Stratená..

Ahoj bella 21, vyzeráš byť veriaca, a mal by som pár otázok ohľadom viery a potreboval by som ohľadom nej poradiť, a tiež mám pár problémov iných, možno podobné ako zakladateľka. Ak môžeš, ozvi sa na mail dogmeets@post.sk

SDI - moc sa v tých zravotníckych termínoch nevyznám uprimne.. viem čo je serotonin - hormon šťastia.
Ale netuším čo je dopamin. Ani v čom sa nachádza. Vitaminy od Centrumu beriem už nejaký čas aj magnezium spolu so zinkom a vápnikom kvôli svalovým krčom, to mi aj maserka odporučila, aby mi tak netuhla šija.

Ale čo je hematoencefaliticka bariera,neurotransmitery,postsynaptický neuron to nemám šajn čo je.
A popravde predtým so také problémy nemala. Áno, boli obdobia šikany ešte v dobe keď som chodila na základnú a strednú.. a vtedy to bolo ťažké, lebo aj doma hádky medzi našimi.. nemala som útočisko nikde.
Ale potom sa to upravilo a viacmenej som boal v pohode. Ale odkedy tu pracujem, a do toho to všetko, to asi nejak zhoršilo.

Veci, ktoré ma predtým bavili, ma už dnes absolútne neberú.
Nie že by som boal permanentne vážna, to nie.. len nejak neviem porozumieť povrchnostiam - opíjačkám, diskotékam, nakupovacím ošialom a podobne, čo baví väčšinu ľudí v mojom veku. Je dosť možné že aj preto, že si jednoducho nemôžem dovoliť míňať na hocičo, lebo nemám to šťastie, že by mi byt kúpili a réžiu paltili rodičia ako niektorým kolegyniam, alebo som mala aspoň o to nižšie náklady, že by som mala firemné auto a nemusela platiť PHM.
A ďalšia vec, že na odd. už nižšej pozície ako mám ja nie je, čiže tí ľudia majú aj vyššie platy okrem tých spomínaných ušetrených položiek.
Skrátka som si musela zredukovať náklady.. ale to je už iná kapitola a viem, že na Slovensku nie som prvá ani posledná.

Len to všetko nejak na mňa vplýva.
Že som mala úplne ale úplne inú predstavu o svojom živote.. a ani vo sne by ma nenapadlo že sa to zvrtne iným smerom.

Často mám chvíle keď by som strašne moc potrebovala maminu radu alebo aspoň objatie.. to sa nedá ničím nahradiť. Necítim sa ešte uplne pripravená do života, lebo v období, kedy si väčšina mojich rovesníkov užívala som riešila úplne iné veci a akosi ma to obdobie minulo.. a nič veselé som nezažila, na čo by som rada spomínala.

Ďakujem však aj za rady v tej oblasti.. snažím sa jesť vyvážene a relatívne zdravo, ako mi peňaženka dovolí.

Čo sa týka pohybu.. mala som ho veru v poslednom čase málo.. ostáva mi na neho čas len večer a to idem domov tak vyflusnutá, že som rada keď zvládnem sprchu a idem si ľahnúť. Totálna únava aj keď podľa preventívnej prehliadky som ok. Druhá vec že sa tak necítim, ale tak čo im prístroje neukážu, to asi podla nich človek nemá. A zas tiež sa cítim lepšie keď ma neodiagnostikujú, ako pchať sa kadejakými liekmi.

Na to aby hlava "fungovala" v poriadku potrebuje telo dopamin a serotonin, pokial ich nema alebo ma malo, tak sa doslova v tej hlave nema co tesit, pripadne to tam je, len sa nema ako uvolnit.

Obe veci si musi telo v mozgu vyrobit, neda sa to dodat zvonka, nakolko takto dodane neurotransmitery neprejdu cez hematoencefaliticku barieru. Takze pokial ich chceme telu dodat, tak mu musime dodat "polotovary" potrebne na vyrobu dopaminu a serotoninu.

A toho co telo potrebuje aby si vedelo tieto dva neurotransmitery vyrobit je celkom dost

-Zinok
-Sodik
-Vapnik
-Magnezium
-Zelezo
-Vitamin B6
-Vitamin C
-Vitamin D
-Triptofan
-Fenylalanin

a este jedna nemenej dolezita vec ako chemia a to je pohyb. Pokial ma niecoho z toho telo deficit tak to proste nefunguje, respektive to funguje len po najslabsi clanok retaze, teda vytvara a uvolnuje sa len tolko kolko mu dovoli to coho ma najmenej (z toho zoznamu).

Upozornenie: pokial sa rozhodnete zvysit hladinu dopaminu, tak jedine zaroven spolu so serotoninom, inak si vyrobite taku depku ze zbohom. Opacne to zda sa nevadi.

Hlavne si treba uvedomit, ze nic z toho co nam robi dobre, od jedla cez sex az po drogy (vratane psychofarmak), tak nic z toho vam dopamin a serotonin nedoda, len uvolni (alcohol, nikotin) alebo zabrani ich odburovaniu (MAOI A/B) alebo pouzije taku fintu, ze zabrani ich spatnemu vychytavaniu (napr SSRI) ... z toho ma sice clovek pocit, ze mu to pomaha a relne aj ma tych uvolnenych neurotrasmiterov viac, ibaze ked vela pouvolnuje tak aj vela odbura a v konecnom dosledku je na tom clovek horsie ako predtym, lebo zvlast dopamin ma taku neprijemnu vlastnost, ze si zvyka, doslova si na postsynaptickom neurone pozatvara receptory, akoze staci, mam toho viac ako potrebujem.

