Rodičia a anorexia, bulimia

eli,
mohla by som sem napisat, ze sa mi tlacia slzy do oci z toho, co si napisala...Ale myslim, ze bude stacit: klobuk dole, mamina...

Osobne si myslim - kolko dievcat s PPP, tolko osudov a spustacov-zle rodinne zazemie, nezhody a neporozumenie si s rodicmi, vysoke naroky, tuzba po dokonalosti a mnoho inych.Pokial choroba nevylezie na povrch, myslime si, ake je vsetko ok, nepripustame si(rodicia) ,ze robime nejake chyby, ze by nase dieta mohlo mat nejaky problem kvoli nam,skratka vsetko ide tak, ako ma. Ale ked sa to vsetko prevali, bijeme na poplach.V prvom momente hadzeme vinu na dieta.Nepripustime si, ze my rodicia mozeme byt pricinou niecoho takeho,ako je PPP.Samozrejme,je aj veeelmi tazke take nieco si pripustit.Hlavne, ked je v rodine viac deti,ktore vyrastaju v rovnakom prostredi a PPP ma len jedno dieta.
Ja uplne suhlasim s Alternativou, aj s Gabikou a chapem aj mamu42. Nech je spustacom cokolvek, my rodicia z toho nase dieta nedostaneme.Kazda jedna babenka musi v tejto etape zivota prebrat zodpovednost sama za seba.Musi chciet sa z toho dostat len a len kvoli sebe.Taka je moja skusenost s PPP.Dlho som vodila dceru za rucicku,az sa to jedneho dna zmenilo.Ako som uz v minulosti pisala, prebrala zodpovednost za svoje zdravie do svojich ruk.Chvilu to trvalo,kym som neuzavrela dohodu so svojim svedomim-ze ju nebudem kontrolovat,pytat sa,sledovat.A to dieta slape, robi pokroky a ked vidim jej usmev a pokojny vyraz na tvari...Jasne, mozno si niekto povie, ze som naivna,ktovie,ci nehra divadielko, ze by som jej nemala slepo doverovat atd.Ale zakazdym poviem len to, ze jej doverujem, ze jej chcem doverovat a keby chcela podvadzat, bude podvadzat len samu seba, sklame samu seba, ublizi samej sebe..Pretoze je to o NEJ.Dovolim si tvrdit, ze som milujuca matka, nas vztah je velmi otvoreny a harmonicky- i tak to nechavam na nu samotnu./dolezite je,ze vie ze som tu,keby nieco/.A za tuto zmenu vdacim hlavne Alternative a Gabike,ktore mi velmi pomohli.A o tomto je toto forum.Vymenit si nazory,poznatky a skusenosti a kazdy nech si z toho zoberie to, co uzna za vhodne a spravne.
A hlavne dievcatka,
nech uz spustacom vasej PPP bolo cokolvek, uzdravenie je na vas.Zvladnete to, ak same chcete. Ak mate pri sebe chapajucich rodicov, tak to mate len +, ak nie, dokazte im, aj sebe, aky velky clovek sa vo vas skryva, ukazte im,co vsetko dokazete...Ved o pomoc sa mozete obratit na odbornikov i toto forum...

Noo, prilis osobne reakcie casto prinesu nedorozumenie. Mrzi ma, ze tu nedorozumenie vzniklo k voli mne. Viem, ze v nicom, co sa tyka nazorov na pomoc a riesenie PPP, sa my tri nelisime. Dievcata, ktore su tu dlho a poznaju nas, to predsa vedia. Mozme diskutovat, co je "opicia" laska...predsa to prilisne vodenie za rucicku tam tiez patri. A ked citujeme, treba uviest cely bod 3, ktory hovori o NAJCASTEJSICH pricinach. Tym sa nevylucuje vplyv napr. neodbornej prace trenera. A moja rada "spolahnut sa na seba" bola reakcia dievcatam, ktore sa vraj o rodicov nemozu opriet. Aj to som tu uz dievcatam vela razy pisala, ze to moze byt ich skresleny a nepravdivy nazor. Verim, ze aj z tejto diskusie si kazda z dievcat vyberie to, co jej pomoze uspesne zabojovat proti PPP. Lebo to je mojim cielom, preto som v tomto fore. Obom Vam dakujem za nazor.

