Rozchod

Dobrý večer, chcela by som sa poradiť ohľadne môjho vzťahu. Za pár dní je to päť rokov čo sme spolu pričom štyri roky spolu žijeme v mojom byte. Mám 27 a priateľ 28 rokov. Od počiatku vzťahu som to ja kto doň dáva všetku energiu. Ja som ho ,,zbalila" aj keď sa okolo mňa točil nedokázal si mesiace vypýtať číslo ani ma zavolať von. Spoznali sme sa v práci, ja som študovala externe a popri tom pracovala, on u nás brigádoval popri vysokej škole. Robil mi kávičky, chodil pravidelne ku môjmu pracovnému stolu hrkútať ale mimo práce nič. Až som mu raz povedala, že už nie som dievča na hranie a nech sa rozhodne. Začali sme spolu chodiť, potom som kúpila byt na hypotéku a keď doštudoval presťahoval sa z intráku ku mne do podnájmu. Ja som však v našom vzťahu tá ktorá robí romantické gestá, plánuje výlety a spoločné akcie, plánuje budúcnosť. On je z iného mesta, kam chodí každý druhý víkend, a to tak že mi dá v piatok ráno pusu, po práci ide na vlak a vidíme sa až v pondelok večer po práci. Vždy keď sú predĺžené víkendy ako tento ide ešte skôr. Na Vianoce je tam už týždeň pred nimi. Veľmi mi to prekáža aj keď viem, že chodí do sadov starať sa o stromy, pracovať v záhrade, pomáhať rodičom a starým rodičom. Vážim si ho za to ale mám pocit, že máme iba hračkársky vzťah. Po práci cez týždeň je to už taká rutina, navariť popratať nejaký film a potom spať. Cez víkendy kedy môžeme budovať náš vzťah, dať si spolu raňajky, robiť niečo spolu tu často nie je. Keď som chodila cez víkendy do školy vadilo mi to menej, lebo som chápala, že sa nechce nudiť, aj keď chodil domov aj vtedy keď som školu nemala. Teraz už nechodím do školy a mám pocit, že tam chodí ešte viac. Keď som mu povedala, že mi to vadí (asi sto krát) a že mám pocit akoby odo mňa odchádzal a že ma bolí, že netrávime čas spolu povedal, že sa chce realizovať, že ho to baví a do záhrady chodí oddychovať. Občas idem s ním,ale nie veľmi rada. Vnútorne na jeho rodné mesto žiarlim a v podstate to tam preto nemám rada. Vo veľa veciach ma porovnáva s jeho maminou, ktorá je dokonalá gazdinka. Či v praní, žehlení, varení . . . Často sa preto cítim nedostatočná, hoci sa idem rozkrájať aby mal opraté, ožehlené, navarené a aby bolo všetko tip top. Keď ide cez víkend preč on sa ide realizovať, ja idem na nákup, operiem tri pračky, navarím, upracem ožehlím a potom premýšľam nad tým, že som zasa sama, hoci mám vzťah cítim sa osamelá a neľúbená. Jeho rodiča sú super ľudia, skvele ho vychovali a vždy podporovali, len je na nich príliš naviazaný. Viem, že by chcel žiť tam ale môj život je tu, v Bratislave. Mám tu prácu, rodinu, život. Navrhla som však mu nedávno, že by som bola ochotná to tam ísť skúsiť, do bytu kde žila jeho babka, ktorá je teraz v domove, lebo je chorá ale zhodnotil, že by to nebol dobrý nápad. Túži po dome a veľkej záhrade, navrhla som kompromis, že niekde na stred od Bratislavy a jeho rodného mesta, ktoré je hodinu od BA aby sme to mali obaja blízko. Nepáči sa mu, že chcem dochádzať do BA a nie je stotožnený so žiadnou lokalitou ktorú som menovala. Ja hľadám riešenia, on ich zamieta ale so žiadnym nepríde. Cítim, že by som sa chcela už posunúť, z môjho jednoizbového bytu do niečo nášho, spoločného. Aj keď som v dome nikdy žiť nechcela, ustúpila som, ale on má stále na všetko čas. Chce vraj žiť mládenecký život, podotýkam, že tu v Bratislave hoci tu má priateľov ani von nejde kým doňho raz za tri mesiace nezačnem hustiť aby napísal kamošom, potom