Uzavrety ci manipulator?

Príspevok v téme: Uzavrety ci manipulator?
Lucinda000

Ahojte, moj prispevok bude asi dlhsi a potrebujem poradit co si asi vy myslite kto vlastne je a o co mu ide. Je to manipulator? Citovo uzavrety clovek ci kto vlastne? Za vela rokov ho neviem spoznat ani odhalit.

Sme spolu uz 7 rokov, no nebyvame spolu, stretavame sa este ako pubertaci len sem tam a samozrejme ja sa prisposobujem jemu kedy moze a kedy ma cas, ja vzdy priskocim, pretoze mam kopec volneho casu a nemam nejake zaujmy, nakolko nemam ani s kym, s kamoskami vybehnem mozno raz za dva mesiace. On je z mojho pohladu velmi tvrdohlavy, chladny a doslova workoholik. Tatiez je neskutocny puntickar, vsetko musi mat dokonale a vsetko aj okolo domu a na dome si musi spravit sam svojimi rukami, lebo on to spravi najlepsie.
Od zaciatku vztahu to nebolo ruzove, ja som zbalila jeho, vtedy sme sa ale aspon vedeli aj zasmiat, no ak som mu davala kopec tej prvotnej lasky zamilovanosti, naspat uz vtedy to velmi neslo, skor mi to prislo len ako lutovanie, neviem. Po pol roku sme teda zacali uz oficialne tvorit par. No uz odvtedy ho nezaujimali vobec moje nazory a sny, sice sa spytal niekedy na moj nazor, ale aj tak vzdy spravil po svojom a len mi povedal vysvetlenie, ze preco je to tak najlepsie. Za tie roky nemal na mna takmer vobec cas, iba po veceroch a aj to hovoril skor len o robote alebo sme sa spolu vyspali, no ak sme mali vedla seba lezat, tak nic,nechytil sa ma a vacsinou len zaspala odisiel potom domov. Takto to bolo stale a postpne zacali hadky, lebo mne tie prejavy a city chybali, on vsak tvrdil, ze je to detinske a to robia a hovoria len suknickari a rozpravkari a on je vzdy ku mne priamy a ze mne sa nepaci pocut pravdu. Bolo to vsak cim dalej horsie. V spolocnosti, na oslavach a podobne si ma nikdy nevsimal. Venoval sa vzdy vsetkym naokolo a ako vymeneny clovek, mily, prijemny...clovek, ktoreho kazdy ospevoval aky je galantny. Vzdy si vsal vypil az tak, ze nakoniec chytil nervy a zacal vyvadzat a na druhy den ako keby nic a obvinil mna, ze ja za to mozem, lebo som bola zduta. Takto sa to stale vlieklo. Nemala som pravo povedat nic, nikdy si neuznal chybu. Ak som chcela vyriesit problemy, komunikovat a povedat si navzajom komu co vadi, ja som mala dlhy monolog a on nic. Nemal vacsinou ziaden zaujem, vzdy bol unaveny a povedal, ze uz je psychicky unaveny a nebavi ho o donekonecna riesit. Boli sme rozideni asi stokrat. Vzdy som to ukoncila ja a vzdy som naspat pribehla. On nikdy nic. Pri kazdom rozchode som zistovala co robil a vacsinou sa vzdy chodil bavit nemal problem, teda opijat sa. Najviac sme boli od seba 3 mesiace, myslela som, ze budem z toho vonku, no aj tak som pribehla naspat. Kazdym zmierenim som myslela, ze to bude lepsie, ja som sa snazila, ale on akoby robil vsetko napriek aby som mu dala zase odkop. Nechapem preco to robil, vzdy ked som sa ho na to spytala, odpovedal, ze ved aj tak je to medzi nami zle, tak co. A uz posledny rok zacal oslovovat zeny, len tak, pozyval ich na kavu a rozpraval o sebe ako o chudatku a ako rad pomaha ludom. Ja som to vzdy videla aj ked som bola s nim, vedel sa strcit do zadku aj casnicke aj hocijakej zene ktoru sme kdekolvek stretli alebo prisli do kontaktu. Aj na tych oslavach ked tam bola nejaka nova zena, zacal ju stale podpichovat rozpravat a ja som vzdy bola vzduch. On tvrdil, ze su nove, ze nechce aby sa citili zle, ale ze ja patrim predsa do rodiny, ze je to ine. Podotknem vsak, ze mne sa nevenoval ani na zaciatku aby som sa necitila zle, takze si znovu protirecil. Proste ja si myslim, ze ak chlap miluje, ma mat vytvorenu akoby stenu, ktoru neprebura ziadna ina a on sam este tie zeny oslovoval a kazdej sa prihovaral a on nevidel a nevidi na tom nic zle. A ta miluckost a prijemnost, az nechapem ako to dokaze. Ja pocuvam len aka som nemozna a nepodporujem ho. Tak neviem ci hlada to pochopenie inde. Velmi vela som prenho vyplakala a jeho to nezaujimalo nikdy, lebo zase vinil len mna, ze ho vidim ako zleho, pritom vsetko robi pre nas. Nedavno bol posledny rozchod a zase som ho velmi prosikala naspat. Prosila som ho, ze nemozem byt bez neho a dala som mu moznosti, ze bud nech mi povie ze ma uz nemiluje a nech mu zmiznem zo zivota a bude to pre mna lahsie alebo nech to teda este spolu skusime ale nebudeme si robit napriek a klamat. Prisahal mi, ze s nijakou nic nemal fyzicky. Ci sa tomu verit da, neviem, ja neverim dnes nikomu. No tak po tomto vsetkom sa vas pytam a prosim o radu. Myslite, ze ma ma naozaj rad alebo sa zahrava? Vzdy mi tvrdil, ze aj on tuzi velmi po rodine, preto preraba cely dom. Preco by sa zase ku mme vratil a skusil to znovu. Vzdy som mu hovorila ako som citovo slabsia, nech mi neublizi a povie na rovinu nechcem ta, ale ze on ma klamat nebude. Tak sme znovu spolu, ale ja sa stale uz bojim co bude dalej a napriek tomu co mi povedal, tak sa bojim ci nesluzim len ako zadne vratka dokym mu do zivota nevstupi nejaka ina a mna odkopne ako handru. Aj ked ma predtym on nikdy neopustil. Aj co sa tyka sexu, necitim nikdy, ze by to bolo milovanie a z lasky, ale len sex. To len na podotknutie, ale tak kazdy clovek je iny, viem, ze vela je takych co tie city prejavit nevedia, ale samozrejme nejdem si ho zastavat. Len chcem otvorit oci, no nedava mi to vsetko zmysel. Jedno mi hovori tak, druhe onak, ja som vzdy len zastanca spravodlivosti a pravdy. Tvrdi, ze uz to nie je ako na zaciatku, ale ze ma este miluje. Aj ked podla mna to sa neda predsa lubit na percenta. Ved bud je to tam alebo nie. Co si o tom myslite? Som uz ako na ihlach, nie som najmladsia, mam 31 rokov, on 36. Preto si aj hovorim, ze ved na co by bol so mnou keby to nemyslel vazne? Ved ma uz taktiez dost rokov, aj ked je pravda, ze unho je to lahsie, len vyde a nema nudzu o zeny, to o nom tvrdili vzdy vsetci aj ked on to zahra ako vzdy na skromnost. Myslite, ze mu mam este verit? Ma to este zmysel? Ved dala som mu na vyber, ak ma naozaj nechce, neh mi to povie do oci, ale on tak nespravil a zostal zase so mnou. Ale preco potom to chovanie ked to bolo zle. Ja som cakala praveze zmenu k lepsiemu a nie este viac si ublizovat. Naozaj tomu vsetkemu nerozumiem. Prepacte za tak dlhy peispevok, ak sa to nieomu chcelo citat, prosim poradte mi co si o tom myslite. Aj tak to vsetko je pisane len v skratke. Dakujem pekne.