Mama42
do nikoho sa neobuvam. Myslim, ze si prilis vztahovacna...
mam deti a mam aj dceru. nevies si predstavit, kolko krat ma uz napadlo, ci sa to cele niekedy nezopakuje cez nu. Ano, ta "sanca" tu je a je podla mna celkom realna. jedna vec je, ze sa bojim, ci to sama ustojim. A druha, ze ked to ustojim, ci budem schopna akceptovat vsetky tie veci, ktore viem, ze som ich svojho casu ocakavala od mojej mamy ja. Ale mozno prave v tom je to malicke stastie, ze sa ma to dotklo a snad si potom budem vediet urovnat veci v hlave tak, aby to bolo na prospech veci. Ale zatial je to cele len teoria.
ty to mas v praxi. Klobuk dolu, jasne, si matka a chces len to najlepsie pre svoje dieta. neberiem Ti to. Myslim, ze toto forum by malo byt o spolupraci, o dorozumievani sa a hladani nejakeho vychodiska.
Ak sa vsak na niekoho, kto to tu cele pomahal v najlepsom umysle zalozit, kto tomu venuje energiu, cas, slzy, usmev, rady, pekne slova a ver, ze aj kopec nenahraditelnych skusenosti...ak ho napadnes uplne necitlivo a s uymslom povysit svoje mamickovske skusenosti nad jeho rady - neda sa mi nereagovat. Ok, nazor proti nazoru ale premysli si dva razy, kym zatnes do ziveho. Ja len tolko...

gabina
vies ked sa to stalo u nas ja som sa dostala do takeho stadia depresie ze rodina hovorila mojej dcere nech sa zacne liecit ...lebo ja som bola urcite psychicky blizsie k smrti ako ona vtedy

gabina
prekopirovane od ALTERNATIVA PISANE ZELENYM

Treba si uvedomit, ze nedostatok lasky a pozornosti rovnako ako nadbytok "opicej" lasky spusta problem
nadbytok "opicej" lasky spusta problem
nadbytok "opicej" lasky spusta problem
z mojej strany.....VPLYV TRENERA NA TANECNEJ SPUSTILO PROBLEM MOJEJ DCERY

cize to je cosi ine ako bezcitny rodic:-(( len tolko som este chcela dodat

mila gabina
presne to som tu pisala co ty...ze vsetky ale vsetky tieto dievcata potrebuju odbornu pomoc....a ze sa z toho nedostanu iba same bez pomoci odbornika cely cas co tu chodim hovorim o tom istom aby dievcata vyhladali pomoc

