Dobrý večer, chcela by som sa poradiť ohľadne môjho vzťahu. Za pár dní je to päť rokov čo sme spolu pričom štyri roky spolu žijeme v mojom byte. Mám 27 a priateľ 28 rokov. Od počiatku vzťahu som to ja kto doň dáva všetku energiu. Ja som ho ,,zbalila" aj keď sa okolo mňa točil nedokázal si mesiace vypýtať číslo ani ma zavolať von. Spoznali sme sa v práci, ja som študovala externe a popri tom pracovala, on u nás brigádoval popri vysokej škole. Robil mi kávičky, chodil pravidelne ku môjmu pracovnému stolu hrkútať ale mimo práce nič. Až som mu raz povedala, že už nie som dievča na hranie a nech sa rozhodne. Začali sme spolu chodiť, potom som kúpila byt na hypotéku a keď doštudoval presťahoval sa z intráku ku mne do podnájmu. Ja som však v našom vzťahu tá ktorá robí romantické gestá, plánuje výlety a spoločné akcie, plánuje budúcnosť. On je z iného mesta, kam chodí každý druhý víkend, a to tak že mi dá v piatok ráno pusu, po práci ide na vlak a vidíme sa až v pondelok večer po práci. Vždy keď sú predĺžené víkendy ako tento ide ešte skôr. Na Vianoce je tam už týždeň pred nimi. Veľmi mi to prekáža aj keď viem, že chodí do sadov starať sa o stromy, pracovať v záhrade, pomáhať rodičom a starým rodičom. Vážim si ho za to ale mám pocit, že máme iba hračkársky vzťah. Po práci cez týždeň je to už taká rutina, navariť popratať nejaký film a potom spať. Cez víkendy kedy môžeme budovať náš vzťah, dať si spolu raňajky, robiť niečo spolu tu často nie je. Keď som chodila cez víkendy do školy vadilo mi to menej, lebo som chápala, že sa nechce nudiť, aj keď chodil domov aj vtedy keď som školu nemala. Teraz už nechodím do školy a mám pocit, že tam chodí ešte viac. Keď som mu povedala, že mi to vadí (asi sto krát) a že mám pocit akoby odo mňa odchádzal a že ma bolí, že netrávime čas spolu povedal, že sa chce realizovať, že ho to baví a do záhrady chodí oddychovať. Občas idem s ním,ale nie veľmi rada. Vnútorne na jeho rodné mesto žiarlim a v podstate to tam preto nemám rada. Vo veľa veciach ma porovnáva s jeho maminou, ktorá je dokonalá gazdinka. Či v praní, žehlení, varení . . . Často sa preto cítim nedostatočná, hoci sa idem rozkrájať aby mal opraté, ožehlené, navarené a aby bolo všetko tip top. Keď ide cez víkend preč on sa ide realizovať, ja idem na nákup, operiem tri pračky, navarím, upracem ožehlím a potom premýšľam nad tým, že som zasa sama, hoci mám vzťah cítim sa osamelá a neľúbená. Jeho rodiča sú super ľudia, skvele ho vychovali a vždy podporovali, len je na nich príliš naviazaný. Viem, že by chcel žiť tam ale môj život je tu, v Bratislave. Mám tu prácu, rodinu, život. Navrhla som však mu nedávno, že by som bola ochotná to tam ísť skúsiť, do bytu kde žila jeho babka, ktorá je teraz v domove, lebo je chorá ale zhodnotil, že by to nebol dobrý nápad. Túži po dome a veľkej záhrade, navrhla som kompromis, že niekde na stred od Bratislavy a jeho rodného mesta, ktoré je hodinu od BA aby sme to mali obaja blízko. Nepáči sa mu, že chcem dochádzať do BA a nie je stotožnený so žiadnou lokalitou ktorú som menovala. Ja hľadám riešenia, on ich zamieta ale so žiadnym nepríde. Cítim, že by som sa chcela už posunúť, z môjho jednoizbového bytu do niečo nášho, spoločného. Aj keď som v dome nikdy žiť nechcela, ustúpila som, ale on má stále na všetko čas. Chce vraj žiť mládenecký život, podotýkam, že tu v Bratislave hoci tu má priateľov ani von nejde kým doňho raz za tri mesiace nezačnem hustiť aby napísal kamošom, potom ide. Mládenecký život si predstavuje tak že bude chodiť naďalej domov tak ako chce on. Ja mám síce tiež aktivity, chodím