Depresia a panicka porucha

Ja práve preto obdivujem svoju mamu a tvrdím,že každý dokáže spracovať a vysporiadať sa so životným osudom inak!!!

NAOZAJ NIČ NIE JE HORŠIE AKO STRATA DIEŤAŤA!!!

Moja mama bola fyzicky a psychicky týraná žena,keď začal môj otec piť,rozviedla sa hlavne kvôli nám (cca.po 7rokoch manželstva),náš otec nikdy neplatil na nás výživné,mama všetko zvládala sama...dokonca sme sa jej aj spýtali(boli sme už takmer dospelí) prečo si nenájde kamarátky a hoci aj priateľa...ona povedala,že najprv chce,aby sme boli my na poriadku,že ona na chlapov nemá ani náladu myslieť po skúsenostiach s našim otcom a na kamarátky po robote nemá čas,že ona sa porozpráva v práci a potom sa chce venovať nám,domácnosti a je rada ak večer si v kľude sama pozrie telku,alebo prečíta knihu.

Ja som to nechápala,lebo sa mi zdalo akoby ona žila iba pre nás a neuvedomovala si,že by mala robiť aj niečo iba pre seba...potom sme išli obaja svojou cestou a ona sa venovala zas vnúčatám,starostlivosti o svoju matku a jedinou jej priateľkou(v jej veku)bola jej sestra...teraz bude 8rokov čo zomrel po 3týždňoch od stanovenia diagnózy môj brat na akútnu leukémiu,mal vtedy iba 28rokov,zostal po ňom vtedy 5ročný syn...mama hoci bola totálne hotová nechcela žiadne lieky na ukľudnenie,ja som sa zosypala úplne a nevedela som s ňou 2roky o bratovi ani len rozprávať...iba som sa jej spýtyla: "preboha,maminka ako to ty zvládaš???" a ona,že "čo mám robiť mám sa teraz obesiť,musím nejako žiť ďalej a byť tu nápomocná pre malého a všetkých čo ma potrebujú"...,keď videla ako ja pomaly aj vďaka PP aj smrti brata upadám,tak mi vynadala a povedala,že treba sa iba vschopiť!!!

Doteraz na tému PP nechce so mnou diskutovať,lebo tvrdí,že ľudia sa dokážu dostať z každej fóbie-strachu pokiaľ majú záujem,že netreba sa stále sledovať...viem,že vo veľa veciach má pravdu,ale nesúhlasím s ňou,keď povie,že to ona by už musela mať dávno PP!!!

Mnoho žien bolo týraných,alebo stratili dieťa a pod. a túto chorobu nedostali,ale naopak ja som mala a mám pohodové manželstvo,dobré deti...a napriek tomu som ochorela,preto stále tvrdím a budem tvrdiť,že každý človek znáša inak životné situácie a moja mama je dôkazom toho,že hoci je mimoriadne citlivá osoba "zvládla" stratu svojho milovaného dieťaťa.

Pre mňa je to človek,ktorého veľmi obdivujem a tiež jej v dobrom závidím tú neskutočnú psychickú silu a životnú energiu.

aj ja sa velmi bojim tehotenstva,aj porodu,ale kazda kocka hovori,ze ten pohlad na babo,ten pocit stastia,to hned prejde a stoji to za to,tak tohto sa ja drzim.v stredu som siahla aj ja na alkohol,dopadlo to strasne.vcera som cely den tyckovala.dnes je to lepsie,ale mam strasne vycitky svedomia.moja mama nevie,ani otec,ze som sa opila.no strasne.uz tak davno som nepila,ani neviem vlastne,preco som pila teraz.dlho urcite si nedam ani pivo k ustam.nehnevaj sa,ze tu uz nechodim casto,ale budem sa snazit sem chodit ako predtym.inac robim cely vikend,aj mna pobolieva brucho,asi aj mne uz pridu...

aj ja sa velmi bojim tehotenstva,aj porodu,ale kazda kocka hovori,ze ten pohlad na babo,ten pocit stastia,to hned prejde a stoji to za to,tak tohto sa ja drzim.v stredu som siahla aj ja na alkohol,dopadlo to strasne.vcera som cely den tyckovala.dnes je to lepsie,ale mam strasne vycitky svedomia.moja mama nevie,ani otec,ze som sa opila.no strasne.uz tak davno som nepila,ani neviem vlastne,preco som pila teraz.dlho urcite si nedam ani pivo k ustam.nehnevaj sa,ze tu uz nechodim casto,ale budem sa snazit sem chodit ako predtym.inac robim cely vikend,aj mna pobolieva brucho,asi aj mne uz pridu...

