Dnes som tak uvažoval o mojom doterajšom živote, ktorý do veľkej miery ovlivňuje úzkosť a iracionálny strach.
Tak napríklad práca. Normálny človek sa snaží mať v práci čo najlepšie platové ohodnotenie a snaží sa napredovať. Kolegovia keď im končí zmluva alebo proste po nejakej dobe idú a žiadajú vyšší plat. Ak sa nedohodnú na podmienkach dajú výpoveď a nájdu si inú lepšiu prácu.
Ja: robím už 2.5 roka servisného technika za 500 v čistom, keď mi končila zmluva tak proste som len pokračoval, nikdy som o plat nežiadal ani nemal nejaké stretnutie ohľadom toho. Jediné čo dokážem je doma nadávať.
Ale proste nedokážem si predstaviť ako by som žiadal o plat, asi by som sa triasol a nedokázal poskladať jednu normálnu vetu. Ten strach nemá opodstatnenie, niekto sa bojí o miesto lebo sa musí starať o rodinu, mne je to jedno či by ma vyhodili lebo nemám žiadne záväzky. Proste to len nedokážem.
A takto to je vo veľkom množstve sociálnych situácii. Dievča som nikdy nemal, nedokážem si predstaviť ako by som dokázal prejaviť o ženu priamo záujem. Teraz už po tom ani netúžim lebo viem ako som psychický rozbitý. Taký človek nemôže mať vzťah.
V podstate ako by som nemal slobodnú vôľu. Nerobím to čo chcem ale čo mi psychika zavelí. Proste úzkosť z niečoho čo neexistuje ovlivňuje všetky moje činy.
Síce mám veľa priateľov a venujem sa veľa koníčkom. Mal by som byť šťastný ale nie som. Sociálnu úzkosť dokážem krásne maskovať ale v každej vypätej situáciu alebo proste prílišnom tlaku sa to dostáva na povrch. Nedokážem k ľuďom prejaviť žiadne emócie. Oni si myslia že som strašne kľudný a rozvážny človek ale pritom som len vnútorne nestabilný a zničený.
Ľudia ma všeobecne majú radi ako kamaráta, no nič viac. Sem tam spoločné chvíle s priateľmi zvládam ukážkovo ale inokedy som na tom horšie a už to nedokážem uhrať. Tak len mlčky sedím a čakám.
Začal som chodiť k psychológičke ale viac menej sa jej vyhýbam. Je to ťažko, sem tam som už tak nad vecou, že sa cítim ako by som to prekonal a na druhý deň ráno som tam kde som bol.
Pod maskou 24 ročného priateľského extroverta ktorý sa venuje všetkému možnému, každému pomôže a je s ním sranda sa skrýva rozbitý, vnútorne prehnilý človek s prepadnutým hrudníkom, ktorý si nedokáže pred ľuďmi vyzliecť tričko, má po rokoch šikany milión komplexov, nezvláda základne sociálne situácie, býva s rodičmi a v izbe má bordel ako v tanku. Od 7 triedy závislý na pornografii, kedže aj 15 ročná baba má viac skúsenosti ako on.
Ako ste na tom vy ostatní, ktorí trpíte sociálnou fóbiou? Vzdali ste to už alebo bojujete ako sa len dá aby ste to prekonali? Prijali ste to ako svoju súčasť alebo sa toho snažíte zbaviť?