ahjajjaj

Lucinda, mala by si sa obrátiť, alebo Tvoji rodičia na psychiatriu, na oddelenie v nemocnici. Depresia je dlhodobá záležitosť, ale dá sa z nej dostať. Ja som začala pracovať, som síce veľmi unavená, ale zatiaľ sa mi práca páči, a nachádzam aj nápomocnosť a ústretový prístup od všetkých kolegýň a nových ľudí, s ktorými som sa zoznámila.

Pascala

Ahojte. Lucinda, coze, ty si sa fakt chcela otravit, s umyslom uz nezit? Ci ti to bolo jedno, len si nevedela, co v tej chvili so sebou? Mne to pripomina bartosovu..Och, to je hrozne, co zazivas.. A ta tvoja kamaratka co?
Vies co, u mna podobne zle stavy vyvolaval alkohol, v jeden moment som zistila, ze takto to uz dalej nejde, zosilnuje mi to vsetky moje emocie, tak som s tym sekla a bolo ovela ovela lepsie..
ach...

ahjajjaj

Lucinda, depresia sa prejavuje často práve fyzickými neduhmi a často sa zistí v podstate na základe ničím nevysvetliteľnými telesnými bolesťami. U mňa to boli príšerné bolesti hlavy každý deň a neschopnosť chodiť bez opory. Jednoducho taká únava, že poobede som už nevládala chodiť, ani myslieť. Predtým som v práci zažívala obrovské stresy a nátlak. Potom zdravotný stav po chorobe a to, že som si myslela, že je to skleróza multiplex. To mi stačilo na to, aby sa mi nechcelo žiť, aj keď som nič nechystala ani nechcela urobiť, žiadne myšlienky na samovraždu a pod., len ten pocit, že vlastne svet funguje aj bezo mňa a ja v ňom aj tak nedokážem zasahovať.

