Uzavrety ci manipulator?

lucinda, keď sa zamestnáš hoc ako robotníčka, prvé 3 mesiace je skúšobná doba, potom si natrvalo. Ak vtedy otehotnieš, a nebudeš vládať robiť, dáš sa vypísať na rizikové, aj tak budeš mať prvých 6-8 mesiacov nárok na mzdu - plus ešte počas tehotenstva na nemocenské. Teda určité dosť vysoké percento. Vlastne sa zabezpečíš finančne na 16-18 mesiacov, čo podľa mňa bude pre Teba len a len dobré a dačo pridáš aj na ten jeho dom a na spoločnú budúcnosť.
Keď je niekto dlhodobo nezamestnaný, nevzbudzuje to dôveru. Ale teraz fakt: si mladá a vládzeš. Tak prečo nejdeš hoci aj ako robotníčka? Jasné, že máš intelektuálne naviac, ale stále lepšie ako nič.
Druhá vec, ktorá mi v tomto celom zapácha je otázka dieťaťa. To ako bez svadby? To ja som staromódna, že najprv to a potom to, alebo si my ženy, už nevieme vážiť sami seba?
Netreba hneď veľkú svadbu. Vy dvaja, svedkovia, najbližšia rodina a večera. Nie je to až taký luxus. Len úcta k druhému človeku. Prečo mu máš ty porodiť dieťa, keď on ani toľko úcty nemá, aby sa dieťatko volalo rovnako ako jeho matka priezviskom?
Moja rada: zamestnaj sa. Ako robotníčka, keď nie je nič lepšie. Počkaj si na dobu neurčitú - t. j. 3 mesiace. Potom vyrukuj so svadbou. Vo všetkej skromnosti. Ak bude taká reakcia, ako bola teraz prvá ohľadne dieťaťa, rozíď sa. Nebudeš hádam utekať za vozom, ktorý nechce zastať.
Týmto rozhovorom s ním si získala 4 mesiace na rozhodnutie o tom, či má tento vzťah budúcnosť.
Ako si ťa má vážiť, keď nezarábaš a nepracuješ? Pre Tvoju krásu? Čo dávaš ty na stôl pri spoločnej budúcnosti? Ja chcem dieťa? Ja ťa ľúbim? Prečo ma neľúbiš? Prečo si ku mne taký?
Tak konečne začni konať. Ja by som s VŠ diplomom prijala akúkoľvek prácu, kebyže som nezamestnaná, lebo je pod úroveň mať zdravé ruky a nohy a vek, a nechať sa živiť niekým iným. Tak sa preboha nesťažuj a neľutuj, ale rob všetko pre to, aby si si ty dokázala vážiť sama seba. To dokážeš len keď sa zamestnáš. Zo zlého pracovného miesta sa stále dá odísť. Takže posielaj ponuky, choď na pohovory. Nerieš jeho a vzťah ale seba a prácu. Bude sa ti páčiť, ak ti vyhodí na oči, že nič nie si schopná, len ťa musí živiť aj s deckom? Decko si dokáže urobiť skoro každý. Len zodpovednosť. Tá nám ako inteligentným ľuďom prislúcha tiež.
Tak prepáč za tvrdé slová, napísala som si len názor.

Ospravedlnujem sa za chyby :) rychlo som pisala :)

