petržlen, zovšeobecňuješ. Nič neni čiernobiele. "nik nedodrzuje ziadne dohody" ale dodržuje. V tomto s tebou nesúhlasím.
To čo hovoríš o vzťahu, že ťa niekto bude vodiť za nos, že si ťa chce vziať a pred svadbou dá prednosť bohatšej... ano môže to byť vychcanosť. Aj to sa stáva. Lenže preboha, nemôžeš chcieť od SEBA a ani od DRUHéHO, aby ti nabetón zaručil - s tebou budem 50 rokov, lebo som sa tak rozhodla a teraz to tak chcem, zviažeme sa reťazou a budeme ako väzni.
Byť spolu je slobodné rozhodnutie NIE jedného OKAMIHU (svadby, nejakého sľubu) ale každého dňa - mám chuť pre neho robiť niečo pekné, baví ma zdieľať s ním pekné okamihy, cítim sa s ním fajn a som sama sebou, stále tá iskra medzi nami je (lebo sa obaja o ten oheň staráme, pestujeme ho a chránime). To sa NEdá dopredu povedať, vyveštiť, či to tak bude. To je niečo k čomu vzťah postupne speje ROKMI (žiaľ, nezistíš to po polroku, ani po roku). To či chce niekto dlhodobý vzťah a je podobná nátura, ktorá ku mne pasuje, to zisťuješ prvých 5 rokov vo vzťahu. Netreba počúvať slová, ale všímať si ako ten druhý rozmýšľa, ako vníma, komentuje, správa sa, žije. Potom sú situácie, ktoré vo vzťahu nastanú, ty alebo partner niečo nezvládne (odlúčenie kvôli práci a ochladenie, nevera, narodenie ťažko postihnutého dieťaťa, ťažká choroba partnera) a vzťah proste končí. Nie preto, že si ty alebo druhý vychcaný, ale preto že nedokážete odolať pokušenie/preniesť sa cez neveru/žiť s chorou partnerkou lebo vám to drása srdce. Tak proste vzťah končí a ide sa ďalej. Nič zlé na tom neni. Nemá zmysel sa hrať na čestného a silného muža ak neviem prekusnúť a žiť s kriplom v jednej domácnosti, je to naozaj niečo veľmi ťažké. Nedokáže to hocikto. Priznať si vlastnú slabosť - na toto nemám - a odísť, aj ked si pred rokmi niečo sľúbil, je pre mňa osobne čestnejšie, ako sa držať zubami nechtami jedného sľubu (vzťahu) a nechať sa zožierať vo vnútri a zomierať za živa.
Rovnako sa stane aj také niečo, že vzťah dozreje do mŕtveho bodu, aj ked OBAJA úprimne verili a chceli žiť spolu, spraviť svadbu, len jednoducho to medzi nimi stratilo šťavu, každý sa pohol v živote trochu iným smerom a spolu im to už akosi nefunguje, nedokážu sa zladiť, alebo proste ani neboli vhodný jeden pre druhého, len sa to žiaľ ukázalo až ČASOM, nie na začiatku (vezmi si človek čo rád cestuje, dobrodruh a partner posera, čo všade vidí vrahov, zlodejov a je pre neho boj ísť aj do obchodu po mlieko, nieto ešte na druhý koniec zemegule. Takýto pár proste časom skôr či neskôr padne. Ale aj nemusí, je to veľmi individuálne. Vezmi si koľko horolezcov majú obyčajné manželky, čo sedia doma na riti a starajú sa o deti. A fungujú)
Čestných ľudí je dosť. Ja žijem v trošku inej realite, prepáč asi ťa naserem. Aj bláznov, čo robia niečo hodnotné a zadarmo pre druhých poznám. Prečo? Lebo okrem vychcancov čo stretávam venujem viac pozornosti tomu čo je príjemné sledovať - fajn naladených ľudí, decko čo zodvihne papier zo zeme, cigán čo vráti peňaženku aj s peniazmi, hreje ma pocit, že som pomohla dedkovi poskladať mobil čo mu tresol na zem, mám dve práce a v obidvoch mám skvelých šéfov... nie všetci odrbávajú a chcú človeka zodrať z kože. Život je vždy farebný.