Simona393

My sme mali spolužiačku, čo sa červenala, koktala, učila sa, ale pred tabulou ani slovo, jedna 5 za druhou. Takže chapem, že sú hanblivejši ľudia. a sú na to aj techniky všelijaké dýchacie, potom na nečisto trenuješ situácie, osmeluješ sa postupne, najprv máš prednes pred kamaratmi, rodinou susedkou, krôčik po krôčiku . Tej fobie sa nezbavíš, ale možeš veľmi zmierniť jej priebeh. A čo tvoji rodičia na tvoju otravu? neposlali ťa k doktorovi? Ja na tvojom mieste neváham, na nejaké vedľajšie účinky sa vykašli, to by sme potom ani acylpirín nemohli brať
Ty to berieš na ľahkú vahu, ale ked tu nebudu rodičia a budeš tu sama, potom uvidíš čo su to ozajstné problémjy, pride niekde skrat a može to skončiť zle. Si ešte mladá, mala by si mať malo starostí veľa zábavy teraz a nie sa tu boriť každý deň s horou problémov, a čím neskôr to budeš riešiť, o toľko horšie pre teba
Hladaj pomoc a riešenie problemov a hovorí sa, kto hľadá , nájde

Lucinda000

Ďakujem za reakcie.
Ano ahjaj, ako casovana bomba. Citim sa akoby boli vo mne dve osoby, jedna je raz v pohode, druha je ako satan, niekto koho neviem ovladnut,niekto kto dostane zachvaty alebo ide zosaliet a robi sialene veci a ta prvá osoba to nevie ukorigovat a chytit pod kontrolu. Vobec netusim odkial tato depresia prameni. Viem, ze urcite to nie je normalne a mam psychicky problem, lenze neviem kedy to zacalo. Uz od malička som bola dost negatívny clovek. Trpela som asi svojim vyzorom, z toho sa mi posmievali, potom aj skoly ma nicili, nevedela som sa normalne ucit a chapat, vsetko som si snazila vzdy zlahcit a biflila sa. Ked spravim chybu, uplne som hotova ako aj v tej robote to zle prežívam, pritom o nic nejde, ale neviem sa nijako uvolnit a ukludnit. Ano, sef mi aj povie, ze je s mojou pracou spokojny, ale mna vrcholne nebavi a stsle su nove veci, ktore sa mi nechcu ani chapat. To by nebolo take zle, ale najviac proste neznasam tie telefóny ako som spominala na zaciatku. Uz of mala som bola veľká tremistka a nevedela som odpovedat ani pred triedou, vzdy som bola roztrasena a cela cervena, proste uz tam som nebola v poriadku a neviem preco. A teraz ked v tej praci mame ticho, sme tam styria aj sef, tak sa hanbim rozpravat a stale kokcem a trasiem sa, nepocuvam ani co mi hovoria ked viem, ze ma pocuvaju a nijak to neviem odburat. Chcela som brat aj antidepresiva, ktore mi predpisala psychiatricka, ale ked som si o nich citala, velmi ma to odradilo a keby som ich casom vysadila, bolo by to snad este horsie. Ahjaj, velmi ti gratulujem k novej praci, urcite skus a zvlast ked mas v tom prax a aj by ta to bavilo, velmi ti to prajem, lebo viem ako si sa natrapila. A tie tvoje priznaky a vsetko, normalne je to nepochopitelne. Ja som si vzdy predstavovala nervove zrutenie,, ze omdlies od nervov alebo niečo podobne a ty si nespozorovala nic? To sa da? Ty mas asi naozaj asi nejaký ojedinely netypicky druh choroby, lebo o takom niečom som nikdy nepocula.

Simona393

Ahoj, Takže keby si sa dlhšie neozývala, tak by bolo po tebe a nikto by nevedel čo sa stalo. Ja som sa ťa raz pytala, či si vyrastala v rodine kde si ťa vážili, mali radi, podporovali ťa. Ty si povedala, že ano vyrastala si v super rodine. Nič ťa nebaví, opakovane robiš tie iste chyby stale dokola, nevieš najsť šťastie v praci, vo vzťahoch, vo frajerovi nikde , tále máš depresie Dokonca neustale vyhľadávaš vzťah s človekom, ktorý ti nebol laskou oporou len príťažou, citovo chladný a teraz sa chceš kvoli nemu otráviť, i ked ti nič nedáva...
Nepoznám jedinú jednu zdravú babu, ktorá by sa takto správala. Tam je nejaký zdroj depresie, niečo čo ťa položilo na kolená, strata sebaúcty, že sa doprosuješ mužovi, čo ťa ničí. Neviem iné poradiť, len psychiatra, lieky a pozrieť sa pravde do očí, odkiaľ toto všetko..
Čo sa stalo v tvojom živote, že ťa stale nič nebaví_? Musíš ísť na terapiu. Nechodila si náhodou, že ti psychologička povedala, že nemáš zachrannú brzdu? Veľmi ma mrzí, čo sa ti stalo, ale podla mňa toto treba riadne vyliečiť, prestať si nahovárať lži a pozrieť sa pravde do očí, aby si sa mohla v jadre uzdraviť.. Toto nie je normalne už..

