Rozchod

Príspevok v téme: Rozchod
Mishka_1511

Dobrý večer, chcela by som sa poradiť ohľadne môjho vzťahu. Za pár dní je to päť rokov čo sme spolu pričom štyri roky spolu žijeme v mojom byte. Mám 27 a priateľ 28 rokov. Od počiatku vzťahu som to ja kto doň dáva všetku energiu. Ja som ho ,,zbalila" aj keď sa okolo mňa točil nedokázal si mesiace vypýtať číslo ani ma zavolať von. Spoznali sme sa v práci, ja som študovala externe a popri tom pracovala, on u nás brigádoval popri vysokej škole. Robil mi kávičky, chodil pravidelne ku môjmu pracovnému stolu hrkútať ale mimo práce nič. Až som mu raz povedala, že už nie som dievča na hranie a nech sa rozhodne. Začali sme spolu chodiť, potom som kúpila byt na hypotéku a keď doštudoval presťahoval sa z intráku ku mne do podnájmu. Ja som však v našom vzťahu tá ktorá robí romantické gestá, plánuje výlety a spoločné akcie, plánuje budúcnosť. On je z iného mesta, kam chodí každý druhý víkend, a to tak že mi dá v piatok ráno pusu, po práci ide na vlak a vidíme sa až v pondelok večer po práci. Vždy keď sú predĺžené víkendy ako tento ide ešte skôr. Na Vianoce je tam už týždeň pred nimi. Veľmi mi to prekáža aj keď viem, že chodí do sadov starať sa o stromy, pracovať v záhrade, pomáhať rodičom a starým rodičom. Vážim si ho za to ale mám pocit, že máme iba hračkársky vzťah. Po práci cez týždeň je to už taká rutina, navariť popratať nejaký film a potom spať. Cez víkendy kedy môžeme budovať náš vzťah, dať si spolu raňajky, robiť niečo spolu tu často nie je. Keď som chodila cez víkendy do školy vadilo mi to menej, lebo som chápala, že sa nechce nudiť, aj keď chodil domov aj vtedy keď som školu nemala. Teraz už nechodím do školy a mám pocit, že tam chodí ešte viac. Keď som mu povedala, že mi to vadí (asi sto krát) a že mám pocit akoby odo mňa odchádzal a že ma bolí, že netrávime čas spolu povedal, že sa chce realizovať, že ho to baví a do záhrady chodí oddychovať. Občas idem s ním,ale nie veľmi rada. Vnútorne na jeho rodné mesto žiarlim a v podstate to tam preto nemám rada. Vo veľa veciach ma porovnáva s jeho maminou, ktorá je dokonalá gazdinka. Či v praní, žehlení, varení . . . Často sa preto cítim nedostatočná, hoci sa idem rozkrájať aby mal opraté, ožehlené, navarené a aby bolo všetko tip top. Keď ide cez víkend preč on sa ide realizovať, ja idem na nákup, operiem tri pračky, navarím, upracem ožehlím a potom premýšľam nad tým, že som zasa sama, hoci mám vzťah cítim sa osamelá a neľúbená. Jeho rodiča sú super ľudia, skvele ho vychovali a vždy podporovali, len je na nich príliš naviazaný. Viem, že by chcel žiť tam ale môj život je tu, v Bratislave. Mám tu prácu, rodinu, život. Navrhla som však mu nedávno, že by som bola ochotná to tam ísť skúsiť, do bytu kde žila jeho babka, ktorá je teraz v domove, lebo je chorá ale zhodnotil, že by to nebol dobrý nápad. Túži po dome a veľkej záhrade, navrhla som kompromis, že niekde na stred od Bratislavy a jeho rodného mesta, ktoré je hodinu od BA aby sme to mali obaja blízko. Nepáči sa mu, že chcem dochádzať do BA a nie je stotožnený so žiadnou lokalitou ktorú som menovala. Ja hľadám riešenia, on ich zamieta ale so žiadnym nepríde. Cítim, že by som sa chcela už posunúť, z môjho jednoizbového bytu do niečo nášho, spoločného. Aj keď som v dome nikdy žiť nechcela, ustúpila som, ale on má stále na všetko čas. Chce vraj žiť mládenecký život, podotýkam, že tu v Bratislave hoci tu má priateľov ani von nejde kým doňho raz za tri mesiace nezačnem hustiť aby napísal kamošom, potom ide. Mládenecký život si predstavuje tak že bude chodiť naďalej domov tak ako chce on. Ja mám síce tiež aktivity, chodím cvičiť a po práci ešte učím angličtinu, ale to nám z nášho spoločného času uberá tri hodiny týždenne, a nie celé víkendy. Viem že sa tu nudí a má pocit, že nič nerobí, končí v práci skôr ako ja, ide si zacvičiť a potom ma vždy čaká doma. Preto som chcela už riešiť väčšie bývanie, hoci aj ten dom. Aby bol spokojný, že môže ísť po práci do záhradky a niečo robiť. Nechce. Nechce ísť do väčšieho bytu (mňa tento náš malý už ubíja), nechce ísť do domu. Jemu to asi takto vyhovuje, mne nie. Je veľmi svedomitý, zodpovedný, pracovitý, inteligentný a spoľahlivý. Viem si predstaviť s ním byť a mať deti, len by som chcela veriť, že ma má rád tak ako ja jeho. Často sa o tom rozprávame, ale len mi povie, že mu nemám znechucovať keď chodí domov - Bratislavu rád nemá, toto nie je jeho domov. Síce mi povie, že keby niet mňa už by tu nebol a že je tu len kvôli mne a že ma už viac rád mať nemôže ale nerobí nič čo by to dokazovalo. Prekáža mi, že je tak naviazaný na domov, že to čo sme tu spolu vybudovali zaň nepokladá. Cítim sa akoby mal prechodný pobyt alebo striedavú starostlivosť. Je to v poriadku, ak chlap miluje ženu, že od nej tak často a na tak veľa odchádza ? Keď ho prosím aby prišiel aspoň v nedeľu tvári sa znechutene, vraj má naplánovanú každú minútu času čo je tam. Nenadšene sa dovalí v nedeľu o piatej večer a tvári sa ako by mi robil veľkú láskavosť. Túžim po tom, aby so mnou chcel byť, aby chcel so mnou budovať náš vzťah ďalej, ale cítim sa presne ako na začiatku vzťahu, kedy som sa domnievala, že sa so mnou hraje a nemyslí to až tak vážne. Premýšľam nad rozchodom alebo aspoň pauzou ale on prestávky neuznáva a viem, že keď s tým začnem zbalí sa, pôjde k rodičom, podá výpoveď v práci a nájde si nejakú vo svojom rodnom meste. Ja už by som chcela možno aj rodinu, nie hneď ale asi tak do dvoch rokov, on mi však hovorí, že naňho nemám tlačiť, že on vie čo a kedy má robiť. Mám pocit, že stále len na niečo čakám a ono to neprichádza. Jeho prioritou sú rodičia a jeho rodné mesto. Chcela by som ňou byť ja. Obávam sa však, že lepšie to už nebude a len pred sebou tlačím nevyhnutný rozchod o ktorom sme sa toľko krát už rozprávali a vždy túto tému obaja s plačom zahrabali pod koberec. Máme toľko spoločného ale pri tom sme taký odlišní. Milujeme šport, radi varíme, máme na mnohé veci podobné názory ale žiť chceme obaja inde a asi aj inak. On doma, v záhradke ja mám rada aktivity, divadlo, tanec, podujatia, stretávanie sa s priateľmi. Ja potrebujem stále niečo robiť niekam chodiť. Neviem, či je aj ten dom dobrý nápad, on by bol stále v záhrade a ja by som chodila učiť, na kurzy, proste mimo a stretávali by sme sa večer doma. Ale možno aspoň tie víkendy by sme boli spolu. Aj keď sa bojím, že by bol stále v záhrade a ja chcem chodiť na turistiky, na výlety, cestovať a spoznávať. Bola som už taká zúfalá, že som si rezervovala termín u veštice, hoci takýmto veciam až tak nedôverujem. Premýšľam aj nad psychologickou či partnerskou poradňou. Nie som si však istá, či len nechcem počuť, že ten vzťah za to stojí a mám ešte zabojovať pretože cítim presný opak. Cítim, že to niekam nevedie, že musia chcieť dvaja a nie len ja. Stále ho ľúbim, teda aspoň sa domnievam, že áno, ale to či ľúbi on mňa a či so mnou ráta do budúcnosti, hoci sa tak tvári a tvrdí, že by tu už dávno nebol keby nie, to skutočne neviem.