Ivanka, ale toto hadam nemyslis vazne? :-))

Samozrejme všetci by sme chceli žiť úplne bez liekov,ale bohužiaľ niekedy sa stáva,že sa musia ľudia aj po rokoch k liekom v našom prípade sú to AD opäť vrátiť.Rozprávala som sa v čakárni u psychiatra s jednou paňou,veľmi mi svojimi názormi pripomínala Zuzku,bola už vyše 7rokov úplne bez liekov,predtým ich brala vyše 1roka,potom začala na sebe makať...psychoterapia,knihy,zmena pohľadu na život...(čistá Zuzka),nedávno sa jej však pri autonehode zabil syn a BUM...ona to nezvládla bez liekov,takže si myslím,že niekedy môžeme byť akokoľvek silný a stačí,ak nás postretne nejaké veľké nešťastie-trauma a nie sme schopní to ani pri všetkej snahe zvládnuť.

Toto je extremna zivotna situacia, v takej by som ani nechcela byt sila a ani bez liekov ani s nimi, ani nikdy nic podobne zazit. Ja viem, ze tieto veci sa stavaju, sama som stratila po dlhej zakernej a tazkej chorobe otca. Ja som v tom case bola uz po PP bez liekov asi osem mesiacov. Nezobrala som vtedy ani jednu tabletku "na ukludnenie", ale priznam sa, bola som v tom case mesiac na PN s podozrenim na zapal pluc, ktory sa neskor nepotvrdil, vybrala som dvoje antibiotik, absolvovala som tri kontrolne odbery krvi, vysledky boli stale zle, v den pohrebu som bola na druhom odbere. Nezlepsovalo sa to ani po dvoch dalsich tyzdnoch, az ma to nastvalo, dala som sa vypisat z PN, lebo som mala uz niekolko mesiacov kupene letenky do Londyna a o pat dni som odletela, jednoducho som sa "rozhodla, ze sa uzdravim". Nehovorim, ze mi bolo fajn, no nemala som ziadny atak, mala som ale cely ten mesiac velke depresie, nevladala som chodit, cele dni som prespala a prelezala v posteli pri TV, bolo to celkom ine ako v akutnej faze PP. Ibaze som mala dceru v tom case prvacku, tak som ju denne vodila do skoly a zo skoly, je to asi 10 min pesi od nasho domu, nerobilo mi problem ist s nou, vtedy som necitila ani slabost ani nic.
Niekedy rozmyslam, ci to nie je cynizmus, alebo neviem, ako to nazvat, ked sa stane nieco zle, je mi to samozrejme luto aj placem aj vsetko, som smutna, ked sa dozviem zle spravy napriklad, ked niekto znamy ochorie na taku podobnu hnusnu chorobu, ako mal moj otec, ked niekto znamy, alebo mlady, co som ho poznala, umrie, ...ale po case si poviem, zivot ide dalej, neda sa s tym nic robit, ja to nedokazem zmenit, musim zit svoj zivot a som stastna a vdacna za to, co mam, rodinu, pracu, dnesny den... Len tak sa ma nieco nedotkne. Su situacie, nad ktorymi sa ludia v mojom okoli rozculuju, hnevaju, nadavaju a ja na to z vysoka kaslem.
Ale, ak by som mala zazit nieco podobne, ako ta pani, verim, ze by sa mi aj panika aj ataky vratili, aj lieky by som urcite brala a mozno by to bolo to najmensie. Smrt dietata je to najhorsie, co si viem predstavit a asi aj kazda z vas, myslim, keby sa stalo cokolvek ine zle, toto nic neprekona.