cvičiť a po práci ešte učím angličtinu, ale to nám z nášho spoločného času uberá tri hodiny týždenne, a nie celé víkendy. Viem že sa tu nudí a má pocit, že nič nerobí, končí v práci skôr ako ja, ide si zacvičiť a potom ma vždy čaká doma. Preto som chcela už riešiť väčšie bývanie, hoci aj ten dom. Aby bol spokojný, že môže ísť po práci do záhradky a niečo robiť. Nechce. Nechce ísť do väčšieho bytu (mňa tento náš malý už ubíja), nechce ísť do domu. Jemu to asi takto vyhovuje, mne nie. Je veľmi svedomitý, zodpovedný, pracovitý, inteligentný a spoľahlivý. Viem si predstaviť s ním byť a mať deti, len by som chcela veriť, že ma má rád tak ako ja jeho. Často sa o tom rozprávame, ale len mi povie, že mu nemám znechucovať keď chodí domov - Bratislavu rád nemá, toto nie je jeho domov. Síce mi povie, že keby niet mňa už by tu nebol a že je tu len kvôli mne a že ma už viac rád mať nemôže ale nerobí nič čo by to dokazovalo. Prekáža mi, že je tak naviazaný na domov, že to čo sme tu spolu vybudovali zaň nepokladá. Cítim sa akoby mal prechodný pobyt alebo striedavú starostlivosť. Je to v poriadku, ak chlap miluje ženu, že od nej tak často a na tak veľa odchádza ? Keď ho prosím aby prišiel aspoň v nedeľu tvári sa znechutene, vraj má naplánovanú každú minútu času čo je tam. Nenadšene sa dovalí v nedeľu o piatej večer a tvári sa ako by mi robil veľkú láskavosť. Túžim po tom, aby so mnou chcel byť, aby chcel so mnou budovať náš vzťah ďalej, ale cítim sa presne ako na začiatku vzťahu, kedy som sa domnievala, že sa so mnou hraje a nemyslí to až tak vážne. Premýšľam nad rozchodom alebo aspoň pauzou ale on prestávky neuznáva a viem, že keď s tým začnem zbalí sa, pôjde k rodičom, podá výpoveď v práci a nájde si nejakú vo svojom rodnom meste. Ja už by som chcela možno aj rodinu, nie hneď ale asi tak do dvoch rokov, on mi však hovorí, že naňho nemám tlačiť, že on vie čo a kedy má robiť. Mám pocit, že stále len na niečo čakám a ono to neprichádza. Jeho prioritou sú rodičia a jeho rodné mesto. Chcela by som ňou byť ja. Obávam sa však, že lepšie to už nebude a len pred sebou tlačím nevyhnutný rozchod o ktorom sme sa toľko krát už rozprávali a vždy túto tému obaja s plačom zahrabali pod koberec. Máme toľko spoločného ale pri tom sme taký odlišní. Milujeme šport, radi varíme, máme na mnohé veci podobné názory ale žiť chceme obaja inde a asi aj inak. On doma, v záhradke ja mám rada aktivity, divadlo, tanec, podujatia, stretávanie sa s priateľmi. Ja potrebujem stále niečo robiť niekam chodiť. Neviem, či je aj ten dom dobrý nápad, on by bol stále v záhrade a ja by som chodila učiť, na kurzy, proste mimo a stretávali by sme sa večer doma. Ale možno aspoň tie víkendy by sme boli spolu. Aj keď sa bojím, že by bol stále v záhrade a ja chcem chodiť na turistiky, na výlety, cestovať a spoznávať. Bola som už taká zúfalá, že som si rezervovala termín u veštice, hoci takýmto veciam až tak nedôverujem. Premýšľam aj nad psychologickou či partnerskou poradňou. Nie som si však istá, či len nechcem počuť, že ten vzťah za to stojí a mám ešte zabojovať pretože cítim presný opak. Cítim, že to niekam nevedie, že musia chcieť dvaja a nie len ja. Stále ho ľúbim, teda aspoň sa domnievam, že áno, ale to či ľúbi on mňa a či so mnou ráta do budúcnosti, hoci sa tak tvári a tvrdí, že by tu už dávno nebol keby nie, to skutočne neviem.
Rozchod
Teda zle som sa vyjadrila. Nemyslim ze bude zly otec skor ze s tebou novu rodinu ani po narodeni deti nevytvori. Ani potom nebudete mat vlastne zvyky a nebudete spolu travit sviatky. Jeho to bude furt tahat domov k rodicom.