Herb, taktiez mam ten pocit, ze cim je na mna horsi, teda cim viac ma ignoruje, tym viac ma to k nemu taha. Ak to chcem spravit opacne, ze bude ja ta ignorantka alebo chladna osoba, ze ho to pritiahne ku mne, ale zial nanho to nefunguje. Vsetko ma unho opacny efekt. Ked by som ignorovala, flirtovala s inymi alebo bola chladna, s nim to nepohne alebo by to bolo este horsie, on by este pridal viac, len aby bol na koni, lebo mne to stale pride kto z koho a kto je lepsie, nie ako rovnocenni partneri co maju lubit a podrzat sa aj v tom najhorsom.
Co sa tyka tej viery v Boha, ktora mi ma dat pocit najvacsieho stastia. K tomu sa vyjadrim tak, ze moj partner je velky katolik, aspon sa nanho hra. Kazdu nedelu chodi do kostola, hra sa na svatuskara, lebo ho k tomu viedli rodicia od malicka, ale je ten clovek stastny? Vobec nie. Ako sa to potom nazvat? Falosna viera v Boha? Lebo mne to pride, ze si z tej viery zoberie len to co mu vyhovuje. Ved kazdy skutocne veriaci by nedopustil, aby ten druhy prenho trpel, aby vedome oblizoval bliznemu alebo by prenho svadba nic neznamenala a nebola prenho dolezita, to je aka viera? Preto mi urcitym sposobom aj ten kostol sprotivil. Podla mna to nie je o tom, kolkokrat do toho kostola idem, ale ako sa spravam ked z neho vyjdem, aka som k ludom a nie kolko zdravas sa pomodlim. Ja mam svoju vieru a v zdravej miere, ale upnut sa len na to, nie je to ono, bolo by to len utesovanie, ze ved mam Boha, nic ine nepotrebujem, ale sme tu, sme na zemi, zijeme, k tomu su potrebne ine veci, oni ludia, neviem to spravne popisat ako to myslim.
K tomu rozhovoru s partnerom, babo povedal, ze bude, teda ze sa budeme snazit tento rok, ale kedy, to neviem. Potom sme sa dopracovali az k praci, mojej nezamestnanosti co je prenho najvacsim kamenom urazu. Vraj mu nevadi az tak to, ze nerobim, ale ze to nestve mna samu a najviac mu prekaza moja pohodlnost. Vsetko dava logiku a trapi ma to viac ako si mysli. Lenze aj ked som pracovala, choval sa rovnako, vobec nebol kludnejsi alebo spokojny, nemal cas takisto, jednoduho robota to nebola co ho u mna trapi. A ked si vezmem terajsiu situaciu, tak mam kopec rokov, posielam si stale ziadosti, ale ak mam otehotniet tento rok, tak to bude praca zase len na chvilu, lebo planujem to dieta, takze v praci by som musela skoncit, teda podla toho aka praca by to bola a ake tehotenstvo by som vlastne mala. Ale aj tak to s nou podla mna nesuvisi. Ved ak by mu toto teda tak vadilo, ma si najst teda sebavedomu nezavislu zenu, ktora ma za sebou velku karieru a ktora mu prinesie do zivota vela penazi. Ano, po tomto asi on tuzi najviac, taku by si urcite aj za zenu zobral. Nie stroskotanca ako som ja co je neshopny sa zamestnat v slusnej praci. Nemam vsak uz 25, aby som bola plna energie pracovat zopar rokov. Zial, je to teraz ako to je a uz nechcem cakat dalsie roky, treba sa s tym zmierim a nejako by sme to predsa uz zvladli, radsej dieta aj ked teda v tazsich podmienkach, ale zvladnutelnych ako ho potom nemat nikdy. Ja som si vedoma tejto mojej chyby. Uplne sa za to hanbim, ale uz je to raz tak a treba ist dalej.
Dalej som sa chcela spytat na vase nazory ohladom prejavov lasky, myslite, ze kazdy chlap je po case chladny? Lebo ja uz to neviem posudit. Len tak ist niekam, sem tam si dat pusu alebo usmev, len tak aj bez slov citit, ze dotycny je rad, ze ma ma. Alebo len tak niekedy prist a povedat, chybala si mi, chcem byt s tebou. Som taka naivna alebo toto sa uz skratka nenosi ci po rokoch sa to uplne rozplynie? Ja chcem, aby si ma partner vazil, ale neviem to docielit. Viem, ze by to bolo asi len vtedy, keby si najdem ozaj dobru robotu a videl by aka som samostatna, hrda, silna zena. Lenze ja mam v hlave uz len to, ze je to prepasnute a teraz nechcem cakat dalsie roky alebo aj keby sa zamestnam, byt tam 2,3 roky, len aby som sa niekam dostala. Mozno ma tu teraz vsetci spucujete, ze co sa cudujem, ze sama som si odpovedala, nech uz sa postavim na vlastne nohy, ale ale...je to zauzlovana situacia velmi. Ja si myslim, ze chlap by ma mal rad taku aka som aj ked v pracovnej oblasti sa mi zrovna nepostastilo a teda mat aspon jedno to dieta a potom by som mala aj vacsiu chut a motivaciu, zodpovednost ist robit do dochodku, ale teraz som stale uz taka stopnuta. A hovorim, aj ked som pracovala, to bolo este horsie, lebo ked sa mi chcelo plakat, nemohla som alebo som sa zavrela na wc a tam som sa vyplakala a dni vyzerali tak, ze len isla do roboty, z roboty a spat a tak dokola, iba vikendy som preplakala. Poviem vam, naozaj keby mam 25, mala by som este chut odist niekam prec, zacat novy zivot, spoznavat novych ludi, ale teraz si pridem strasne staro co sa tyka zakladania rodiny. Ja viem, ze mavaju aj v 40tke, ale tam som sa dostat nechcela, pre mna je to velmi neskoro a uz si to ten clovek ani tak neuzije. Vsetko je to na prdku. Aj s tym domom jeho, viem, ze ked tam pojdem, ak tam pojdem, nikdy nic nebude moje, nikdy si tam nebudem moct robit to svoje a nikdy by si ma ani nezobral, lebo nahodou by som tam nieco nadobudla a to si nezasluzim predsa ked som do toho nedala ani korunu. A to dobre vie, ze o ten dom som sa neprosila, chcela som mat radsej byt, radsej nieco spolocne do coho by sme isli spolocne, ale na vyber mi nedal, ani sa len nespytal na moj nazor, vo vsetkom si ide cely cas len a len to svoje ako uzna za vhodne, ak by som mala co i len malu pripomienku, tak ju hned odsunie a pokracuje v tom svojom, lebo ja som jednoducho nepodstatny clovek pohodlny co nevie co je zivot a on robi vsetko spravne a najlepsie.

