Ako ste sa vyrovnali so smrťou svojej mamičky?

Maminka mi zomrela 16.10.2015 v piatok. Studujem este zubnu techniku. Som v poslednom rocniku. Mamina bola tiez zubna technicka a ked som nemal skolu aom jej chodil pomahat do prace. 11.10.2015 sa mi len vratila po troch tyzdnoch s trencianskych teplich bola si preliecit bolavy chrbat. To ma privitala usmevom stastim vyobjimala ma. Ukazala mi neskutocne stastna ake veci si ram kupila. Neskutocne sa z toho tesila. V utorok som mal skolu to sme sa zas nevideli. V stredu som mal vono tak som jej isiel pomoct do prace. Poobede som isiel z prace prec uz. V ten den som ju este videl vecer. Doniesol som jej len nastroj do prace co som zapatrosil. V stvrtok som mal skolu to som ju nevidel. V piatok som mal zas volno tak idem za nou do prace pomoct. Este tam nebola tak som cakal ale nechodila. Myslel som si ze ako milion krat isla do obchodu alebo mu kamaratke na kavu, no ani nezdvihala mobil. Reku asi zaspala jak vela krat. Zobral som sa ju zobudit teda. Vosiel som k nej dosiel do spalne a prehovoril na nu no nezareagovala. Zlakol som sa tak som sa jej dotkol a bola cela studena. Uz bola mrtva a ja sa stym neviem vyrovnat. Ten pohlad chladny dotyk. Stale to neviem dostat z hlavy. Neskutocne mi chyba. Neviem ako to tu cele zvladnem. Aj skolu aj robotu naraz. Mali sme neskutocny vztah k sebe. Vychovavala ma sama. (Ocko zomrel 10rokov dozadu no aj tak som ho len par krat videl) znamenala pre mna vsetko. Tesil som sa ako sa o nu ja postaram ked pojde do dochodku. Pojdem s nou na dovolenku alebo len niekam na vylet. Uz nikdy ju neobjimem nepobozkam nepoviem jej ako ju neskutocne lubim ako som stastny ze som ju mal. Ze bola tak obetava a ochotna ma vychovavat sama a trpezliva so mnou. Vycitam si jej odchod. Mozno keby som s nou bol by sa to nestalo keby som ju len dosiel pozriet vo stvrtok. Mam pocit ze za to mozem ja. Srdce mi ostalo prazdne a denne mam tlak na hrudi z uzkosti. Placem stale uz cely tyzden. Mal som len ju a dost uvazujem ci si uvedomuje ze uz neni. Ci ma vidi a vie ze smutim ze na nu myslim. Alebo je to len tak ze zrazu nic neni. Stale tomu neverim co sa stalo. Chcem verit ze to je len sen ale neni. Usmev uz nema pre mna cenu a dost je len na silu. Ku stastiu mam priatelku ktora stale pri mne stoji a drzi ma. Nebyt jej uz som s maminkou. Neviem ci boh alebo kto si ju k sebe zobral ale stale uvazujem preco. Kazdemu len pomahala a uprednostnila inych pred sebou. Chcela kazdemu len dobre a kazdy ju mal rad tak boze preco s mi ju vzal. Stale by som chcel aby si radsej vzal mna namiesto nej, ale nie. Asi to je trest pre mna ale nespravil som nic take zle aby som bol tak potrestany. Neviem mam 24 a stale mi vravia ze to casom prejde ale mam pocit ze toto neprejde nikdy ta bolest a smutok zo straty najmilovanejsej osoby nic nenapravi. Mam pocit ze som strateny a neviem co mam robit a ze nezvladnem sam vsetko. Nechcem uz dalej takto zit ale zas nemam to ako zmenit.

to je co? na co to vlastne sluzi?

ako pre koho. Mne teraz s odstupom casu to pride ako fajn napad, po rokoch som sa dokonca odhodlal urobit tam spomienku na mojho kamarata :-)

poculi ste niekto o zivej spomienke? vraj je to nejaka verejna spomienka na zosnuleho, myslite ze je to vhodne?

Mne moja mamka zomrela pred 4-mi rokmi a do dnes mám na celý svet,a hlavne na seba zlosť! Asi po mesiaci po jej smrti som prišiel na liečbu,ktorá má dostala,ako som jednoducho mohol predĺžiť jej roky života...
Ďakujem pani doktori,informovali ste ma o všetkom nepodstatnom ,ale o takej banalite ,ktorá pridáva na rokoch života NIČ! Áno,učia vás ulaviť od bolesti,ale neučia vás vyhľadať príčinu tej bolesti,a to je na tom to najsmutnejsie.
Momentálne som smutný,nahnevaný,že ak by som sa dostal k tomu o mesiac skôr,mamka by žila aj s infarktu,aj rakovinou alebo hoci čím,čo sa pripisuje už iba úmrtia. Teraz chcem len pomáhať každému,čo o to požiada! Každému sa totiž dá pomôcť! Dúfam,že mi to tam hore mamka odpustí,že som na to neprišiel počas jej existencie. Bolí to veľmi...

Mne zomrela mama pred piatimi rokmi, mala som vtedy 10, a nezvládala/nezvladam to stale lahko, je to neskutočná bolesť,ktorá nezmizne nikdy. Mám pocit ako by si zobrala so sebou aj kúsok môjho srdca, snažím sa aby to čo najmenej bolelo, ale v skutočnosti to nejde, tejto bolesti sa nikdy nezbavíte keď milujete.. dá sa s ňou len žiť. Práve som vo veku kedy ju nesmierne potrebujem, ale nie je tu, je tu len v mojich predstavách,takže ťažko na to povedať nejaký návod,aby sa s tým niekto zmieril. Nezmieri.

