieme pomôcť. Každý deň sme sa jej snažili spríjemniť ako sme vedeli. Napriek tomu, že som sa o ňu s láskou starala, neviem sa zbaviť pochybností. Je to sebecké, ak zastonám " Bože, ako ťažko mi je na duši ? "

Liliana 65
tak ja som pred tyzdnom pochovala tu svoju mamicku a mozem povedat, ze jej pohreb bol pre mna tym najhorsim dnom v mojom zivote... dva tyzdne pred tym som schudla 5 kilov, co som sa trapila, lebo sme mamickinu smrt vopred uz ocakavali...
ja si kladiem tie iste otazky ako ty a stale sa snazim utesovat sa tym, ze sa niekde z hora na mna pozera, ze je stale so mnou a pod., len sa mi to akosi nedari, aj ked mi kazdy vravi, ze ona ma neopustila... stale ju vidim pred ocami ako sa trapila v nemocnici, stale cakam, ze ju este uvidim, ze sa vrati z nemocnice domov, ze mi zavola, ze je uz doma v poriadku... a stale nic. stale tomu nemozem uverit. rano sa budim so strasnou zaludocnou nervozitou a nahovaram si, ze je to vsetko iba sen. tak velmi mi chyba, tak vela by som jej chcela este povedat. ak prezijes dnesny den, tak prezijes uz vsetko a snad sa ti trochu ulavi.prajem vela sil.

my máme dnes pohreb tej mojej maminky, jediná otázka, ktorú kladiem každému je, že či tu naozaj so mnou bude, ako to každý hovorí....

Vypýtala som si pitevnú správu a tam píšu,že zlyhanie srdcovo-respiračneho systému z chorobných príčin.Ale ja tomu neverím,ja neviem si vysvetliť čo sa stalo.Veď taká náhoda by to nemohla byť ....že obaja naraz.... ja mám tušenie,že tam sa malo riadne vyšetrovanie robiť a zapečatiť byt,ale oni nám kázali všetko vyčistiť kvôli dezinfekcii.Polícia asi urobila chybu....!!! Ale už sa nedá nič robiť...

kobi, aj na teba sa to teda zosypalo vsetko naraz, zelam ti vela sil, este ich budes potrebovat!

ach, lilala, tak to je naozaj strasne smutne, to musel byt pre teba velky sok, obaja naraz....a co sa stalo, vies to, vzali si zivot, ci nejake nestastie? je mi to uprimne luto. isteze deti ti tvojich rodicov nenahradia ale mas dovod zit. drz sa, cas lieci rany....