ahjajjaj

ahoj Lucinda, ten Tvoj bývalý a Tvoje emócie sú ako časovaná bomba. Šéf Ťa prehováral, aby si ešte v práci ostala? Nemyslíš, že to tak chce preto, lebo Ťa považuje za prínos a uznáva Tvoje kvality?
Rodičia, keď Ťa tak našli, mali Ťa zaviezť do nemocnice na psychiatrické oddelenie. Tam by si dostala antidepresíva, psychoterapiu, potom pracovný program, nejakú prácu, terapiu zvieratami, telesné cvičenie a všetko čo by si potrebovala pre svoj úspešný návrat do života.
Ja ten môj návrat teraz tak napoly oslavujem. Dostala som prácu v obore, ktorý som vyštudovala. Tam sa mi už teraz dostalo veľa uznania a vďaky, a jednoznačne sa pre mňa rozhodli. A bola som aj na dvoch ďalších pohovoroch, na jednom ma veľmi chceli, na tom druhom hovorili, že mi dajú vedieť do polovice októbra, ale že je viac než pravdepodobné, že sa rozhodnú pre mňa.
Človeku takéto čosi zdvihne zas sebavedomie.
No a na moju chorobu toľko: zápal mozgu ruka v ruke s nervovým zrútením. O tom, že som sa zrútila, som ani nevedela, veď som nemala žiadne ani pozitívne ani negatívne emócie, bola som len akoby mimo a akoby som sa videla vo filme, ako sa so mnou dejú rôzne veci, ktoré nechápem.
No a vďaka liekom a zmenenému fyzickému stavu a aj psychickému sa zdá, že som sa čiastočne vyliečila. Tú prácu rozhodne skúsim,, ak ju budem vládať, ostanem pracovať. A popri tom si vybavujem aj invalidný dôchodok, lebo si uvedomujem, že už nebudem ako predtým. Na pohyb hlavy zvyknem spadnúť. Tiež neviem ísť do drepu a vstať. A neviem urobiť kopu motorických maličkostí, ktoré zjednoduchšujú a spríjemňujú život, napr. postaviť sa na stoličku a poliať kvety hore, alebo zbierať ovocie zo stromu, keď zakloním hlavu padám, alebo sa zatackám, vyliezť na rebrík a pod.

Lucinda000

Co sa tyka toho muza s ktorym sa stretavam, tak je to stale ten isty co aj predtym, uz ho vlastne poznam cez rok, no vobec ma to k nemu netaha. Je sympaticky, no vo mne nic neprebudil. Dal by mi vsetko aj modre z neba, pomaha mi, ze travi so mnou cas, ale jemu uz tiez nechcem ublizovat. Ked to vo mne doteraz nic nespravilo, tak uz nespravi. Proste bol by to vztah z rozumu a nebola by som stastna aj tak.

Lucinda000

Ahojte,

ani neviem kde zacat a na zaciatku len chcem povedat, ze sa za seba velmi hanbim. Mam sa psychicky velmi zle. Zase mi preplo a utekala som za svojim ex, utekala som snad aj 5krat,no uz to neskoncilo ako zvycajne, ze sa vratil, ale uz ma nechcel a odmietol. Strasne som plakala a bolo mi tak zle, ze som sa pokusila otravit. Pojedla som tabletky a zapila velkym mnozstvom alkoholu. Totalne na dne. Mojim rodicom som tym neskutocne ublizila, lebo ma tak nasli,no nastastie som sa zobudila a prezila. Nevladzem zit, vobec. Strasne vela fajcim aj pijem. Nezvladam bezne veci, vlastne ja ani bežné veci nerobim. V robote som dala vypoved, no sef ma este prehovoril, aby som zostala, no je mi tam velmi zle a aj tak som si doteraz nezvykla. Nevládzem bojovat, myslim, ze mam urcite nejaku psychicku poruchu, pripadam si ako schizofrenik a nedokazem sa ovladat ani nic. Neviem aky konicek by som si mala najst, nic ma nebavi. A v mojom meste taktiez nikam ani nejdem, lebo mi to tu robi zle a nechcem hentoho uz ani vidieť, nechcem aby sa ma ludia vypytovali. Vediem teraz nenormalne zly zivot, minam peniaze len na alkohol a bujaré vecere.