ahjajjaj

Mishka, pripadáš mi ako rozumná baba, nie k veštici!
Súhlasím s tým, že by si mohla vyhľadať psychológa a porozprávať sa o Tvojom vzťahu.

Akonato

Vyzeras byt velmi fajn zena, s takou uctou o nom rozpravas, nechcem na teba utocit, len ja si tak vo vseobecnosti nenecham skakat po hlave a niekedy sa tak zarazim, co ini ludia musia strpiet.

Akonato

Mischka, pocuvaj ty si aj citas po sebe co pises? Karha ma vo vlaku? To co za dilinka mas, okuliare traky mencestraky mamickin mazamek, tak si ho predstavujdm.Aj si pisala, ze robis domacnost tip- top porovnava ta s mamickou a furt neni spokojny
Vsak ty si neni jeho dcera ani sluzka.No keby bol moj muz, a cakal by, ze denne budem 3 hodiny pulirovat pohare a potom ma pokarha vo vlaku cestou na dedinu, poprosim ho ze chcem byt s nim, tak otoci sa mi zadkom a kazdych 6 dni odide prec, tak uz by som sa s nim inac porozpravala a verim tomu, ze ten ton by sa mu nepacil.Fakt hrozne sa chova.Nenechaj sa manipulovat ani vydierat;; pre mna je to divne chovanie ale hlavne si stanov hranice a pracuj na svojom sebavedomi, niektore jeho vyroky su nonsens.A namiesto vestice chod ku psychologicke, a mozno sa ta sj ona spyta, preco toto trpis

