Pinky, zvlášť na detských oddeleniach by mali robiť len osoby, ktoré deti milujú a chcú sa o ne starať. Mna najviac v práci pomáhalo si predstaviť, že tento pacient je môj otec, alebo táto pac. je moja mama, sestra, kamarátka...Aj keď ľudia tiež vedia vytočit, toto mi pomáhalo. Nevidieť v človeku cudziu osobu. Alebo dg, či nejakého otravu, ktorý furt čosi chce. Ale bolo to ťažké, keď som bola na odd sama a mala som na starosti 24ľudí a bolo to operač. odd.
Ja mám inú príhodu, jedna pani si raz zmyslela, že sa na mňa bude sťažovať, lebo nechcela už tretí deň po operácii vstať. Navrhovala som jej analgetiká, presviedčala ju, že lepšie bude, ak si na wc prejde sama, že na mise sa zle močí...ale ona nie. Nakoniec som ju musela vycievkovať- dobrý liter moču- a ona sa na mňa osopila, že som jej neverila a že som sa ku nej chovala ako k blbcovi a pod., že sa pôjde sťažovať primárovi...aj ostatné ženy na izbe len oči otvárali, že čo to tára. Tak som jej povedala, že má na to právo, aj keď neviem prečo a išla som za primárom ja. bola som vtedy vysokotehotná, naštvaná, bolo mi to ľúto, že za dobrotu na žebrotu. Primár si ma vypočul, až sa mi hlas triasol a kľudne mi povedal,že v pohode, že aspoň bude vedieť, ako reagovať, že nech si z toho nič nerobím. Chvalabohu ma poznal, nikdy som problémy s ľuďmi nemala, doteraz nechápem, prečo sa chcela na mňa sťažovať. Asi preto, že som okolo nej behala, vysvetľovala a chcela som jej dobre. Nuž, aj takí vedia byť ľudia. Ani nechcem vedieť, ako ma potom všade ohovorila.