Ahojte. Pred viacerými rokmi som sem casto prispievala a radila :) a dnes tak velmi potrebujem vypocut a poradit ja. Mam vyse 30 rokov. Som vydata, mame dietatko :) idylka. S manzelom sme spolu zacali chodit pocas vysokej. Lubime sa. Aj ked popri dietati uz clovek nema tolko casu. V mojom zivote by bez neho zostalo velke tmave prazdne miesto, aj ked ma niekedy muz neuveritelne stve :) Synceka obaja velmi ľúbime, s ockom maju nadherny vztah. Ja si ho za vsetko velmi velmi vazim a nemienim ich opustit.
Mam kamaratku, uz asi 7 rokov. Tu najlepsiu. Vie o mne viac ako moj manzel (prečo, to tu nebudem rozoberat, proste na otvorenie niektorých veci v manzelstve uz bolo prilis neskoro). Roven je to ten najcistejsi clovek akeho som kedy poznala. A je taka stabilne uz cele tie roky co ju poznam. Je chodiace dobro. Vazim si, ze ju v zivote mam, nikdy som ani predtým ani doteraz takeho cloveka nepoznala. Mozno to mam v hlave aj prifarbene a mixnute troskou iluzie.
Po porode som si uvedomila, ze ju milujem. Ano, o svojej bisexualite viem davno, aj muz to vie, ale stale som tvrdila, ze som si vybrala jeho a koncim s inymi muzmi ci zenami. Za to zamilovanie sa nemozem. Je to uz niekolko rokov. Asi polovica z toho, co sa s nou poznam. Ona je cisto hetero, takze nic z toho aj keby som hned neviem čo urobila :) Ale chapete, ze ja milujem aj svojho muza? (A nie, ziadna trojka nebude). Problem je, ze ja kvoli tomu nemozem spavat, proste je to cele so mnou zle. Prestala som s nou komunikovat aj na dlhsi cas a bolo to len horšie. Stale na nu myslim, mam nerealne predstavy, ze sme spolu. Povedat jej to nemozem. Ublizilo by jej to a aj tak by to k nicomu nebolo, akurat, ze mne by sa ulavilo a zaroven by ma to odpravilo lebo by som prisla o najlepsiu kamosku. Nevadilo by mi s nou nekomunikovat trebars dva roky. Ale predstava, ze by sme uz nikdy neboli v kontakte je pre mna ako smrt. Mam jej plnú hlavu. Niekedy je to velmi intenzivne, niekedy o cosi menej a nenasla som ziadnu premennu, ktora by to ovplyvnovala. Hlada partnera a ja jej to prajem, velmi. Prosto budem stastna, ked bude s niekym stastna :) ale to moje city neovplyvni. Neviem, ci tu niekto pochopi ako sa trapim. A ake mam vycitky a ako to neviem, ozaj neviem ovplyvnit. Je to sialene.
Este predtym nez som sa vydala a predtym ako som ju poznala som sa liecila na depresiu a uzkostnu poruchu. Zvladla som to. Po niekolkych rokoch liekov a terapie. Casto uvazujem, ci to, co citim mozno nazvat depresiou, ale toto je uplne ine. Mam dni, kedy nevladzem zit. Ale nie v takom depresivnom zmysle, ale v takom, ze mam toho proste v hlave moc. Ja uz neviem co urobiť.
Ž+Ž
Pre niekoho casto, pre niekoho dlha doba. Nie sme z jedneho mesta a ja si musim vybavovat strazenie dietata. Tak preto tak zriedka. Boli casy, kedy sme boli na kave kazdy den. V mojich pocitoch ta frekvencia nehra rolu.
Psycholog ma urcite nemoze nasmerovat smerom ku kamaratke lebo ona je absolutne hetero. Tam nie je ziadna sanca. Nikdy to ani skusat na nu nebudem. Ide len o mna. Moje pocity. Ja jej tak prajem uzasneho muza, aby nasla obrovsku lasku. Len mam pocit, ze tu mi psycholog pomoct nemoze.
Idem si nieco precitat o situacii keby bola muz, to mi uplne uniklo pozriet sa takto.
A co s tym minulym zivotom?
Spojitost to ma, ale s jej minulym zivotom.
Aby som si to vedela lepsie predstavit - tak si to stale predstavujem tak, ze ide o muza. Mozno by si to takto mala robit aj ty a vtedy najdes v knihach i na internete neskutocne mnozstvo overenych rad . I tie obcasne stretnutia zbytocne zivia problem. Inak ja si myslim, ze stretnutia raz za dva mesiace su caste :-). Z mojho pohladu uplne prerusit kontakt a mat viac povinnosti. To ti koniec koncov radili uz v uplne prvom prispevku.
A este k tej psychologicke - v dnesnej mode LGBT komunit, to moze pokojne dopadnut tak, ze rozhovor so psychologickou povedie smerom ku kamaratke a opusteniu manzela. Co ty ako pises nechces. Pri tomto probleme by som ja osobne psychologom neverila.
Chapem, ze sa trapis. Niektore to takto mame v manzelstve, ale tyka sa to muza. Trapime sa rovnako a nie je z toho cesty von.
Mozem sa spytat, preco sa stretavate tak zriedka?
Spoznali sme sa az po tom ako som vysadila lieky, k psychiatricke som uz vobec nechodila. Raz za dva, tri mesiace este k psychologicke som chodila potom. Nebola toho obdobia súčasťou. A neboli sme od zaciatku velke kamosky. To sa tak proste vyvinulo, ked na par akciach zistite, ze si s tym clovekom sedite.
Dakujem za reakciu. Mozno je to o tej blizkosti a dovernosti pravda. Ale mne u muzov chyba ta empatia,ktoru aj ked sa neviem ako budu snazit dat, nedokazu vyjadrit ako ona. Bez toho, aby sa ma niekedy fyzicky dotkla, neviem ci sme sa vobec niekedy aj objali. Hned ako sa vidime sa smejeme a je to vzdy take nadpozemske stretnutie dvoch rovnakych dusi. S mojim muzom to tiez byva pekne, ale je to ine. Necitim sa az tak pochopena aj ked sme si neni lahostajni.
Prestahovanie nepomoze, pretoze my sa strasne malo spolu stretavame, mozno raz za dva mesiace. Ani pisat si nemusime, ani byť v kontakte. Ja viem, ze existuje a ona je v mojej hlave a srdci natrvalo usadena. Ako som pisala, nemuseli by sme sa vidiet ani dva roky a nic by sa nezmenilo. Ale keby som ju nevidela uz nikdy, bola by to asi velka bolest. Ani s nou, ani bez nej. Asi.
Psychologicku som mala vo velkom meste :) a knazom neverim, urcite menej ako mojej starej psychologicke. A psycholog pokial nejde o zivot, je viazany mlcanlivostou a diskretnostou.
Potom swistica nechod v malom meste za lekarom, advokatom...