Mishka_1511

ahjajjaj pisala som ze s nim k nim obcas idem. A ked som tam tak nemam problem sa o comkolvek porozpravat s jeho rodicmi, a rovnako tak pomoct pri priprave jedla alebo umyt riady alebo ist co to pozbierat do zahrady a robim to rada. Len si tam neviem predstavit chodit kazdy druhy vikend prave preto, ze by sme ho aj tak nestravili spolu. Navyse nemam pocit ze tam patrim. Stale sa tam citim ako na navsteve a musim premyslat nad kazdym krokom alebo slovom, hoci jeho rodicia su skveli on mi zvykne po tom co to vycitat. Ze som sa neusmievala dostatocne, ze som si nedala dalsi poharik (ked uz som jednoducho nemala chut), ze som urobila to alebo ono. Cize ked som tam som neustale v strehu ci robim vsetko dobre a tak ako si on predstavuje. Niekedy mam pocit, ze keby slo iba o jeho rodicov a stretnutie s nimi bolo by to super, ale tym ze ma on casto potom karha uz vo vlaku na ceste do BA nerobi mi radost tam chodit.
A opakujem ze by som chcela budovat nas vztah a nie travit cas oddelene a je jedno ci sme u nich alebo tu v BA. Aj to som uznala ze si ho za to co robi vazim a nepokladam to za zle, len by som chcela aby sme sa posunuli. A vela krat som mu povedala ze ked budu deti velmi rada tam s nimi budem chodit, aby mali stari rodicia moznost travit s nimi cas. Alebo pridu oni za nami na navstevu.

January

Mne sa jeho pristup ku vztahu pozdava ovela viac ako tvoj. Je volnejsi, su to rodicia, sad, priroda, netravi ten cas nejako neuzitocne napriklad na rybach alebo motorkach s kamosmi. Ty mi prides taka upnuta a vsetko chces len podla seba.
S tou vesticou si ma dorazila.

ahjajjaj

keby si ho mala ozaj rada, vedela by si sa aj u nich nejak vynájsť. U nás švagriné hneď zapadli. Pozbierali po obede taniere zo stola, išli umývať riad, vyšli do záhrady pomáhať, rozprávali sa s ostatnými členmi rodiny. Myslím, že snáď má nárok na každý druhý víkend u rodičov. A aj Ty by si si k jeho rodine mohla nájsť lepší vzťah. Keď by ste sa zobrali a mali dieťa, to dieťa by bolo ich vnúčaťom. Predstav si, že máš polročné bábätko a chceš ísť ku kaderníčke. Nie je dobré, ak Ti ho niekto učičíka a postará sa oň nejaké dve hodinky?

Mishka_1511

Ahojte. Prepacte par dni som nemala moznost prispiet sem. Na nikoho dom sa neurazila, pisala som sem preto ze som chcela vediet nazory nezainteresovanych nech su uz akekolvek. Teraz je so mnou v Bratislave, par vikendov tu ostane tak som taka no proste spokojna. Neviem vsak na ako dlho. Buduci tyzden idem k tej vestici. Som vcelku zvedava co mi povie aj ked sa rozhodne podla nej riadit v umysle nemam. Zatial som sa snazila to neriesit ale viem ze to opat pride. Co sa tyka navrhu ze jeden vikend tam a druhy unho - ja takto fungovat uz nechcem. Nie je to podla mna normalne. Muz patri k zene ak je to ta s ktorou chce byt. A nie striedavo raz tam a potom tu. A ja na vikendy k nim obcas idem ale co by som tam robila kazdy druhy ked ide on do sadu alebo rylovat alebo natierat plot ? Ja chcem fungovat ako normalny par budovat si uz svoju ,,rodinu”. Prestahovat sa konecne do vacsieho - spolocneho, lebo on mi casto povie ze tento byt je vlastne moj. Zariadit si spolocne, robit okolo nasho. Travit cas spolu, pretoze cez tyzden po praci uz len navarime a nachystame sa na dalsi den cosi prehodime pozrieme tv a ideme spat. Netvrdim ze nechcem ist k jeho rodicom na sobotnajsi obed alebo na oslavu ci navstevu. Ale chcem aby sme tam isli ako par a a potom spolu domov. Nechcem aby sme boli jednotlivci, ktori si sami chodia na rodinnne stretnutia kazdeho rodiny zvlast, lebo ja som tu a on tam. Ale ano. Ten komentar o normalnom parterovi je jeden z dovodov pre kt ten vztah neviem ukoncit. Pretoze vo vseobecnosti je to zodpovedny, starostlivy, velmi zrucny, sikovny muz. Obcas az prilis zasadovy a vychovany akoby sa narodil pred 80 rokmi. Obavam sa ze by som si jedneho dna trieskala hlavu o stenu ze som ho nechala ist.

Charles Bukowski

sokollka: mam na teba 2 otazky. Co je to podla teba poriadny chlap? A myslis, ze frajer autorky témy je poriadny chlap?