Mavam situacie, kedy sa moj muz jednoducho z nicohonic na mna oduje, zacne sa spravat chladne, stroho, odmerane....a ja netusim preco, alebo ide o beznu vec a ta je nenormalne nafuknuta. Posledna situacia - vedel, ze idem k lekarovi a dost sa bojim, ale zajednal si nejaku pracu s kolegom v tom case. Povedala som, ze nevadi, pojdem sama. Cely den som bola v pohode, on tiez, vsetko ok. Podvecer pozeral do telefonu (to robi takmer stale), ale snazila som sa ho zapojit do synovych domacich uloh, aby mu pomohol. Znervoznel. Vecer sa u mna strach z lekara prejavil dost (mam na to dovod a on to vie), preto som ho poprosila, ci by predsa len nemohol ist so mnou a ci sa da ta praca s kolegom prelozit, lebo viem, ze surne to nebolo. Vybehol na mna, zacal hucat, ze ano prelozi to. Hned som sa ohradila, preco na mna huci.. vraj si chce nieco poriesit na mobile a stale ho niekto rusi. Povedala som, ze ked ho to rozculuje, pojdem radsej sama k lekarovi. Vytocil sa este viac. Bol so mnou, bavime sa sice normalne, ale je odmerany, strohy, chladny... dnes vecer som uz nevydrzala a opytala sa zo srandy, ci som mu zrusila schodzku s prezidentom, ked sa tak ku mne sprava. Opat na mna vyletel, ze o com hovorim, ze on ma pracivne problemy, nema naladu a ci to nechapem...ze sa chcem hadat... len som sa ho opytala, co som mu urobila. Ze ja nic a ci to neviem pichopit. Nemalo to zmysel, odisla som z miestnosti. Naozaj nechapem toto spravanie. To mam ticho tolerovat ? Ved ked som mu teda ja nic neurobila, preco sa tak ku mne sprava ? A ta skvela psychicka podpiora od neho, to uz ani neriesim.
O com je toto ?
Velakrat som mu to uz povedala, snazila som sa v klude, neznesie kritiku alebo ked poviem co sa mi nepaci, utocne komunikuje, ja podla neho vsetko komplikujem, zo vsetkeho robim vedu, chcem sa len hadat atd.
Tak teraz je to už o inom, keď si nám to viac objasnila.. a skúšala si to aj po zlom? Myslím že nie žiadne otázky, ale povedať mu to všetko ako teraz nám tu, buchnúť za ním dvermi a pre zmenu si ho nevšímaj ty kým si niečo neuvedomí.. aj keď viem že pred deťmi je ťažké byť rozhádaný, ale skús ho len neprosiť a dať mu najavo že deti sú aj jeho a ty niesi jeho handra, že sa musí viac zapájať.
Nooo tak podla toho co pisete by som si bokovku mala najst ja :). Vsetko doma vybavujem, kompletne cela domacnost je na mne, vybavovacky v banke, na uradoch, riesenie skol a lekarov s detmi, komunikacia s ucitelmi, trenermi, lekarmi atd., nakupy potravin, sportoveho vybavenia, riesenie a vybavenie dovoleniek-za tie dlhe roky nevybavil ani jednu. Starsieho syna triedna ho nepozna, lebo za 3 roky nebol ani raz na rodicku. Neuci sa s detmi, max vyskusa raz za cas, malo sa im venuje, chalani chodia so vsetkym za mnou. Ani nevie ake lieky/vitaminy pravidelne beru. Ked ho poziadam o nakup, odmietne alebo sa nastve, proste sam nejde, ani tricko ci trenky si sam nekupi, k lekarom ho objednavam ja, ci ide na krv, k zubarovi atd, vsade s nim ja. A rad mi zaukoluje dalsie. Ked doma kmitam o 106, nestiham a on sedi s vylozenymi nohami a cumi do mobilu....ale preboha, ved ho nemozem zatazovat, len drzat hubu a krok :), aby si chuda nenasiel inu. Fuha-silne kafe. A ked ma naladu tak sa chova milo, pekne, lietaju komplimenty, a ked ju zrazu v priebehu 5 minut strati, otoci list a ja som ta zla, bezdovodne z nicoho nic, zdutost, arogancia, odmeranost, chlad... proste otocka o 360 st. Ale co ja chcem, ved chudak chlap ma problemy, co na tom, ze si ich kompenzuje na mne. Ale ked ja potrebujem pomoc a podporu, tak nemam zatazovat. Bola som raz seknuta, nemohla som vstat z postele, prisiel za mnou a vypocula som si kazen, ze on po 12 hod prace musel vylozit umyvacku. Alebo som ho pekne poprosila, ci moze vybavit banku, lebo som to vtedy skutocne nestihala, tak najskor ignoracia a potom mi vynadal, ze ved viem, ze do banky nerad chodi. Pisem neprijemne, ale nedalo mi...nesamostatna naozaj nie som, ale bolo by prijemne to skusit :) a keby mi aspon raz za rok niekto ranajky spravil.