kňazi sa rozhodujú o živote pre Boha väčšinou nie vtedy, keď zažívajú perspektívny partnerský vzťah. Ja som sa ťa na rovinu spýtala:
Zažil si blízky partnerský vzťah? Lebo ak nie, všetko je o programe.
Chápeš ten rozdiel? Program versus blízky človek.
Keď máš partnera, máš blízkeho človeka. Keď zomrie alebo odíde, odíde ti blízky človek. To nie je o programe. Lebo ako som ti písala, človek nie je PC ani robot.
Ty sa môžeš rozhodovať. Chcem žiť so ženou. Nedarí sa mi veľmi. A čo tam potom. Mám predsa moju vieru a moje koníčky. Vtedy je to ok - lebo sa rozumne naprogramuješ, aby si nebol nadržaný ľudí nenávidiaci cvok a lúzer.
Ale teraz si predstav. Máš x rokov partnera, s ktorým ste vedno v dobrom i v zlom. A ten partner Ti ochorie a umrie, alebo odíde a zrazu nemáš s kým zdieľať dobré i zlé. Smútok a žiaľ sú vtedy namieste. To nie je o programe. To je o ľudskosti a o tom, že máš niekoho rád. Keby Ti zomrel súrodenec, alebo rodič, nebol by si smutný? A to nežiješ s nimi ako s blízkym partnerom, to máš pri nich zvlášť svoj vlastný život. Takže strata partnera je horšia, ako strata rodiča, alebo súrodenca, lebo s tým partnerom zdieľaš každodenný život, je súčasťou Tvojej najbližšej rodiny, je súčasťou Tvojho ja. Spolu s ním strácaš aj sám seba. Jedno telo, jeden duch.
Je to strata blízkeho člena rodiny, úplne najbližšieho. Nie je to o vedomej orientácie šťastia do niečoho. Človek nie je počítač, aby sa programoval.
Človeku možno radiť, aby ani pri partnerskom vzťahu nezabudol na kamarátov, kamarátky, záľuby, a samozrejme, ak má vieru v Boha, je to ešte niečo silnejšie. Ale aj tak je to človek a nie počítačový program, aby prežil stratu najbližšieho človeka bez ujmy na psychickom prežívaní. A tá ujma nie je jeho chyba, on predsa nie je počítač a nie je predmet, je to živá a cítiaca ľudská bytosť. Ak toto nechápeš, potom nemáš poňatia, čo je ľudskosť, ohľaduplnosť a empatia. Neviem, koľko máš rokov, ale podľa Tvojich príspevkov mi pripadáš, ako veľmi mladý človek s neveľkými životnými skúsenosťami, a preto sa nedokážeš vcítiť do pocitov druhého človeka, lebo si nič také ešte nezažil.
Čítala som aj tú Tvoju diskusiu s tou ženou, čo má manžela diabetika. To kde je Tvoja ľudskosť, keď jej vypisuješ, že človek s jeho chorobou ako omnoho skôr zomrie? Pre tú ženskú je to jej manžel a otec jej detí. Ako jej môžeš niečo také napísať? Kde je v Tebe ľudský cit?
Tu sa autorka sťažuje, že prišla o partnera, (v jej happy end neverím, ale budiž) a Ty jej robíš výčitky? Kde je tu elementárna ľudskosť a empatia? Preto ti opakovane píšem, človek nie je počítač a v mnohých svojích príspevkoch mi pripadáš príšerne bezcitný, aj keď si asi príliš mladý a neuvedomuješ si to.
Neber mi to za zlé, napísala som Ti to ako názor v snahe otvoriť Ti trochu oči a pochopiť.
Usmievala som sa na naivnom. Asi je trochu mladší od Teba (teda podľa vyjadrovania sa), napriek tomu dokáže poskytnúť viac pochopenia a citu ako Ty. Je dobré, ak sa snažíš byť rozumný, ale sú situácie, keď obyčajné súcitné slovo alebo objatie sú potrebnejšie ako nejaké mudrovania o tom, kam si vkladať životné šťastie. Tie mudrovania sú o programe. A emócie sú o človeku. Skús pochopiť ten rozdiel.

