Dobrý deň. Som zmätený z toho celého čo vám teraz napíšem.
Už dva týždne je tomu, čo sa partnerka so mnou rozišla. Boli sme spol u 2 a pol roka a z toho sme sa poznali 5 rokov. Všetko bolo úplne super, boli sme spolu, chodili sme spolu všade. Prežili sme si krásne chvíle. Na začiatku nášho vzťahu bolo veľa hádok, nedorozumení ale všetkým sme si prešli. Miloval som ju už vtedy, keď sme boli iba priatelia. A milujem ju doteraz. Dalo by sa nazvať že ju milujem od kedy ju poznám čiže cez tých 5 rokov. Viem že aj ona mňa milovala, starala sa o mňa, dávala mi lásku tak ako aj ja jej. Chcela so mnou rodinu, chcela so mnou bývať. No cca pred 2 týždňami mi oznámila že chce byť sama, že už to nie je to čo bývalo, že pre ňu znamenám všetko a že budem navždy jej jediný. Nechápem tomu, neviem čo si mám o tom myslieť. Povedala že budeme kamaráti. Ja som sa po tom všetkom zrútil a veľmi to bolí. Ja sám viem že už to nie je tá zamilovanosť ako pubertiaci, ale to je celkom bežné že po takom čase je ten vzťah pevný a riešia sa aj iné veci. Treba sa o vzťah starať. Nikdy som ju nepodviedol a viem že ani ona nie. Vždy som jej dal všetko čo som jej na očiach videl. Jeden čas som bol sebecký ale po čase som to zmenil a moje chovanie k nej bolo úplne iné. Zmenil som veľa toho iba kvôli nej. Pretože ju neskutočne milujem a jej prítomnosť ma upokojuje. Asi 2 krát mi oznámila, že nepovedala že už nikdy spolu nebudeme. Že možno raz sa k sebe vrátime. Neviem čo si mám o tom celom myslieť. Pýtal som sa jej že či nemá len nejaké obdobie. Keď potrebuje byť sama, môže, ale to sa hneď nemusíme rozchádzať. Toľko sme si toho vybudovali. Pýtal som sa, či cíti niečo keď ju pobozkám, alebo či v nej nevyvolá niečo, keď si spomenie čo sme všetko prežili a čo ešte môžeme prežiť. Nechcela sa vyjadriť, na rovinu povedala že sa o tom nechce baviť. Nepovie mi ohľadom toho nič. Pýtal som sa jej veľa otázok no nechcel som tlačiť. Nič som konkrétne nezistil. Povedala, že je tu stále pre mňa, že sa mám postaviť na nohy a podobne. No je tu jedna vec ktorá ma stále dáva do zmätenosti. Nič sa vlastne medzi nami až tak nezmenilo. Nie sme spolu ako slovom partneri. No stále za mnou chodí, každý deň, niekedy každý druhý. Dáva mi pusinky, hladká ma, ja ju tiež hladkám, stále ma oslovuje láska a cítim z nej také teplo a akoby lásku. Naozaj,naozaj, neviem čo to je? ako to mám brať? Ležíme spolu v náručí a to všetko čo sme spolu robili. Neviem ako mám tomu porozumieť. Neviem čo si myslí a ako to berie, no mne to práve že neprekáža. Som rád keď ju cítim a keď môžem pri nej byť. Ale tak ako povedala, nie sme už spolu a chce byť sama, no stále je pri mne a robíme to čo doteraz. Asi sa toto nikomu ešte nestalo a práve preto, toto fórum pre mňa znamená nejakú nádej že tomu pochopím. Ja viem že ma nepoznáte, ani ja vás nie, ale chcel by som vedieť či sa s týmto niekto už stretol a chcem vedieť vaše názory.
Ževraj ma už nemiluje ale je to také isté ako predtým
Patres - toto cim si prechadzas som zazila par mesiacov dozadu aj ja, a je az komicke ako velmi su si niektori ludia podobni. Ako dokazu klamat do oci ludom, ktori ich miluju. Dodnes nechapem preco to robia a priam sa v tom vyzivaju. Tiez sme spolu boli 3 roky, tiez to po rozchode malo este nejake zotrvanie, ze u mna byval, travili sme spolu cas, vyuzil co sa dalo, lebo vedel ze sa na mna moze spolahnut, ze moze zamnou prist aj o polnoci s hocakym problemom, lebo mi na nom zalezalo. A zistila som, ze on si zatial nadvazoval nove vztahy a vyhladaval inych ludi. Takymto istym "vytriezvenim" som presla aj ja. Najprv som nechcela pripustit, ze by bol niecoho podobneho schopny, po tom vsetkom co sme spolu zazili - dovolenky, vylety, rodinne stretnutia alebo len take obycajne malickosti ako objatia a spolocne straveny cas.. poslednych par mesiacov som zaznamenala podstatnu zmenu v jeho spravani - ci uz sa to tykalo jeho nazorov na zivot, buducnost, jeho hodnoty, plany a ciele, ktore dovtedy boli nase spolocne. Myslela som, ze to bude mat trvacnost navzdy. Teda ani nie ze myslela, ja som to vedela. Do poslednej chvile som sa snazila ziskat toho cloveka, ktoreho som spoznala, o ktorom som si myslela, ze ma mal skutocne rad, naspat. Teraz nechapem kde som cerpala tuto naivitu. Tiez mam pocit ze nikdy nikomu nebudem uz tak doverovat a ani nechcem, na co. Znova sa len popalit a sklamat.
