Život so sociálnou fóbiou

Shaking legs- a presla si aj nejakou terapiou, brala si nejake lieky? Vie o tom niekto?
Alebo si si robila sama terapiu?
Chodis do skoly/pracujes?

Teraz uz nie si spomalena?
A to vazne nechodis von? Ani na prechadzku?

Vidím, že je nás tu veľa s podobnými problémami, tak aj ja by som sa pridala.
Veľmi dlho ma soc. fóbia obmedzovala (a ovplyvňuje ma doteraz). Vyvolala to psychická šikana na ZŠ, ponižovanie a zlý vzťah rodičov.
Prejavovalo sa to tým, že som nedokázala jesť na verejnosti a pred cudzími ľuďmi, nedokázala som ísť niečo sama vybaviť (napr. na úrad) alebo telefonovať s cudzím človekom. Pred telefonátom som sa musela niekoľko minút pripravovať čo poviem a medzitým som sa triasla :D. Mala som pocit, že ma stále niekto pozoruje a hodnotí. Toto všetko som prekonala tým, že som jednoducho vyhľadávala tieto situácie a viac s tým problém nemám.

Horšie je to s medziľudskými vzťahmi, keďže som nemala nejaký normálny vzor a vzťahy v okolí + šikana. Najlepšie obdobie považujem obdobie počas strednej. Skvelí spolužiaci, nikto s nikým nemal problém. Horšie to bolo s chalanmi. Keď som sa niekomu páčila, tak som ho ignorovala, pretože som neverila, že sa niekomu môžem páčiť a môže ma mať rád. S týmto mám problém doteraz.
Taktiež ak sú v skupine viac ako traja ľudia, ktorých nepoznám som ticho. Jednoducho neviem, čo mám povedať a akoby mi zamrzol mozog.
Tieto stavy sa zhoršili počas VŠ, kedy som mala aj jedno zlé obdobie a často som dostávala záchvaty úzkosti. Raz som jeden dostala v autobuse, to som z neho na zastávke vyletela von a musela som to predýchať. Ľudia na mňa pozerali ako na blázna. Išla som vtedy na labák do školy, ale vzala som spiatočku domov. V tomto období som si založila denník a keď mi bolo najhoršie tak som sa mu "vyrozprávala", čiže bol a ešte je taký môj psychológ :D.

Všetko toto vyústilo do toho, že nemám žiadnych kamarátov, alebo priateľa a všetko robím sama. Čím dlhšie som sama, tým menej sa mi chce niekoho hľadať. Na zoznamky veľmi nie som, taktiež nie som ani na soc. sieťach. Cvičím, venujem sa koníčkom, ale často mi chýba niekto s kým by som ten voľný čas trávila a rozumela si s ním, alebo išla napr. na dovolenku. Viem, že jediná cesta je byť aktívna v nadväzovaní vzťahov a kontaktov, ale je to pre mňa ťažké, keďže dôvera v ľudí je u mňa dosť naštrbená. Takže je to u mňa taký začarovaný kruh….

Cliattsi - Ani ja sa o seba nestarám. Veľmi sa zanedbávam, a aj to na mne vidno.
Som stále len doma. Bývam v rodinnom dome, čiže máme aj dvor. Ani na ten dvor nevychádzam.
Buď spím alebo som na mobile, TV.
Keď mám niekde ísť, idem tam s veľkou nechuťou a so stresom. Niekedy sa ani nedostavím.
Keď som chodila na strednú, bolo to najhoršie. Mala som individuálny študijný plán a do školy vôbec nechodila. Nie z lenivosti, ale proste som nemohla, nevládala som.
Takmer som nedala maturitu - praktickú časť. Bola som riadne vyčerpaná, spomalená, slabá a keď bolo po tom, spadol zo mňa ten obrovský balvan, no mám tých balvanov viac, ktorých sa neviem zbaviť.

ShakingLegs.
Na jednej strane si mozno aj rada, ze si v tom, ale na druhej strane to zase nechces.
a ja ta vidim v takej depresii, aku som mal asi aj ja (co sa tyka intenzity). Je slaba, stredna a tazka. Ja som mal strednu. Pri tazkej ludia vraj nie su schopni vyjst z domu a o seba sa postarat.