Tomas ty si sa stal veriacim v dopelosti ci kedy?

petroneta :

Tiež som si zažil partnerské vzťahy a je to docela dosť návykové. Bez viery v Boha sa partnerským vzťahom odolať nedá, ale pokiaľ človek naplno uverí a svoju vieru si dostatočne posilnuje tak potom začne vidieť svet úplne inými očami. Zrazu si uvedomí že to jediné podstatné na svete je slúžiť a zasvätiť svoj život Bohu. Tá možnosť získanie posmrtného života je tak fantastická že je neporovnatelne krát lepšia než hocijaký sebalepší partnersky vzťah.

Všetko sa dá. Tiež som to mal nedávno tak že pre mna partnerske vztahy boli top priorita. Postupne som si ale svoj život dokázal nastaviť tak aby moje štastie bolo závisle od mojej viery a koníčkov. Podotýkam ale že tá viera človeka musí byť silná, ak je viera slabá tak to človek asi nedokáže. Zober si to na príklade knazov. Ich viera je natolko silná že im ich viera + koníčky zcela stačia ku stastiu. Dá sa to, len treba chcieť a posilnovať svoju vieru. Ak človek naplno uverí a svoju vieru si dostatočne posilní, vtedy zažije také neopísatelne stastie a stavy euforie ze partnerske vztahy sa pre cloveka stanu zcela nepodstatne v porovnaí s vierou.

Ano, vyčítam autorke to že si svoje štastie orientovala do niečoho čo je tak velmi nestabilné a nestále, ale do partnerskych vztahov si svoje stastie zial orientuje skoro každý, no to že urobil chybu zistí až po rozchode. Tiež som si dakedy orientoval svoje štastie do partnerskych vztahov a musel som sa škarede popáliť aby som si uvedomil že tadeto cesta ku stastiu nevedie ani náhodou. Dúfam, že aj v tomto prípade si autorka uvedomí že orientovať svoje stastie do partnerskych vzťahov je hazard, a že v skutočnosti existuje niečo ovela lepsie do čoho si orientovať svoje stastie. Akože ja neprikazujem autorke že nech si už nikoho nehlada. Môže sa i nadalej pokúšať o založení rodiny a nájdenia si partnera, no je dôležité aby to brala len niečo ako bonus a nie ako klúč ku štastiu. Ak to bude brat i nadalej ako kľúč ku štastiu tak potom bude lepšie ak na tie partnerske vztahy zcela rezignuje.