A CO SA TYKA TOHO ZE CI MAM JA PODIEL NA TOM ZE MOJA DCERA DOSTALA ANOREXIU MAM A VIEM SI TO PRIZNAT MOJA DCERA SA LIECILA IBA RAZ A TO AMBULANTNE NEZVRACIA...DOSTALA SA Z TOHO AMBULANTNE ZA CO DAKUJEM BOHU A HLAVNE TOMU ZE SOM SA DOKAZALA ZMENIT DOKAZALA ZMENIT SVOJ PRISTUP K NEJ ...DOKAZALA SOM JU PRESTAT VODIT ZA RUCICKU DOKAZALA SOM TO A SOM NA TO HRDA...ZE SOM TO DOKAZALA VIES ALE PRV KED SOM CHCELA POMOCT JEJ TAK SOM SA MUSELA DOSTAT Z DEPRESIE AJ JA BERIEM DODNES LIEKY NA DEPRESIU AJ MOJE CHYBY VO VYCHOVE BOLI SPOSOBENE MOJOU DEPRESIOU..DCERKA NIKDY ANI LIEKY NEBRALA NA DEPRESIU
KLUDNE SA TU DO MNA OBUVAJ KOLKO CHCES ALE NIK NEBUDE O MNE HOVORIT ZE SOM BEZCITNY A NECITLIVI...RODIC PRAVEZE CHYBA NAS MATIEK JE HLAVNE V TOM ZE SME AZ PRILIS OCHRANUJUCE...A NEDAME PRESNE DECKU VOLNOST...MAM DALSIE DVE DETI VIES
A KAZDY DEN Z TYM BOJUJEM ABY SOM ICH PRILIS NEKONTROLOVALA ABY SA MI NEZOPAKOVALO TO ISTE CO SA NAM UZ RAZ STALO
PRETO NATTY SOM TU PISALA TO ZE MUSI SA PRV VYRIESIT JEJ VZTAH K OTCOVI...MUSI SA ON ZMENIT ALEBO AKO HOVORIS MUSI SA VYSTAHOVAT ...A TIEZ NATTY PISE ZE JEJ MAMKA JE FAJN...TAK PRETO SOM JEJ PISALA ZE NECH JEJ TO POVIE

NO A VIES GABINA TY TUSIM MAS UZ TIEZ DETI ....A NEVIES CO SA TI V ZIVOTE S NIMI PRIHODI ...A NEVIES CI NEBUDES AJ TY NA VINE ZE SA IM TO PRIHODI...
MOZE SA TI TO STAT AKO KAZDEMU INEMU AKO SA TO STALO AJ MNE

mama42:
ak sa dá, nepýtaj sa dievčat, koľkokrát zvracali dnes, pred týždňom, včera. Načo je Ti táto info? Porovnať to so svojou dcérou? Ktorá je na tom lepšie a ktorá horšie? Aha, veď ja vlastne ani neviem, či máš anorektičku alebo bulimičku, tak by som sa nemala do toho miešať, však?
A budem sa, lebo som to zažila na vlastnej koži. Nikdy nevieš, kto áno a kto nie, tak prosím, ak nechceš, aby druhí súdili roičov PPPčkariek, nesúď ani Ty. Ďakujem...
Pokiaľ ide o rodičov, tvrdím jedno: anio jeden rodič nedokáže svoju dcéru dostať z PPP. Ani jeden. Musí to byť človek, ktorý nie je citovo na dieťa naviazaný. Akokoľvek. Či príliš silno alebo úplne máličko. Rodič anorektičke a bulimičke nevedomky ubližuje. Nie preto, že to skutočne robí ale preto, že si to ona myslí. Ale, bohužiaľ, množstvo rodičov má na PPP svojej dcéry naozaj svinský podiel a budem sa za to hádať aj keby ma mali rozniesť v zuboch. Takže preto nemôžu byť ani príliš dobrou pomocou v boji s PPP.
Pýtala si sa niekedy anorektičky alebo bulimičky, ktorá by sa už konečne chcela vyliečiť, čo by jej najviac pomohlo? Možno by si bola prekvapená ale veľa z nich by potrebovalo odísť z domu. Preč od rodičov, aby sa mohli dať do poriadku.
A je to skutočne len a len na nich. Na dievčatách. Potrebujú sa postaviť na vlastné nohy, aby chorobu zdolali a aby sa aj ďalej mohli spoliehať len na seba. Nikto to za ne nemôže vyhrať. Keď sa budeš o tom takto baviť a Ty so svojou dcérou, len jej pomôžeš uvedomiť si fakty.
Rodičia nie sú naši vlastníci anu nemajú na nás, na svoje deti výhradné právo. Od určitého veku potrebujeme voľnosť, dôveru, povzbudenie, že to zvládneme a nie neustále držanie za ruku. My si ho vypýtame, keď sa nám bude žiadať mamina ruka...

skoro 3 roky... a v pondelok mam 1. sedenie u psychologa.. a uz tu vazne niesom :)

natty
dobru noc:-)