Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?

vzdy to velmi boli, ked niekto blizky nenavratne odide, zalezi od citovej naviazanosti, za otcom som zialila, ale nie az tak velmi, ako za mamou, trvalo cca 3 roky, kym som prestala za nou plakavat, cas je naozaj milosrdny, casom sa aj ta najvacsia bolest utisi, po smrti mojej mamy pre mna najvacsou vzpruhou boli moje deti, pri starostlivosti o ne som aspon na chvilu nemusela mysliet na stratu, ktoru som utrpela

Kazdy, kto,sa dozije dlhsie strati rodicov a hromady blizkych.
Po case bolest, preboli ale tak ako pri poraneni, rana sa zahoji, ale jazva zostane na cely zvysok zivota.
Je to casto koniec bezstarostnej mladosti

Tak vidím, že je nás viac, ktorí sa nemôžu zmieriť s odchodom blízkych, mám rešpekt zo smrti, nie strach. Na druhej strane čakajú naši najbližší- drahí zosnulí, ale aj takí, čo celý život robili zle sú niekde tam... tak asi musí byť nebo, peklo. Čakám, že moja mamička, čo mi zomrela sa so mnou príde ešte rozlúčiť, nesníva sa mi s ňou, hoci ju stále prosím, aby mi dala nejaké, aspoň malé znamenie, že je "tam"...nič. Čas sa vrátiť nedá, odišla bez rozlúčky a ja si zúfam...Chodím za ňou na cintorín, tam plačem a plačem a žiadne znamenie,keby aspoň vo sne sa mi prihovorila, niekto hovorí, že sa mu s mŕtvym sníva, dokonca, že mu dal znamenie. Bože prečo to musí byť pravda, možno je to zlý najhorší sen...

mne zomrel v januari 2008 otec na ktoreho som bola velmi citovo naviazana. Ja som to znasala dost zle, ani nie tak ze psychicky, ale kazdy si o mne myslel, ze ako to dobre znasam, ze som relativne v pohode. Ale NIE. Proste jeho odchodom som sa uplne zablokovala. Nedokazala som vobec plakat a to bolo najhorsie. Na pohrebe som sedela ako babika bez emocii, bez nicoho iba prazdnota. A tak rada by som plakala a nic. Tento stav trval asi 1,5roka. Prisli zdravotne problemy, som presvedcena, ze suviseli s tym vsetkym. Az teraz takmer 3roky po jeho smrti sa to zlepsilo. Uz mam aj emocie pomalicky to ide dufam uz len k lepsiemu. Poradit ti asi neporadim nic. Treba cas, lebo toto nieje situacia na par mesiacov to je velmi velmi dlhodobe, a zmierit sa s tym nezmieri nikto nikdy. Treba sa zmierit iba s tym, ze sa s tym nikdy nezmieris a potom to bude lepsie...

Pozdravujem vsetkych,
mne tiez zomrela mamicka v septembri tohoto roku . Pred pol rokom - v maji, mala prvu mozgovu prihodu a dostala sa z toho, z tejto druhej sa uz nedostala, praskla jej cievka v hlave a do 24. hodin na to na ARE zomrela...
Nikto tomu nechce uverit, zmierit sa s tym naozaj neda, to, ze je to realita je neskutocne...chodime jej na hrob a nechceme si pripustit tuto hrozu...dokola si vycitam, ze som k nej mala chodit castejsie, rozpravat sa s nou, aspon ju drzat za ruku. Vsetci, co mate este mamicku, tak sa radujte...Paradoxne, teraz po jej smrti citim, ze je so mnou, citim ju pri mne, stale sa s nou rozpravam, hoci som nedostala sancu sa s nou rozlucit, nemala som moznost si s nou plno veci vykomunikovat, po jej smrti to robim stale sa s nou rozpravam. Rano jej prajem dobre rano, v duchu som stale s nou. Sme si blizsie ako kedykolvek predtym... Uvedomujem si, ze smrtou nic nekonci, musi byt nieco tam na druhom brehu, ci uz veriaci, neveriaci ludia to iste tak isto citia...Myslim, ze so svojimi drahymi zosnulymi sa este stretneme, lebo smrt je neoodelitelnou sucastou zivota. Verim, ze cas zahoji tu hroznu bolest a strasnu ranu, aj ked, cas je relativny pojem...
Inak nema niekto literaturu o zivote po zivote, alebo nieco podobne, musim sa z toho dostat...

MUSIME IST DALEJ...NEMAM RODICOU,ZOMRELA MI MLADA SESTRA A TO NAJHORSIE PREZILA SOM SVOJE DIETA NIKDY SA Z TOHO NEDOSTANEM JE TO AKO NOCNA MORA MOJE OCI SU STALE SMUTNE A ZABLOKOVALO SA MI NIECO TAKE AKO IST VON,ZABAVIT SA,BOJIM SA ZASMIAT,ABY NIECO ZASE NEPRISLO,ZOSTALI SME TU-ASI NIEKTO VIE PRECO TAK SA S TYM MUSIME NAUCIT ZIT DRZME SI PALCE ABY SA NAM TO DARILO A TI,CO SU NENI MEDZI NAMI ABY NAS STRAZILI A POMAHALI NAM V TOM:(

je to najhorsie co sa mi mohlo prihodit maminka mi strasne chyba casto sa mi s nou sniva....nieje tu osoba ktoru som milovala a ktora milovala mna stale na nu myslim strasne mi chyba je pohlad rady usmev povzbudenie aj teraz mi vyhrkli slzy ta bolest nikdy nezmizne.....casto sa rozpravame ale dala by som za to vsetko keby ju tu mam pri sebe...

aj ja ju stale cakam, a hladam na ulici...

ťažko sa s tým vyrovnávam a myslím si,že iba niekam odišla...a že sa vráti ...:-(

Je pravda,ze vyrovnat sa so smrtou blizkej osoby je nemozne. Mne zomrela mama pred 4 rokmi mala som 24,bolo to dost necakane, vazne chora nebola, takze to bol velky sok.Nemam ani surodencov,len otca.S mamou sme boli velmi naviazane na seba.V tazkych chvilach ani neviem ako to bolo mozne,ale dostala som taku zvlastnu silu,musela som vybavovat pohreb,a vsetko okolo toho,velkou oporou mi bol moj priatel s ktorym som bola len velmi kratko,dva mesiace,keby som jeho nemala,tak asi tu uz nie som.Otec to nezvladal vobec,babka mamina mama mala u seba stale pohotovost,sanitky lietali hore dole od vtedy je babicka na tom velmi zle,vela infarktov po sebe, otec dostal cukrovku asi zo stresu a ja uz uzivam lieky na srdce. Mam poruchy spanku. Navstivit psychologa moc nechcem,aj ked by mi to asi pomohlo,ale nechcem byt na liekoch,lieky len otupia, ale realite clovek tak ci tak neunikne. V co dufam, ze mi to zmierni su deti, ak ich budem mat, budem mat pre koho zit, takto len prezivam lebo musim, mam otca a babku o ktorych sa musim postarat. Mam panicky strach zo smrti blizkych, niekedy ma chyti hrozny amok, ked si predstavim, ze mi raz vsetci odidu, tymto stresom som si uhnala problem so srdieckom, stale vysoky pulz okolo 100. Rady na vyrovnanie sa so smrtou blizke nie su, vyrovnat sa s tym nikdy neda, len to mozno casom tak otupi viac, ale kus vo mne zomrel, moja cast, to sa zacelit uz neda.