Nie som si ista ci on bude dobry otec. Takyto ako on aj po narodeni vlastnych deti chodia furt za mamickou a casto tam beru aj deti. Nevedia si vybudovat vlastnu rodinu a furt sa drzia tej starej. Ja mam pocit ze ta berie ako spolubyvajucu a nie ako partnerku. Ok, pomoze s domacimi pracami ale ako aj sama vidis jeho prioritou nie si a nikdy nebudes. Jeho srdce patri inde. Nezaujima ho ci si stastna.
Mám 27 a priateľ 28 rokov. Vzhladom na vas vek, mne sa to nezda az take hrozne, ze by to malo robit problemy. Jemu to zatial vyhovuje takto, neostava ti, len sa prisposobit. Pokial trpis a nie si ochotna to znasat, tak rozchod. Ta vypestovana zeleninka je skvela, ale potom ta asi moc nebavi varit, ked sa z nej netesis. Mozno ste naozaj prilis rozdielni a nehodite sa k sebe, tazko povedat. Vianoce mate cas travit spolocne o par rokov neskor. To, ci ta lubi dostatocne sa da tazko posudit. Vyzera, ze ano, len ma trochu iny pristup, ako by si ty chcela. Je to na tebe. Ked ste sa uz rozpravali o rozchode, tak vlastne sa vyjadril, ze nechce rozchod?
Súhlasím s komentom podomnou, zakaždým je to tak, že niekto miluje viac jak ten druhý. To proste je fakt, je to tak.
Vies to sa stava, ze jeden viac miluje ako druhy a dava do vztahu viac.a druhy viac berie a menej davaJa si myslim, ze keby aj isiel domov a nasiel si tam dievca, nic zo svojich zvykov nezmeni. Nechce sa zenit- viazat, aj to vela napoveda
To uz cakat je strata casu. Ked po 3 rokoch si neni isty, tak nebude nikdy a ja 10 rocne chodenie neuznavam. Nepoznam muza, co da prednost okopavaniu kapusty pred sexom alebo travenim casu s frajerkou.Ale moja segra napr.tiez hocikedy chodi s muzom k svokrovcom travia tam vela casu dokonca na Vianoce, takze nie kazdemu to tak prekaza az velmi. Nieco tam proste u tvojho nesedi. Ja som tiez mala muza co si nesiel za mnou nohy dolamat ale skor ja za nim a nakoniec som sa nanho vykaslala.Doteraz si nanho spomeniem ale potom si predstavim vsetky negativa a vzdy sa utvrdim v tom, ze to bolo spravne rozhodnutie akurat som to mohla skorej spravit
Z tvojho opisu citit,ze chces pri sebe muza a nie chlapca.Zial,toto vyzera na chlapca.V tvojom veku zena uz chce aj nieco viac a je to normalne no muzi v tomto veku su casto na urovni 18rocnych,ktorych nejaka buducnost nezaujima,dospievanie maju posunute.Chyba bola uz na zaciatku,ze si sa tolko snazila.Mas poucenie,ze ked chces muza a nie chlapca mas na neho nechat vacsiu iniciativu ty a nie on na teba (nehovorim,ze byt uplne pasivna).Ako sa vravi,muza nezmenis.Bol pasivnejsi na zaciatku,ty teraz ocakavas odrazu ineho cloveka.