KETSUT

Prosim neprestavaj tu prispievat len koli mne. Ved predsa kazdy mame pravo na svoj nazor a kazdy si vezme to co si mysli, ze mu pomoze.

Napriklad po rozhovoroch s Tebou som rozmyslala a dospela som k zaveru, ze by nebolo zle skusit psychoterapiu. Tak som to aj povedala svojej psychiatricke a na buduce sa mame dohodnut na sedeniach. Takze za toto Ti fakt DAKUJEM :-) Tesim sa na tie sedenia aj ked viem, ze nemusia byt vzdy prijemne a na to ma aj upozornila moja lekarka.

Pozri citujem Ta:"nikdy som na PN,kôli panike nebola, ani v akutnej fáze. Bolo mi hrozne veľa krát priam príšerne....a musela som to zvládnuť....a som veľmi rada, dodalo mi to sebavedomie...a to ty môžeš tiež teraz získať, len sa treba na to pozerať z iného pohľadu"...ano pochopila som Ta zle, ale potom aj Ivanka 4837 lebo pisala: "Prečítala som si Tvoj príspevok v ktorom si písala,že si nikdy nebola na PN,ale takmer všetci na začiatku tejto choroby,keď mnohokrát ani nevedia,že sa jedná o PP nie sú schopní ani vstať z postele nie ešte ísť do práce.........................ale je celkom možné,že v tej dobe si práve bola ešte na materskej."

Takze sa ospravedlnujem...

KETSUT

Prosim neprestavaj tu prispievat len koli mne. Ved predsa kazdy mame pravo na svoj nazor a kazdy si vezme to co si mysli, ze mu pomoze.

Napriklad po rozhovoroch s Tebou som rozmyslala a dospela som k zaveru, ze by nebolo zle skusit psychoterapiu. Tak som to aj povedala svojej psychiatricke a na buduce sa mame dohodnut na sedeniach. Takze za toto Ti fakt DAKUJEM :-) Tesim sa na tie sedenia aj ked viem, ze nemusia byt vzdy prijemne a na to ma aj upozornila moja lekarka.

Pozri citujem Ta:"nikdy som na PN,kôli panike nebola, ani v akutnej fáze. Bolo mi hrozne veľa krát priam príšerne....a musela som to zvládnuť....a som veľmi rada, dodalo mi to sebavedomie...a to ty môžeš tiež teraz získať, len sa treba na to pozerať z iného pohľadu"...ano pochopila som Ta zle, ale potom aj Ivanka 4837 lebo pisala: "Prečítala som si Tvoj príspevok v ktorom si písala,že si nikdy nebola na PN,ale takmer všetci na začiatku tejto choroby,keď mnohokrát ani nevedia,že sa jedná o PP nie sú schopní ani vstať z postele nie ešte ísť do práce.........................ale je celkom možné,že v tej dobe si práve bola ešte na materskej."

Takze sa ospravedlnujem...

Ahojte,
rada by som sa spytala, ci mal niekto z vas aj taky somaticky priznak akym su bolesti v zadnej casti hrudnika akoby od pluc alebo od chrbtice. Neviem to rozlisit a neviem, ci mam ist opat na nejake vysetrenie, alebo to bude priznak paniky. Ako som uz spominala lieky beriem piaty den, takze moze byt, ze su tieto bolesti spojene s tym. Uvidim, ked mi zacnu pomahat, po dvoch, troch tyzdnoch.

Vdaka a prajem krasny vikend.

ahojte, škoda, že si ma mavinka nepochopila...
na PN som nebola, lebo to bolo cez sviatky a vtedy sa do práce nechodí, tak začiatok užívania liekov u mna prebehol bez účasti na PN.

je mi vždy ľuto, ked daní ľudia pochopia inak veci ako ich myslím....

prajem všetkým hodne zdaru pri prekonavaní choroby, nejdem tu už prispievať príspevkami, len budem čítať.

Ahoj Camel,
a aku mas mailovu adresu?
Dakujem

Pre krút.-jana
Napíšte mi na mail, tu to nechcem rozoberať. Chémia nie je všetko.