Lucinda000 :
Moja odpoved na tvoju otázku "ako sa z toho dostať von" sa nachádza v mojej reakcii na Petronete.

naivny :) :) mas pravdu. a suhlas, nedat na jeho reci o babatku, to si ta zaviaze ako obet uz navzdy a ty nebudes stastna. nemala by si do toho ist za kazdu cenu.
o com bol ten rozhovor. tipujem, ze mal len slabu chvilku, nasluboval svojej obeti aby vzapati zase zautocil, tak nejako to pisu aj pri tych psychopatoch. precitaj si to zas, to bude sediet.
ale tvojim pocitom rozumiem, skoro vsetky mam aj ja. lucinda, nemoze nas pritahovat to odmietanie? je to chore a zvratene ale tiez nechapem, co ma na nom pritahuje, ked to klape tak na 10%. mozno aj na to je odpoved a chyba je v nas.

to je, že my dávame rady, ale ty cítiš a vieš, ako čo máš robiť. U mňa keď niekto prehrá, má prehraté navždy. Ale každý je iný. Ako konkrétne ste sa dohodli? Ospravedlnil sa? Kedy chcete to bábätko?
Mám o teba obavy. Čo keď budeš tehotná, a on ti povie niečo škaredé? Ty budeš potom plakať a keď žena plače počas tehotenstva, tak to škodí aj bábätku. Lebo vtedy človek inak dýcha a potom ani bábätko nedostane kyslík cez pupočnú šnúru, či ako to je. Počul som aj o tom, že sa kvôli tomu jednej známej skôr narodilo a nemalo ešte vyvinuté pľúca. Preto, že sa pohádala s manželom a celú noc plakala, potom porodila. Potom s tým bábätkom musela chodiť cvičiť, chodil som na rehabilitáciu s chrbticou a to bábätko strašne plakalo, keď s ním cvičili. Tak by som ťa rád chránil, aby sa ti nič zlé nemohlo stať. Mám pocit, že by si bola viac v bezpečí, keby si s ním nebola. Daj Boh, ak existuje, aby si bola šťastná a aby ti ten človek viac neubližoval. A nech to utrasenie nie je dočasné.
Herb. Potkanov deratizovať treba. Ale keď lucinda hovorí, že to potkan nie je, tak to odložme na vtedy, keď to bude vedieť naisto, aby sme náhodou neotrávili aj užitočné živočíchy. :-)
Keby náhodou niečo bolo, dočítal som sa, že to prejde za 2-3 týžne.
"Pokud budete postupovat správně, zbavíte se potkanů za 2–3 týdny"
www.deratizace-aderaman.cz