Ďakujem vám všetkým za odpovede. Ku komentáru o kamarátovi, priateľa si vážim natoľko, že by som mu také niečo neurobila. Ak aj nájdem odvahu vzťah ukončiť chcem aby to prebehlo rozumne, veď sme obaja dospelí a prežili sme spolu veľa pekného. Možno sme si už odovzdali to čo sme si mali vzájomne dať a je na čase aby sa naše cesty rozišli, avšak rozhodne nie tak, že mu nasadím parohy. Chcem aby sme si obaja zachovali na náš vzťah príjemné spomienky. Nevera nie je riešenie. Čo sa týka otázky či aj on niečo robí. Robí a nie málo, nie je to o tom, že by mal servis. Vo varení sa striedame, teda keď tu nie je tak varím ja ale cez týždeň varíme spolu, jeden pripraví suroviny druhý kuchtí nad sporákom. Občas, keď stihne navarí aj sám a veľmi chutne. Je poriadkumilovný, nemusím po ňom nič pratať, všetko si sprace sám, či riady, či prádlo. Keď tu ostáva na víkend tak urobí nákup ešte cez týždeň, vo štvrtok, či piatok, aby sme mali viac času na iné veci cez víkend. A keď upratujeme cez víkend tak vždy spolu, máme to už rozdelené a zabehnuté tak, že to máme za hodku dve. Púšťame si staré české hitovky ja som zavretá v kúpeľni a drhnem alebo v kuchyni a on utrie prach a povysáva. Toto nám funguje. Mne len prekáža to, že tu nie je. A to, že náš vzťah alebo skôr ja nie som preňho prioritou. Pýtala som sa ho ako to vidí, keď bude rodina. Vyjadril sa, že jasne že nebude chodiť toľko preč, bude predsa robiť okolo nášho. Lenže kedy to bude ? O deťoch či svadbe ani počuť. Keď mu naznačím, že ja by som už aj chcela nie je z toho nadšený a stále len vraví, že ho nemám do ničoho tlačiť. Ja však často cítim, že robím ďaleko viac. Ja som ho zbalila, ja som vyriešila bývanie, ja ho volám von na večeru, do kina či divadla. Ja vymýšľam dovolenky či výlety a prekvapenia aby som ho potešila. A on to akosi nevie ani len oceniť. Je však pravdou, že ani ja nedokážem oceniť jeho prejavy. Skôr ma rozčuľujú. Napríklad v lete keď stále chodí domov vždy donesie plnú tašku zeleniny. Paradajky, uhorky, baklažány a cukiny. Spočiatku je to fajn, keď mám ešte nápady čo z toho urobiť ale keď po piaty krát v priebehu dvoch mesiacov hľadám na nete repcepty, že čo s tou cukinou tak mám už nervy. Je mi ľúto vyhadzovať jedlo a vždy ho prosím aby nosil menej, že to dvaja nepojeme a že ma teda nebaví každý druhý týždeň robiť cukinový koláč, cukinové placky, cukinový prívarok. On je potom sklamaný, že to dopestoval a chce ma potešiť a u mňa opačná odozva. Hnevá ma aj keď si neustále nosí jedlo z domu. Ja tu tri hodiny varím polievku a druhé a on si potom prinesie na dva tri dni jedlo z domu, je mi do plaču. Minulý víkend som sa trápila s lokšami, kačkou a kapustou, podotýkam, že som mu to vravela vopred, že budem robiť kačku, pretože ju má veľmi rád. Aj tak si priniesol kura a zemiaky. Chápem, že aj jeho mamina sa chce oňho starať, navariť mu ale do kelu každý druhý týždeň ? Akoby to odo mňa nebolo dosť dobré alebo teda neviem ako si to inak vysvetliť. Akoby stále žil na intráku a nie so ženou, ktorá je schopná sa oňho postarať. Bude to robiť aj keby sme spolu ostali ? Na druhej strane sa spytujem či nie som sebecká. Dali mu predsa život, skvelú výchovu, zázemie, domov a lásku. Mám právo ich oňho oberať ? Ako by som sa cítila ja keby som mala syna, ktorý sa doma ani neukáže lebo je stále s priateľkou ? Dnes ho tiež čakám, samozrejme upratané, navarené. Ak zasa príde večer tak ma rozdrapí. Verila som, že keď šiel domov už v stredu po práci (vo štvrtok si vzal voľno a v piatok sa vykašľal na našu rodinnú každoročnú Halloween party, ktorú organizujeme aby sme sa všetci stretli, Halloween je len príležitosť, hoci o nej vedel dva mesiace vopred), že príde aspoň doobeda. Je skoro jedna a ja sa cítim ako psík, ktorý čaká kým sa jeho majiteľ vráti z práce aby s ním šiel von. Pri zaštrnganí kľúčov na chodbe ma nadvihuje z gauča, vrtím chvostom a keď to nie je on stiahnem uši a utriem si slzy. Jasné, že ho potom nedokážem privítať nadšene a s radosťou ale poviem mu, že som trochu dúfala, že príde skôr a on na to, že toto presne čakal a že to radšej ešte mohol ostať doma. Jeho rodičia ma majú veľmi radi a sú ku mne viac ako milí. Rozumiem si s nimi ale tá ich láska, alebo ako to nazvať je taká spútavajúca. Ja ho nechcem od nich oddeliť to vôbec nie a nebránim sa tomu chodiť tam na obedy alebo aj celé soboty keď raz bude rodina, alebo ich volať k nám, to robíme občas aj teraz, hoci u nás veľa miesta nie je. Občas prídu do BA a strávime s nimi deň, alebo ako som písala idem tam na víkend raz za tri štyri mesiace. Len ja už by som chcela budovať našu rodinu. Vytvoriť si naše zvyky, urobiť si naše Vianoce, či Veľkú noc. A nie že on tam ide na týždeň či dva ja tam prídem na tri dni, a on so mnou potom ani len nejde do Ba pobehať moju rodinu a popriať. Takto pár nefunguje. Ja nevravím aby sme tam nešli vôbec. Ale chcela by som ja nachystať ja vyzdobiť, spolu urobiť atmosféru Vianoc, on to odmieta. Vo mne to bohužiaľ z roka na rok zosilňuje averziu voči jeho mestu a čo je smutnejšie aj voči jeho rodičom. Viem, že bude skvelý otec a že by sa o nás príkladne staral, má to tak hlboko vpísané v sebe, to že rodina je na prvom mieste ale ja už nevydržím čakať ďalšie dva tri roky na to kým a či to vlastne príde. Ach, viem čo mi všetci napíšete a viem, že máte pravdu, lebo to tak cítim aj ja, ale pomáha mi aj len takto sa niekde vypísať zo svojho smútku.