Jednu dolezitu vec tu napisala SFobka "Učím sa prijímať samu seba takú aká som"
Toto je zakladad. Najprv sa poznat, objektivne priznat sebe tento stav a povedat sama sebe- Takato som.
A - uvedomit si, alebo nanutit si informaciu - Ja mam svoju hodnotu.
Lebo v case depresie si myslis ze si nikto. A to, ze si myslis, ze nic neznamenas, ta dost ovplyvnuje aj v mysleni a konami. Mozno si to teraz ani plne neuvedomujes, ale je dolezite odhalit tieto chybne myslienkove vzorce. Identifikovat AKO MYSLIS, co je na tom nelogicke, chybne, spochybnit to a "nahradit" to spravnym presvedcenim.
Idealne je zacat co najskor
Ak sa ti to podari, tak zistis......ze ludia vlastne nie su ani zli ani dobri. Ani tento svet tiez. Tiez ti odporucim - NERIES SPRAVODLIVOST, SO JE SPRAVODLIVE, CO NIE JE, KTO JE VINNY a pod. Toto je SLEPA ULICKA, nikam to nevedie a prehlbuje depresiu. Predstav si,.ja som si povedal,ze nebudem pouzivat slovo Spravodlivost. Ja neviem, co to je a ani ako funguje. Ludia sa citia ukrivdeni, vtedy hladaju vinnika. Ak to robis, tak sa pokus s tym prestat ;(aspon teraz ked mas depresiu). Povedz si- Zivot je taky aky je.
Ale to je skor na rozhovor.

A kedze chodenie do kostola nic nevyriesilo, tak nema vyznam tam pre mna chodit. Mne pomohla v tomto hlavne psychologia. A to som na kaznach v kostole nepocul. Nastudoval som si to sam. + nejake dobre rady od chudzich ludi a zavedenie do praxe. Ale aj krestanstvo ma vela naucilo. Takze dakujem aj fararom aj Biblii.

SFobka... super,.. a toto by mali pochopiť všetci so SF, komplexami, depresiami,...

mam tam preklepy, dufam ze rozumies tomu, co som pisal :)

Oprava prekliku: *aj keď mám občas v hlave miš-maš a občas mám nejaké depresie..... Ináč dodatok ešte, pochopila som že s mojimi problémami mi nikto iný nepomôže, ani rodina ani priatelia ani psychiatri. A ver že som na tom teraz omnoho lepšie teraz s týmto vedomím

Kontrolor, nič v zlom, ale príliš sa riešiš, príliš tu svoju fobiu rozoberas. Ja som tiež sociofobicka, žijem si sama svoj kľudný život, chodím aj do práce medzi ľudí, tam mám rôzne stavy pri kontakte s ľuďmi ale nejak to neriešim, beriem to tak ako to je. Život je príliš krátky aby som to donekonečna riešila.... Učím sa prijímať samu seba takú aká som a ver že môj život sa zlepšil, niesom tak vynervovana a vystresovana, ľudia v mojom okolí a rodina vravia o "zázraku" aká som teraz šťastná, spokojná a prenášam to aj na druhých ľudí. A aj keď mám v hlave občas Miška máš a nejaké depresie, tak si to oddepkujem, sama doma, viem že to prejde a zas bude lepšie. Ber život s ľahkosťou

Cliattsi - Áno, mala som ju už na základnej. Tam som sa bavila len s jednou spolužiačkou. Ostatní ma nemali radi, pretože som bola dosť tichá.

Šikanovať ma začali až na strednej (psychicky). Tam som nemala žiadnych kamarátov. Boli to neustále komentáre na moju povahu, vzhľad. Najprv mi nič nerobili, len ma nemali radi. Potom to vyústilo do psychickej šikany a hádzania vecí do mňa (perá, papiere, kriedy, niekedy aj desiate). Vtedy som sa zrútila. Nemala som nikoho, kto by ma podržal. Všetok hnev, smútok, plač, som musela skrývať v sebe. Plakala som takmer každý deň, dokonca som si pri tom vlasy vytrhávala a myslela na to, kedy už konečne umriem. Priala som si umrieť (toto všetko trvá až doteraz). A stalo sa zo mňa toto. Pomaly sa zo mňa stáva zúrivé, pomstychtivé monštrum.

Celý život som chodila do kostola a chodím aj teraz. Veľakrát som prosila Boha, aby mi pomohol dostať sa z toho, ale je to stále horšie a horšie.
Mením sa na zlého človeka a neviem to zastaviť.
Niekde v kútiku duše to ani zastaviť nechcem.