Mrzi ma, ze som do toho vlozila tolku nadej a investovala svoju snahu a doveru do nespravneho cloveka, ktory si to rozhodne nezasluzil.
Ale ako tu uz niektori popisali - mozes byt rad ze si nemal o niekolko rokov viac, nemas s nou deti, spolocne byvanie, pripadne to rozbehnute podnikanie.
Adr1a áno aj ja som si všimol ten posun od začiatku písania ohľadom tejto témy až po "rozbresk" kedy som si po týchto pár dňoch popremýšľal veci, trochu som vychladol, vyrozprával sa neznámym ľudom, väčšina ma tu podržala, vypočula, poradila a nakoniec sa tu aj isté veci pekne rozbalili. Je to silné, môj príbeh s ňou, tie emócie ktoré budú vo mne ešte dlho prúdiť, no hovorím sám sebe že som silný a postupne sa s tým zmierujem. Nič iné mi neostáva. Vlastne spoznali sme sa ako deti, keď si spomeniem na tie pubertálne časy kedy sme sa smiali, kedy sme si mali toľko toho povedať. Kedy sme sa spoznávali, tie časy keď som skoro 3 roky na ňu čakal a nakoniec mi prejavila sympatie a lásku. Bolo to pre mňa dlho kedy som na ňu čakal ....od začiatku som jej venoval pozornosť, vymieňali sme si pohľady, bola tam tá chémia. Totižto som s ňou chodil aj do školy čiže sme boli non stop spolu. Tam sa nám stretli tie pohľady, tam som ju zbadal a tak veľmi sa mi rozohnilo srdce keď som ju spoznal. Zostali mi pekné spomienky, nádherné začiatky, milé žiarlivostné "scény". Pri nej som chcel byť navždy. Viem že pre všetkých je to nemožné, ale ja by som to dokázal, keď milujem tak to dokážem. Ale teraz už nie. Aj keď cítim lásku, pritom cítim aj akúsi nenávisť a podraz a tomu sa neubránim. Mohlo to byť pekné dokonca ešte krajšie ako doteraz, odsťahovať sa odtialto a žiť naplno, ale vybrala si čo chcela. Zanechalo to vo mne silné spomienky. Je pekné milovať a cítiť že ten jeden človek je vaša náplň života, že ten jeden človek vás urobí najšťastnejším ale pritom aj najsmutnejším, že jeden človek vám rozbúcha aj to najchladnejšie srdce ktoré máte. Že vaša nálada, aj tá najhoršia sa premení na tú najlepšiu iba keď sa na vás usmeje. Je to istá náplň života, láska je záhada, bolesť, radosť, šťastie, láska je všetko a nedá sa zmerať. Jeden miluje dlho a ten druhý z ničoho nič vychladne, vyhasne, vyprahne. Znesiete všetko a vy dopadnete ako ten najväčší idiot. Láska vám na istý čas zatemní oči, opadne sebazáchova až pokiaľ vás ten človek nesklame. Ten "parazit" ktorého milujete vycucá poslednú štipku z vašeho srdca, nasýti sa a vyhľadá inú obeť. Je to jedna veľká hra, keď sa zamilujete, ťažko sa vymotáte. Vo vzťahu sú nástrahy na ktoré v každej fáze narazíte bez toho aby ste vedeli čo ste urobili zle. Zakopnete, popadáte, ospravedlníte sa a ani to nebola vaša chyba. Človek zamilovaný môže mať istý syndróm závislosti. Niekedy až nevyliečitelnú chorobu, ako môžme vidieť veľa psychicky labilných sa kvôli láske zabije. Nie jedného som takého poznal. Masové vraždy vďaka láske, s pocitom že na druhom svete mi bude lepšie. Ničenie životov kvôli láske. Stroskotanie psychiky.Poruchy, fóbie z ľudí. Strach z budúcnosti, lipnutie iba na tom jednom človeku. Parazitovanie. Okolo nás je toľko chorých ľudí ani o tom nevieme. Nikto o tom nehovorí, nikto sa neprizná. Práve v tejto chvíli sa koľko zabije ľudí kvôli láske? predstavte si kto teraz je v hĺbke nejakého oceánu alebo rieky, v bezvedomí a zostávajú mu iba posledné minúty svojho života, cez rozum sa mu prebliskujú posledné pekné spomienky. Koľko ľudí si teraz strelilo guľku do hlavy, bez toho aby sa rozlúčili a zanechali nejaký odkaz. Koľko stratených duší sa potuluje okolo nás ktoré boli sklamané z lásky a ani o tom nevieme. Samovraždy stále stúpajú, psychopati sa potulujú po lesoch z nich aj časť sklamaných z lásky, ktorým preplo a nevedia čo páchajú. Láska a ľudský život, všetko to spadá do seba, tieto dve veci si ľudia nevedia vážiť. Jeden si neváži lásku a ten druhý si vezme život. Je to smutné a nikto sa tým nezaoberá, pretože to ani nikto neovplyvní.