Normalne si najdi kamarata, ked bude tvoj prec tak mozte spolu varit ist do kina do restiky a ked to prerastie do viac, jedneho dna sa vrati priatel skor s velkou slavou v nedelu o 16.30 a najde vas pod perinou a uz mi nebudes musiet nic vysvetlovat
Inac, to co si pisala, ze vsetko je tip top - pomaha ti s niecim ci ty vsetko robis?
Z tvojej analyzy vidno, ze ti skutocne zalezi na najdeni riesenia. Podla mna si to zanalyzovala velmi dobre vsetko. A mas uplnu pravdu v tom, co pises. Zial, aj v tom, ze tlacis pred sebou nevyhnutny rozchod. On nechce, nema zaujem. Na vztah naozaj musia byt dvaja, chciet ist spolocne, spolocnym smerom, spolocnym tempom. Ty chces vztah posunut, on ti dokonca aj sam povie, ze on nechce. Ty mas rada Bratislavu, svoj domov, on ju nema rad. On ma rad svoje rodne mesto, Ty mas voci nemu averziu. Ani ked prides s kompromisom, on neda tomu ani najmensiu sancu, vsetky navrhy zmetie zo stola. Ty nemas s kym ten vztah budovat. Celkovo nechapem, preco on je s tebou. Jedine preto, podla mna, ze ma pravidelny servis a sex. Ale on sa nechce zatial nikam posunut. Po piatich rokoch, vo vasom veku, to uz o niecom hovori. Vy obaja chcete uplne opacne veci. Resp. on nechce vobec nic, on chce udrzat sucasny stav mozno aj dalsich 10 rokov, az do casu, kedy zacne citit, ze chce rodinu. Potom sa poobzera po nejakej lokalnej gazdinke, s ktorou mu odpadnu komplikacie ake hrozia s tebou, ktora bude chciet presne veci, ake chce on. Ty robis vela veci, ktore su kompromisom z tvojej strany. Kedy naposledy okrem prichodu v nedelu o 17tej, urobil nieco take on? Prenho prioritou nie si. Vazne si vies predstavit, ze sa zrazu nieco zmeni a on zacne chciet? Ved nema ziadny dovod. Ak premyslam o uplne uletenej situacii - ze by si neplanovane otehotnela. Aj tak si myslim, ze aj ked by si ta asi zobral, nic by sa na jeho prioritach nezmenilo. Nemozes cloveka nutit mat vztah. On ma servis, ale nie vztah. Hlavne u muzov to tak plati - ak niekoho chcu a aj chcu s tou zenou budovat nieco, maloco ich dokaze zastavit. A ak to nechcu, nic ich neprinuti. Zeny sa skor nechaju do niecoho dotlacit, co samy nechcu. Ale muzi nie. Myslim si, ze mas pravdu vo vsetkom, na co si prisla. Mozes cakat dalsich X rokov na zmenu, ale nedavam tomu sancu, ze bude pozitivna. Skor si myslim, ze o desat rokov zrazu zostanes sama s najlepsimi rokmi na zalozenie rodiny nenavratne stratenymi. Zacni mysliet viac na seba.
v názve témy si sama navrhla aj riešenie. Navrhla by som Ti však toto celé dobre zvážiť. Ponuka na sobáš, plánovanie budúcnosti, dieťaťa, nikde?
tak pomysli, k čomu takýto vzťah vedie.