ShakingLegs -moje odpovede:
Cliattsi - Ešte pár vecí.
1. Keď si si prechádzal depresiou, mal si také zmýšľanie, že nenávidíš ľudí ? Vnímal si ľudí, že sú svine ?
-Áno. Ale nechcel som nenávidieť. Nedávalo mi to logiku, že prečo. Oni mi predsa neublížili (to je na dlhšiu diskusiu). Nemôžem celkom úplne povedať, že som ich nenávidel, lebo ako sa hovotí opakom lásky je nenávisť. Ja inak vo svojej pidstate mám ľudí aj rád. Ale celkovo odpovedám, že máš pravdu. Počas deoresie ma to smerovalo tam. Neznášal som ľudí. Ale ke! sa tonschyľovalo k nenávisti, tak som si na to daval pizor, aby sa to nestalo. Vieš, v detstve som chodil do kostola, teraz už nie, ale vedel som, že toto robiť nechcem, aj jeď myseľ k tomu smerovala a bolo to ťažké bojovať s mysľou.

2. Bol si výbušný a agresívny ? Vedela ťa vytočiť aj obyčajná blbosť.
- Bol som, ake krotil som sa, takže to v koneč. dôsledku nebolo až tak vidno. Vytočilo ma hocičo.
Keď ťa toto chytí, treba si to uvedomiť, ak sa dá sadnúť si, odpočinúť, zrelaxovať.
Ešte stále ma niečo vytočí, ale tréningom sa to zminimalizuje. Ale počítaj s rokmi. Ak nechceš brať lieky ako ja.
Bol som výbušný, ale snažil som sa na ľudí neútočiť. Povedal som si, že keď aj mne ľudia ubližovali, ja to robiť nebudem. Mal som veľa zásad v živote a toto bola jedna z nich a pomohla mi prekonať prežiť vo vzťahoch aj keď som mal depr. Nechcem mať problémy spôsobené tým, že na niekoho vyskočím a potom to môže naštrbiť ten vzťah s tým človekom - a keďže ja som človek, ktorý vo vzťahoch chodí ťažko, rozhodol som sa byť pasívnejším, kľudným. Lebo naozaj ťažko sa mi rieši, ked mam s niekym konflikt a potom to urovnať. Radšej 2x rozmyslieť a potom konať.
V/nimkou boli možno "domáci" ľudia. Lebo tam vlastne skoro o nič nejde.
Ale kebyže som taky bol napr. v škole, tak by ma to vyšlo draho (soc. fóbia, osamelosť).

"Ja mám momentálne ťažkú depresiu a nervy mám v p.deli. Vie ma vytočiť úplna blbosť, aj keď sa na mňa niekto len pozrie.
Keď sa nahnevám, búcham po nábytku, hádžem vecami, trieskam dverami.
Všetkých ľudí, ktorí sa na mňa znechutene alebo krivo pozrú, považujem sa zlo. A to nehovorím o tých, ktorí sa ku mne správajú drzo a kritizujú ma.
Nemôžem výjsť ani na ulicu, lebo na mňa každý pozerá a mám myšlienky typu "už zase sa im na mne niečo nepáči". Vždy preto pozerám do zeme, aby mi nevideli do tváre.
Neviem, dokedy budem na tento svet takto naštvaná."
....toto sú príznaky depresie.

"Cliattsi - Z tých myšlienok sa priamo na mieste naštvem, vrie to vo mne, no nič neurobím. Keď vychladnem, hnev prechádza do depresie a spôsobuje to, že sa neznášam. No ten hnev nezmizne, len sa vo mne nahromadí a v situácii, ktorá je ozaj nepríjemná, vybuchnem."
........poradím ti. Keď sa ti to stane, ZASTAV SA. Keď sa nikam neponahlas, sadni si, začni zhlboka dýchať a popritom nemysli na nič z toho, na čo si myslela. Pozoruj niečo-stromy, zameraj sa na niečo, dom,autá, vtáky, porast.... Netvrdím, že sa ti úplne uľaví od toho, ale zmierni sa to na prijateľnú úroveň.
Alebo sa pokús na nič nemyslieť :). To je ťažšie.

A ty si mala predtým aj sociálnu fóbiu? Robili ti zle v škole?