Som zťp na invalidnom, bez kamarátov, bez práce

Miki v dennom stacionári som už bola pár rokov až kým som sa rozhodla odísť pretože som tam už absolútne nezapadala mentálne a intelektuálne, viac a viac ma to tam frustrovalo pretože v prevažnej väčšine tam boli len mentálne postihnutý klienti s ktorými už nebolo o čom. A byť dennodenne v jednej miestnosti s ďalšími 30 timi mentálne postihnutými ľudmi (autisti, downov syndróm, atď...) ktorý kvôli svojmu postihnutiu sú viac než hlučný a inak otravní (ja viem, že za to nemôžu ale je to tak), je to proste neznesitelné a dosť náročné aj pre tých zamestnancov. Ale som vďačná, že ma tam zo začiatku zobrali a prijali, vtedy mi to dosť pomohlo ale už som tam po čase nemohla vydržať.

Tomas kde sa dá prosím ťa presedieť len tak 8 hodín vkuse? Lebo ak poberám invalidný nemôžem zároveň pracovať 8 hodín denne na TPP, iba brigádne alebo na polovičný úväzok. Keby chcem pracovať, prídem o invalidný a keď pracovať nebudem môcť, už mi ani ten invalidný nedajú, to nie je len tak. Navyše nemám ani žiadne vzdelanie na to, aby som si mohla niekde vysedávať v kancelárii.

Bola som nedávno na jednom pohovore do tzv. sedavej, jednoduchej roboty ako ty píšeš, na pár dní v týždni, už som si aj myslela, začala som sa tešiť, že ma zoberú až kým mi nenapísali, že radšej uprednostnili babu, ktorá je ochotná pracovať všetky dni vkuse, pričom v požiadavkách mali napísané, že potrebujú len na určité dni.

antilooopa :
Ja do nej neryjem, vypísal som jej tu niekoľko prác a spýtal sa jej prečo by nedokázala v nejakej sedavej práci presedieť 8 hodín ? Na energiu sa podla mna stazovat nemôže, pretože presedieť niekde 8 hodín je určite lahsie než chodiť do fitka a s kamoskami po meste.

Invalidka :
A ja neviem kde, ja nepoznám tvoj ustvrt v ktorej bývaš a neviem aké tam máte pracovné ponuky, len som ty poradil niektoré práce ktoré by si mohla s tvojou chorobou vykonávať.

NeznamyTHM1986 :
"Lebo je to dosť na nervy a môžem bud sa pokúšať o niečo take (to jest o nejakú prácu ktorú zvládnem aj napriek problémom) alebo priať štýl života - žijú rodičia aj ja. Pominú sa tak iba dve alternatívy isť pod most alebo sa tiež pominuť".

Prečo by si mal ísť pod most ? Vsak rodičia predsa určite vlastnia nejaky byt/dom ktorý potom bude tvoj. Ak si nenájdeš prácu tak môžeš spraviť to že ten byt/dom predáš a pôjdes do skromnejšieho a tie zarobené peniaze uz nejako použiješ na svoje živobytie, alebo môžeš spraviť to že k sebe nastahujes nejakych spolubývajucich a budes zato dostávať od nich peniaze.

Ahoj invalidka,
čo tak skúsiť sa zoznámiť s nejakými ženami priamo vo fitness centre. Myslím si, že skamarátiť sa by nemusel byť veľký problém. Čo tak skúsiť denný stacionár? Treba len odporúčanie od psychiatra. Na dennom stacionári by si mohla spoznať veľa ľudí a byť súčasťou komunity. Sám som invalid so psychickým ochorením a rád tam chodievam 2x do týždňa. Ľudí tam je dostatok, hovoria sa vtipy, vymýšľajú huncútstva, funguje sa tam podľa stanoveného denného harmonogramu určeným zdravotníckym zariadením. Možno aj to by bola možnosť.

Pre začiatok by som ti odporúčal spísať denný plán, že čo ťa baví. Koľko a aké činností by si chcela robiť na 1-2 hodiny? Osobne fungujem na fitku, šachu a obmedzene aj v cudzom jazyku, ale tam je problém. Ja sa nedokážem bohužiaľ nič naučiť vďaka mojej mizernej koncentrácii a tak moje možnosti končia aj, čo sa týka záľub. Nedokážem čítať napr. ani knihy, čo je škoda.

Keď neviaš ša maš robyt ta se chot prest do dedyny daáke ožralecké pletky se naájdu ty tupé dedynské hlúpe prase...A ked se any tam nenajdu ta si vyhon na studny a neže ty tam primarzne ton smradlavy chuj...

Mne fakt buzerant alkoholici feťaci a sedlaci nechýbajú a ani nikdy nebudú.

Zas s prácou na živnosť by som bol opatrný... Ta nemusí vyjsť a dlhovať sociálke tisícky na odvodoch tiež nie je žiadna sranda (a ešte keď je to človek, ktorý kvôli zdraviu ma brutálne obmädzené možnosti zamestnania)

"za všetko sa platí a na to nemám."
A kto ťa teraz živí? Bývaš s rodičmi, alebo s priateľom? Ak niekomu z rodiny na tebe záleží, určite ti na kurz prispeje.
"Ale ja som chcela ísť do bežnej práce aj kvôli tomu, že mi chýba spoločnosť a byť len medzi štyrmi stenami je pre mňa strašne deprimujúce a depresívne"
Nestačilo by teda, keby niekto chodil k tebe a zarobila by si si tým trebárs na to fitko? Keby si mala takýto kurz, aj Ty by si mohla ísť k zákazníčke. 70 % toho, čo chceš, by ti to poskytnúť mohlo.

Divočina, vymakaj sa v nejakom fachu a potom ti bude pridelený osobný žobrák, veľmi praktické, vieš komu tie peniažky dávaš, hoci nie vždy chceš:-) Tréning robí majstra... Chrípka ťa nepostretne ani náhodou, garantujem!

Invalidka: Ja (mám 32 rokov) som na tom bohužiaľ podobne ako ty, síce mam nejaké tie znamosti atd... ale čo sa tyka zamestnania je to takmer rovnaké.. (neurologické problémy, urlogia atd - nezvladnám bežne požadované tempo, veci naročne na sústredenie...a kvôli častym navštevam wc aj neskoro spávam - čiže klasicke vstavanie do roboty by bol u mna problem). Po škole som mal asi 20 pokusov sa zamestnať - furt bud klasicke ozveme sa vam a nič... alebo práce ako dokladanie tovaru v hypermarkete, alebo už len posraté zistovanie udajov o zakaznikoch a nahadzovanie do systemu som okamžite skoničl, keďže sa im nepáčilo moje tempo (a poviem ti ,,to keď mi davali do ma vyžrať, že koľko stoja moje pokusy o prácu bolo ,,fakt úžasné")
Snažím sa to riešiť tak, že na learn2code.sk - sa snažím spraviť kurzy ohľadom tvorenia webov.... Lebo je to dosť na nervy a môžem bud sa pokúšať o niečo take (to jest o nejakú prácu ktorú zvládnem aj napriek problémom) alebo priať štýl života - žijú rodičia aj ja. Pominú sa tak iba dve alternatívy isť pod most alebo sa tiež pominuť.