Ahojte vsetci, najskor by som vam chcela vsetkym velmi pekne podakovat za kazdy vas prispevok, povzbudenie aj rady. Vsetko dava zmysel aj logiku, aj ja som si vsetkeho vedoma co by bolo spravne a vidite, aj tak si spravim nakoniec po svojom. Ale prosim neberte to tak, ze ste pisali zbytocne alebo ze na co mi radite, ked aj tak si nedam poradit. Ked vsetko to tu je len napisane, ale realia ina a kazda sekunda, realita tohto vztahu sa neda podrobne vysvelit a vsetko je to tu vlastne pisane len mojimi ocami.
Takze chcela by som najskor odpisat naivnemu, co sa tyka alkoholu, tak priatel nepije kazdy den a myslim, ze ani kazdy tyzden a popri praci na dome urcite nepije, lebo ma vzdy este vezie autom. Aj ked myslim, ze si vzdy dal pohar vina alebo stamprlika pred spanim, to som sa ho vzdy pytala ci nemoze bez toho zit. Momentalne mal nejake zdravotne tazkosti, takze nepil vobec. Na roznych udalostiach to vsak vzdy prehnal a preto nikdy nic neskoncilo dobre a veselo, lebo vol agresivny. Kedze moju prosbu nepit odmietol samozrejme, tak sme sa dohodli, ze aspon nebude miesat, ale bude pit len jeden druh alka, lebo on bol schopny supnut tvrde, vino, hocico len tak behom hodiny. Tak uvidim aky to bude mat efekt pri najblizsej udalosti.
No a vcera, preplakala som sa do nepricetna zas a znova, ze sa neozyva, mala som uz chut normalne niekoho zbit z toho zufalstva, az nakoniec vecer zavolal, rozpravali sme sa velmi velmi dlho, konecne aj komunikoval a odpoveda na otazky, riesili sme situaciu a jeho reakcie taktiez aj nasu buducnost. Vysvetlili sme si to, tak po tomto telefonate som bola znovu ako clovek, ukludnena a spokojna, nechapem preco, ale je to tak. Ja som taketo nieco nikdy v zivote nezazila, byt tak upnuta jak pijavica na niekom. Ci je to laska, zvyk, strach, jednoducho ta osoba..naozaj netusim preco ta moja mysel takto reaguje. Da sa takto niekoho az prehnane milovat a nevediet bez neho dalej zit? Neviem ako by som reagovala keby ma on nechal, ci by to bolo lahsie, nebolo..neviem. Dolezite je, ze sme to ustali a ideme dalej. Ja viem, ze asi to nebolo spravne rozhodnutie a viem, ze som mu nemala ani ten telefon zdvihnut, ale to som ani z daleka nedokazala. Ja verim, ze keby spolu zacneme byvat, ze sa to zlepsi. Alebo dalsia moznost, zhorsi, co je asi pravdepodobnejsie, ale verim aj tak ako hlupa, ze to bude dobre, lebo ho lubim. Konecne sme sa dohodli aj na tom babatku, aj vsetko kto ako vidi, tak snad by ma nevodil za nos a nestracal by so mnou zbytocne cas, ved predsa len mu ide na 40.
Herb, o mne to vedia snad vsetci, kamaratky aj rodina..sice pred kamaratkami teraz hovorim, ze je to super a uzasne, lebo uz nechcem od nich, aby ma lutovali, ale rodina, dokonca aj ta jeho dobre vie ako to s nami je a este aj niektori z jeho rodiny ma lutovali, lebo par reakcii co sa neudrzal videli aj oni ako sa ku mne sprava, ze su to neprimerane reakcie.
Tomas12345 dakujem taktiez za radu, vsade to citam, ze sa nemeria stastie od toho ci mam alebo nemam chlapa, ci je alebo nie je dobry atd, ale skusala som uz asi vsetko. Taktiez viem, ze naozajstne stastie je, ak som stastna najskor sama, az potom mozem byt stastna aj s niekym inym, ale na mna to zial nefunguje a ak je na to navod, rada sa to naucim. Ja som kludny typ cloveka, nekricim, nenadavam, iba ak sa toho velmi nakopi viem byt aj ja zla, ale to len zade z bezmocnosti alebo sa rozplacem ako slaboska. Skusala som aj ked som bola tri mesiace sama chodit von, chodit na prechadzky, filmy, hudba, vtedy som chodila aj do prace, vselico som sa snazila kazdu minutu, len aby mi mysel nesmerovala k nemu, chcela som aj nadviazat kontakty nove, ale nikto sa mi nepacil a ked bol aj niekto mily a dobry, mal zaujem, tak ja som nemala ani mini zaujem ist na tu kavu, lebo by som si to len odtrpela nasilu. Neviem preco je to vo mne tak silne, ze chcem len prave tuto jedinu osobu, ved nie je to ziaden krasavec, nie je model, nema miliony na ucte, nesprava sa ku mne ako k princeznej, velakrat ani ako k cloveku, ale na ho aj tak milujem, nechapem ako sa to vobec da. Ved keby ma toto nejaka ina baba, asi by som ju zbila, nech ho necha, ale clovek nepochopi az kym to sam nezazije a nepociti, no na to musi byt aj taka povaha. Obdivujem zeny co sa rozidu zo dna na den a povedia, ze jednoducho to neklapalo, tak sme sa rozisli alebo este ze zostali sme kamarati, ja som uplne inde. S niekym stravim tolko casu, tolko zivota, tolko dovernosti, intimnosti, dobreho aj zleho a na co to bolo? Ja som ako najstarsia skola zivota, ktora fakt veri na tu lasku a ked je tam, tak prekona vsetko, lenze vzdy mi je luto, ze to citim tak len ja. Nechapem celu dnesnu spolocnost, aj tie podvadzania, flirty.. je to dnes bezna rutina akoby nic a neviem to pochopit. Podla mna mam aj ja nejsky blok, lebo teraz v tv v kazdom filme ci serial, tak vzdy tam je sex, nevera atd...a ci verite ci nie, mne zostane hned z toho zle, ze to naozaj takto funguje? Ved niekedy to volo take tabu, nehovorilo sa o tom takmer vobec a teraz bezna vec, no fuj, aj tie reklamy na kondomy ci ine veci, no otras, aj to mi vie pokazit naladu, ja to fakt beriem asi privelmi vazne ci co.

este sa mi strasne pacilo od naivneho, deratizacia. :) asi tak.