Ale aby som len nekydala, vie byt mily, prijemny a lubim ho, inak by som to uz neriesila...
Áno, ženy sú strašne závislé na chlapoch v dnešnej dobe a otravujú ich s maličkostami, sú úplne nesamostatne. Potom si nájdu takého chlapa, čo s nimi všetko rieši, až to jemu časom začne liezť na nervy a začne byť podráždený, alebo si nájde bokovku, ktorá taketo banality nerieši a nič od neho nevyžaduje, maximálne tak postaveného vtáka....
milenka :(
Ja súhlasím s príspevkom od Ageliky. Podľa mňa si strašne precitlivelá ( príspevok s mesocainom- prečo by si nemohla sama šoférovať? Však to je lokálna anestéza ktorá nevplýva na sústredenie ani na nič). Nerozumiem ako niektoré ženy môžu byť tak nesamostané, potrebujú chlapa ktorý má tiež dosť svojich problémov aby ich nosil na rukách, hýčkal, plakal s nimi... Chápem že máš zdravotný problém a tiež som si prešla takýmto stresom, no on ani nevedel že sa niečo deje, prečo by som mala robiť ešte viac starostí aj jemu keď ide možno len o planý poplach? Som aj v nemom úžase keď s každou druhou ženskou na gynde sedí v čakárni chlap.
A ty si myslíš, že partner nemá svoje problémy ? On ti má byť stále k dispozícií s úsmevom na tvári, no zaijimalo by ma, či si ty vždy ochotná spraviť to, o čo ťa požiadá.
Ono v manželstve je to tak,že kedže manželstvo tvoria dvaja a rodinu viacerý tak musia medzi sebou komunikovať pomáhať si proste zdielať aj sppločne niektoré veci.Ak jeden z partnerov to nechápe ten druhy ho musí vycvičiť .
Naozaj musíš sa dožadovať pozornosti aj za cenu že to bude nepríjemné.Na oplátku mu to nejako vynahradíš .......Treba potom vyjadrit ze si rada že tam bol a ze to pre teba bolo dôležité.
Proste dokopať ho tam kde treba a ak sa ti to podari potom zase pochváliť aby bol rád ze to urobil a necítil sa ako porazený .Samozrejme ty ako jeho partnerka poznáš ho a najlepșie niekedy pripravovat cloveka dopredu ked vieš ze je tvrdohlavý alebo menej ochotný.....kompromisy atď.
Meridian- uplne s tebou suhlasim. Ale problem je ked chce komunikovat len jedna strana. On by najradsej vsetko uhral bez riesenia do stratena. Potom vela veci ostava nedoriesenych a tlacime to pred sebou ako casovanu bombu. Potom staci malickost a nahromadene “leti”. Vela veci neriesim, ale som uz z toho slusne vynervovana a vycerpana. Ta praca- jej dolezitost bola taka, ze to stale len odkladal, az sa nakoniec dohodol prave v termine navstevy mojho lekara. Nie som nejaka citlivka, zvladam sama toho slusne dost, ale uz mi robili neplanovane na kontrole zakrok pod mezokainom a potom som sama soferovala domov...preto som ho poziadala, aby isiel. On isiel, ale bolo to take... akoby som ho donutila. A z tychto situacii je mi nanic :(. Dnes od rana zase odmerany ton
Lifeisshort - ja jeho problemami zijem stale, riesime to spolu, snazim sa mu byt vzdy napomocna. Usmernujem aj deti. Ale ja tu podporu od neho necitim. Bol so mnou u lekara, ale bol taky-nejaky, ziadna psychicka podpora, nic. Ja ked mam problem, vypocuje si ma a to je vsetko. Opyta sa co navrhujem a koniec. Cakala som na vysledky, ktore mali vylucit vazne ochorenie, bola som psychicky hotova a namiesto podpory mi robil este vacsie stresy. Vsetko okolo deti riesim sama. So synom sa vobec neuci, aj ked som ho velakrat poprosila. Syn ma problemy, riesenie je na mne, muz skritizoval, ale nic nenavrhol. Povedal, ze si nieco okolo toho pozistuje, nepozistoval. Citim, ze som na vela problemov sama. Ked to chcem s nim riesit, pohadame sa. A dalsia vec je jeho neustale cumenie do mobilu, z coho ma uz nadvihuje. Takze tak