Mne mamička zomrela v rannom detstve, vôbec si ju nepamätám a dá sa povedať že mi nechýbala..lebo som nevedela "čo" vlastne by mi malo chýbať. Až keď som porodila svoje dieťa a zahrnula ho láskou, som zistila, o čo som ja prišla.. Často som na ňu myslela - ale až v dospelosti.. a keď som mala ťažké obdobia som ju volala, aby prišla aspoň do sna.. ale neprišla, nikdy. a to ma veľmi tiažilo, prečo nepríde.. Raz mi jedna pani liečiteľka o tom povedala, že nemám volať duše mŕtvych, nie je to pre nich dobre..odvtedy si dávam pozor a neprivolávam ju, radšej sa za ňu krátko pomodlím.. nech má pokoj, iste nebolo pre ňu ľahké odísť z tohoto sveta a nechať tu tri maličké deti.

Pred vy3e mesiacom mi zomrela mamka. Vedeli sme už asi 3 týždne, že stav je nezvratný a zhoršujúci sa, že srdiečko slabne a prestáva vládať a tak sme možno mali čas sa na jej odchod "pripraviť", ale aj tak nás to zaskočilo. Mamka mi veľmi chýba, ale najhoršie na tom je, že som nevyronila ani slzu, nemôžem plakať. Niekde hlboko v sebe cítim bolesť a stratu, ale desí ma, že to nejde dostať von. Začínam si o sebe myslieť, že som hrozným bezcitným človekom, čo nevie smútiť za tak blízkym a milovaným človekom, za mamkou. Mám pocit, že zrádzam jej city, ktoré ona celý život do mňa vkladala...

Lili, je veľa príbehov o tom, čo sa s nami deje po smrti. Je len na nás, ku ktorému sa prikloníme, aby sme našli silu žiť ďalej, aj keď už s nami nie sú tí, ktorých sme tak veľmi milovali. Aj ja ti jeden ponúkam, možno trochu upravený, ale snáď pomôže. Tvoja mamička, tá bytosť, s ktorou si si tak veľmi rozumela, tu je, aj nie je. Stále vníma a cíti, aj keď už zabudla, kým bola. Ale stále je a navždy bude tou, ktorá ťa tak veľmi povzbudzovala a ktorá na to nikdy nezabudne a tak je viac ako isté, že sa stretnete znovu. Možno už nie ako mama a dcéra, ale rozhodne si budete znovu tak blízke, ako ste si boli. Veď to nie je náhoda, že sa medzi vami také puto vytvorilo, na to treba viac, ako jeden ľudský život. Rozumieš? Nemáš za čím viac smútiť a premárniť si tak tento život. Naopak, zdvihni hlávku a ži a keď sa znovu stretnete, tak svojej mamičke ponúkneš novú, lepšiu Lili a o to kvalitnejší bude váš nový vzťah. To môžeš pre ňu urobiť iba keď budeš znovu veselá a vnímavá. Proste vklad do vašej ďalšej budúcnosti. Ktorá je istá. Smútok netreba ďalej živiť, žije len vďaka tebe, ak ho opustíš, prestane ťa trápiť. Mamička cíti tvoje stavy a tak jej dopraj, aby cítila tvoju radosť a lásku...to, že ti chýba, bohužiaľ láska nie je, ale sebectvo, odpusť mi tie slová. Láska je o tom, že druhému dopraješ to najlepšie zo seba a smútok dobrý nie je, chutí trpko a odporne. Sama to cítiš. Zatvor raz pre vždy pred ním dvere a dopraj sama sebe úľavu z pochopenia, ktoré som sa pokúsila ti ukázať. Ten najkrajší deň ti prajem a aby to bol zároveň aj posledný deň tvojho smútku a aby sa ti podarilo pretaviť ho na zmierenie sa a vykročenie lepším smerom. K svojej krajšej budúcnosti a raz aj k novému stretnutiu s mamičkou. Tak sa drž a neplač už. :o)

Dnes sú to 4 mesiace, co ma moja milovana mama náhle opustila ;( Mám 36r, bola mi vsetkým - láskavou chápajucou mamou , najlepsou kamaratkou,proste mi bola vsetkým. Neviem sa s tym ale stale zmierit, cakam ju stale domov, spim v jej posteli, beriem ju (v urne) vsade so sebou, a stale nemozem tomu uverit...a zmierit sa s tym. Kazdy den sa pozeram na oblohu, viem, ze na mna dava pozor, ze je tam, ale este stale cakam, stale neprestavam verit v to, ze sa ráno prebudím z nocnej mory a ona ma bude s kavou cakat, ako kazde rano v kuchyni, ze si zajdeme na prechadzku, ze si spolu navarime, posedime a budeme sa rozpravat o vsetkom...Je to hrozný pocit. Kazdy den , uz 4tý mesiac vstavam s placom, cez den placem, v obchode mi pride zle, na dovolenke pri mori..je jedno kde som, aka hodina bije, pridezachvat placu na mna a je koniec..strpne mi cele telo, hrca v krku neda dychat, zachvat placu.. :( potom to prejde, a zase to z nicoho nic pride..stale na nu myslim, nech sa zamestnam cimkolvek, chyba mi kazdu sekundu...
tá bolest je rovnaka ako na zaciatku...