ide. Mládenecký život si predstavuje tak že bude chodiť naďalej domov tak ako chce on. Ja mám síce tiež aktivity, chodím cvičiť a po práci ešte učím angličtinu, ale to nám z nášho spoločného času uberá tri hodiny týždenne, a nie celé víkendy. Viem že sa tu nudí a má pocit, že nič nerobí, končí v práci skôr ako ja, ide si zacvičiť a potom ma vždy čaká doma. Preto som chcela už riešiť väčšie bývanie, hoci aj ten dom. Aby bol spokojný, že môže ísť po práci do záhradky a niečo robiť. Nechce. Nechce ísť do väčšieho bytu (mňa tento náš malý už ubíja), nechce ísť do domu. Jemu to asi takto vyhovuje, mne nie. Je veľmi svedomitý, zodpovedný, pracovitý, inteligentný a spoľahlivý. Viem si predstaviť s ním byť a mať deti, len by som chcela veriť, že ma má rád tak ako ja jeho. Často sa o tom rozprávame, ale len mi povie, že mu nemám znechucovať keď chodí domov - Bratislavu rád nemá, toto nie je jeho domov. Síce mi povie, že keby niet mňa už by tu nebol a že je tu len kvôli mne a že ma už viac rád mať nemôže ale nerobí nič čo by to dokazovalo. Prekáža mi, že je tak naviazaný na domov, že to čo sme tu spolu vybudovali zaň nepokladá. Cítim sa akoby mal prechodný pobyt alebo striedavú starostlivosť. Je to v poriadku, ak chlap miluje ženu, že od nej tak často a na tak veľa odchádza ? Keď ho prosím aby prišiel aspoň v nedeľu tvári sa znechutene, vraj má naplánovanú každú minútu času čo je tam. Nenadšene sa dovalí v nedeľu o piatej večer a tvári sa ako by mi robil veľkú láskavosť. Túžim po tom, aby so mnou chcel byť, aby chcel so mnou budovať náš vzťah ďalej, ale cítim sa presne ako na začiatku vzťahu, kedy som sa domnievala, že sa so mnou hraje a nemyslí to až tak vážne. Premýšľam nad rozchodom alebo aspoň pauzou ale on prestávky neuznáva a viem, že keď s tým začnem zbalí sa, pôjde k rodičom, podá výpoveď v práci a nájde si nejakú vo svojom rodnom meste. Ja už by som chcela možno aj rodinu, nie hneď ale asi tak do dvoch rokov, on mi však hovorí, že naňho nemám tlačiť, že on vie čo a kedy má robiť. Mám pocit, že stále len na niečo čakám a ono to neprichádza. Jeho prioritou sú rodičia a jeho rodné mesto. Chcela by som ňou byť ja. Obávam sa však, že lepšie to už nebude a len pred sebou tlačím nevyhnutný rozchod o ktorom sme sa toľko krát už rozprávali a vždy túto tému obaja s plačom zahrabali pod koberec. Máme toľko spoločného ale pri tom sme taký odlišní. Milujeme šport, radi varíme, máme na mnohé veci podobné názory ale žiť chceme obaja inde a asi aj inak. On doma, v záhradke ja mám rada aktivity, divadlo, tanec, podujatia, stretávanie sa s priateľmi. Ja potrebujem stále niečo robiť niekam chodiť. Neviem, či je aj ten dom dobrý nápad, on by bol stále v záhrade a ja by som chodila učiť, na kurzy, proste mimo a stretávali by sme sa večer doma. Ale možno aspoň tie víkendy by sme boli spolu. Aj keď sa bojím, že by bol stále v záhrade a ja chcem chodiť na turistiky, na výlety, cestovať a spoznávať. Bola som už taká zúfalá, že som si rezervovala termín u veštice, hoci takýmto veciam až tak nedôverujem. Premýšľam aj nad psychologickou či partnerskou poradňou. Nie som si však istá, či len nechcem počuť, že ten vzťah za to stojí a mám ešte zabojovať pretože cítim presný opak. Cítim, že to niekam nevedie, že musia chcieť dvaja a nie len ja. Stále ho ľúbim, teda aspoň sa domnievam, že áno, ale to či ľúbi on mňa a či so mnou ráta do budúcnosti, hoci sa tak tvári a tvrdí, že by tu už dávno nebol keby nie, to skutočne neviem.