Mám dospelú dcéru, má 24 rokov, pracuje. Dcérin priateľ má 23 rokov, sú spolu vyše pol roka. Chlapec rok študoval na stavebnej priemyslovke, prešiel na elektrotechnickú, tú ukončil. Jeden semester bol na nejakej technickej VŠ a už nepokračoval. Nech počítam, ako počítam a započítam aj tzv. nevychádzajúce roky (narodil sa sa v novembri 1992), pracovať mohol od februára –marca 2014. Z dvoch rokov pracoval 4 mesiace, ak zarátam celý tento február. Je to brat dcérinej kamarátky. Dcéra s ňou pracovala a neskôr bývali v mojom byte (bývam inde). Platili si (nejaký čas len moja dcéra platila) náklady na bývanie (správa, energie). Chlapec sa prisťahoval približne v máji 2015. Do augusta mal priležitostnú prácu (akoby taxikár) a občasný prijem. Pokiaľ viem, riadne dovtedy nepracoval nikdy. Či mu rodičia prispievali, o tom to neviem, skôr nie. Zľahka ich poznám, pozdávajú sa mi. Zdá sa, že normálne žijú a pracujú.
Kde je pes zakopaný: Chlapec nepracoval a prácu si nehľadal. Ale čo ma udivovalo najviac: On bol s tým stavom spokojný. Nič si nehľadal, ako nerozumel, čo je na tom stave čudné.
Našťastie, s vyháňaním do práce začala dcéra. Dohadzovala mu prácu ona, ja, môj priateľ, moji známi .. posielali sme im linky na prácu .. Chlapec dostal od dcéry ultimátum, že ak sa do novembra nezamestná, rozchod. Od novembra sa zamestnal: ako recepčný v ubytovni. Nerozumela som tomu, vlastne doteraz nerozumiem. Myslím si, že stredoškolák elektrotechnik by si dobrú robotu v Bratislave našiel, aj finančne dobrú aj.s možnosťou odborného rastu a postupu.
Chlapec však odbornosť, čo vyštudoval, robiť nechce. Že to Nevie. A na tom niečo bude. Napríklad, mali pokazený vypínač. Automaticky som čakala, že behom pár dní ho chlapec vymení. Márne. Po pár mesiacoch som im dodala nový vypínač. Vtedy ma zarazila informácia, že chlapec elektrotechnik vypínač vymeniť Nevie. Elektrotechnik. Tak som zobrala šrobovák, vypla poistky a vypinač som vymenila /pracujem duševne, výmenu vypínača som kedysi odpozorovala a odvtedy párkrár spravila/.
Do konca života nezabudnem, ako sme sťahovali môj veľký stôl a malý stolček. Dcéra už niekoľko rokov používa moje auto. S tým, že keď budem potrebovať, auto mi požičia alebo spolu niečo vybavíme, prevezieme. Takže: moja dcéra vyťahovala dosku (poctivé staré ťažké masívne drevo) zozadu z auta. Chlapec stál vzadu pri aute - s obomi rukami vo vreckách (!) a díval sa na to. Tak na tento pohľad na nich nezabudnem. Ľutujem, že som nevyhovela nutkaniu nafotiť si tú scénu na mobil, lebo som sa ponáhľala chytiť stôl. S dcérou sme vytiahli stôl. Mladého muža som sa spýtala, či sa ozaj bude len dívať. Chytil sa menšieho stolíka, vo výťahu sa ma spýtal, čo to stálo. Skoro som skolabovala. Ovládla som sa, povedala som mu cenu a čakala som, čo bude. Ale už bol ticho. Nuž, zážitok.
Teraz bývajú v mojom byte sami dvaja. Pod jeho menom mi platia na účet náklady na bývanie a mierne nájomné, dcéra polovicu celej sumy. Veľké nákupy a benzín platí dcéra, menšie veci kupuje on.
Ale vráťme sa k práci. Ubytovňa sa ku koncu februára zatvára. Vedia to min. od začiatku januára. V podniku mu ponúkli prácu strojníka v inom ich zariadení, ale z toho zišlo. Vraj chcú vysokoškoláka. Tak neviem. Na internete je, že hľadajú „strojníka“ .. a či na toto vyžadujú VŠ ..neviem.
Že by si hľadal robotu, o tom neviem, mňa a mojich známych o dohadzovanie roboty nežiadal.
Novinkou je, že chlapec sa prihlásil na VŠ. Na denné štúdium na sociálnu prácu na UK. Som v úžase. Nikdy nepracoval s deľmi, chorými alebo starými ľuďmi. Neprejavil príklon k pomáhačskej činnosti. Nerada, ale spýtala som sa dcéry, či ho počas VŠ budú živiť rodičia. Vraj nie, že si pohľadá nejakú brigádu... Čo má naplánované do septembra, netuším
Moja dcéra vyzerá nadpriemerne, jedná príjemne, má kamarátky aj kamarátov. Na škole bola tou, kto sa ujal neobľúbenej roboty, keď bolo treba a ostatní sa k tomu nemali. Zorganizovala stužkovú, napríklad. Robila a trocha ešte stále robí pre deti v skautingu. Ona veci nekomplikuje, celkovo robí ľuďom okolo seba život ľahším. Aj mne.
Snažím sa hovoriť si, že to chce čas .. že mladý muž sa nájde .. že moja dcéra ho miluje ... je to ich život a oni vedia, čo v tom druhom nachádzajú.
Ale mám obavy, že sa na ňu zaháčkoval parazit. Že to nebude lepšie, iba horšie. Občas, keď sa rieši problám, chlapec sa prehodí do úlohy decka a s akože milou detskou intonáciou vyhlási nejakú blbinku, ktorá by aj bola milá ... keby to celé nebolo smutné.
Čo si myslíte vy? Bude z mladého muža pracovitý človek, ak si nájde robotu, čo ho bude baviť?
Ďakujem, Ivana.
PS. Pred Valentínom mi dcéra zavolala, že sa pohádali. Chlapec šiel k rodičom ( z vlastnej iniciatívy) a dohodi si na dva týždne pauzu. Vtedy som si jasne uvedomila, že by som bola rada, keby sa rozišli. Aaaale ... na druhý deň bol chlapec späť. Ospravedlnil sa a prinesol malé strieborné pliešky (náušnice) a všetko je po starom ... neviem, ako dcére povedať, že hocijaké náušnice sú .. proti tomu ostatnému.