Patrek. Si mudry silny inteligentny citlivy a na svoj vek az velmi zrely mlady muz. Prekonas to a zvladnes. Urcite aj ty raz najdes vzacny drahokam v zene ktora bude hodna tvojej lasky dovery ai. Len preto je drahokam drakomamom, ze sa tazko ziskavaju a nie su ako kopy bezcennych kamenov na povrchu, ze len sa tak tam bezcielne valaju. Ale tak aj na tomto pribehu sa ucis naberas skusenosti dozrievas. Aj ked je to draha cena. No stale lepsie, ako keby ste uz mali deti rodinu a rozne pravne ekonomicke majetkove podnikatelske ai zavazky.
Inak v tejto teme je krasne vidiet tvoj "prerod". Od prvych reakcii branenia si jej, nepriznania na nej chyby viny ci niecoho nepekneho, chranenia obrany az po vytriezvenie racionalizaciu odputavanie sebahnev zlobu ai. Bude dobre, uvidis
Si Patrek najdi dievca ako tu z diskusie - tie by si ta zjavne vazili.
To je už naozaj HARDCORE. Ja som si pár krát vzal mobil na wc keď som mal niečo rozohraté ale inak vždy si nechám mobil hoci kde a ani naň nemyslím. Však keď si píšem s kamošmi tak odpíšem kedy ma napadne a nie že čakám kým mi niekto odpíše a ani sa nepohnem od mobilu alebo si ho berem ako svoje decko všade. Ona mi hoci kedy mohla zobrať môj mobil, pustiť si pesničku, pozrieť sa, nemal som čo tajiť,čisté svedomie. Keď si ho vzala tak ani ma nehlo spozornieť, nemal som prečo a kto nič neskrýva tak pri nejakej situácii nejde zošalieť alebo nestresuje. Ja už len keď sa pozriem na jej mobil tak už pozerá ako keby jej zle zostalo. Fakt šialené...ach to je ako za trest sa zamilovať do nesprávneho človeka.
Byvaly s nim chodil aj do vane, co ti poviem. Laska je naozaj slepa, clovek si potom vela veci uvedomi aj spatne.
Je mi to ľúto, každému komu sa toto stalo. Aj ona si ho bere všade, ale naozaj že všade. Aj keď ide iba do kúpelne, na záchod alebo keď si len presadne na iné miesto. Akoby bola posadnutá mobilom. Aj som jej povedal že teraz sa nemusíš báť a skrývať mobil, už je to jedno. A ona že si ho neskrýva, len odpisuje kamarátke. Blbosť. Stále zapína mobil, pozre sa a zas ho zamkne. Skoro každú pol minútu. Ako keby nedočkavo čaká kedy jej ten budúci alebo už nastávajúci odpíše. Dokonca keď mala položený mobil na sedačke v obývačke a ona niečo len odskočila, ja som si pri ten mobil sadol a pozeral telku, hneď ako sa otočila pozrela na ten mobil a hneď si ho zobrala. Normálne ako keby má stavy. Ako keby som jej mal ten mobil doslovne zožrať alebo čo.
patrek, asi ti neviem poradiť čo ďalej,lebo nemám takúto skúsenosť...ale z toho, čo si napísal vidno, že si dobrý človek. škoda, že musíš taká niečo zažívať. snáď bude lepšie
Jasne, tykaj. Ano, uplne to iste mi rozpraval (vratane biznisu, buducich planov, kamaratstva, ze on chce byt sam) a v podstate sa tak aj spraval ako ta tvoja, ze on mi chce pomahat (neviem s cim akoze, ako keby som bola nesvojpravna). Ked sme boli spolu, tiez telefon nonstop pri sebe a az ho trhalo ked som mu ho len podala, pritom mne ked prisla sms a napriklad som varila, tak som mu povedala nech mi precita, a ani som nevedela od koho to bolo. Je to tazke, ked sa stretnu dvaja ludia, ktori maju diametralne odlisne predstavy o tom, ako ma vztah a dovera a vernost vyzerat.
Mala si to také podobné ako ja? (ak ti môžem tykať)