Na tom ako ten nestastny neuron donutit zase tie receptory "nainstalovat" sa pracuje :)

Odporucal by som skusit zacat zinkom, vapnikom, magneziom a vitaminom D ... a hlavne pohyb ... hlavne to ale newzacnite futrovat do seba hlava nehlava ale skuste zistit coho asi mate nedostatok, lebo za celkove problemy moze nakoniec zodpovedat len jedno z toho ... zinok je taky hlavny podozrivy, lebo ho je dost malo v strave a potom vapnik, toho je sice dost ale ho aj telo potrebuje na spustu veci.

Obsah mineralov a vitaminov v potrave si mozte zistit tu:

www.fineli.fi

Zelam zdravu mysel ;)

bella21- dakujem ti za tvoje slova, citim z nich podporu a to, co mi nikto tal nevedel dat.. nadej :)
Vzdy budem verit ze smrťou sa nic nekončí a niekde tam inde pokračuje krajší zivot ako je ten tu.
Snad mi to dodá energiu a vnútornú silu aj v praci pred tými ludmi, z ktorych sa citim vyčerpane vzdy ked idem z tadiaľ domov. A prejde konecne ta nekonciaca bolest zaludka, ktoru uz vdaka tomu mam.

Je to o viere. Bohužiaľ peklo existuje a nevymyslela ho cirkev. Hovoril o tom sám Ježiš a kňazi by sa voči Nemu prehrešili, keby túto dôležitú vec pred ľuďmi zamlčali. Každá zatratená duša spôsobuje. Koľko zla je okolo nás a peklo by neexistovalo? Veď aj koľko dobra je okolo nás a nejako podvedome veríme, že nebo existuje.

Najhoršie na tom je, že máme taký strach z pekla, že nás ani nenapadne tešiť sa z toho, že existuje nebo a že do neho máme pozvánku od samého Boha. Každý má tam od večnosti rezervované miesto samotným Bohom a nik si neželá viac ako On, aby sme ho zaujali. Ak tam neprídem, moje miesto ostane naveky prázdne, nikto iný ma na ňom nenahradí. Ak si teda želám ísť do neba ja a ak si to želá aj Boh, tak aký je problém? Každá zatratená duša spôsobuje Bohu smrteľný zármutok. Preto mu robíme radosť, ak sa za druhých modlíme, aj za zomrelých.

Čo sa týka cirkvi, je to spoločenstvo hriešnikov. Vedel to aj Ježiš, keď ju zakladal, veď jej vedením poveril človeka, ktorý ho v najťažšej chvíli jeho života 3x zaprel. Zároveň ten istý človek to oľutoval a neskôr sa nebál za Ježiša zomrieť na kríži. Ježiš dáva každému šancu keď zlyhá. Nie jednu, ale tisíc. Zakaždým, keď poprosíme o odpustenie, dokonca, aj keď oň neprosíme. Týka sa to laikov i zasvätených osôb. Chce byť priateľom každému z nás a je na každom z nás, ako sa mu snažíme priblížiť a spoznávať ho. Čím viac sme s Ježišom a spolupracujeme s jeho milosťou, tým lepšie ho spoznávame ako Lásku. Ten kňaz to tak povedal, lebo asi išiel striktne podľa zákona a prikázaní - samovrah spáchal ťažký hriech, z ktorého sa nevyspovedal (nemal ani kedy) a preto pôjde do pekla. Čo však my vieme, čo sa deje v človeku, keď si siaha na život? Je pravda, že sa nevyspovedal, ale v posledných sekundách mohol spoznať, že robí zle a aj to oľutovať. Je tu zákon, ktorý dal Boh, ktorý hovorí cez prikázania, čo nemáme robiť, keď nechceme trest, ale je tu aj zákon lásky. Vlastne Láska je nad zákonom. Boh je spravodlivý, ale ešte viac je láskavý a milosrdný. Nikto z nás ľudí netuší, čo Boh vo svojej láske a milosrdenstve vymyslel pre ľudí, ktorí si vzali sami život. Či nerobí ďalší ústretový krok a nedáva im šancu aj po smrti - po tom, čo uvideli v pravde svoj život, rozhodnúť sa pre Boha a oľutovať svoje hriechy aj za cenu väčšieho utrpenia v očistci. U nás na sídlisku si tiež akési dievča vzalo život a bola tuším za neho slúžená omša a prednášané modlitby Bohu. Prečo by sa to robilo, keby už nebola žiadna nádej, keby už bola odpísaná?

Mrzí ma, že keď si sa po dlhom čase rozhodla ísť do do kostola a hľadala si v ňom útechu pre seba aj pre toho chlapca, mala si tú smolu, že si tam počula niečo, čo Ťa z kostola opäť vyhnalo. Každý z nás je na ceste k Bohu a aj kňaz sa môže mýliť. Nemýli sa, ak učí pravdy zjavené Bohom, mal by sa však vyvarovať prednášať svoje názory, napr. kto si zaslúži alebo nezaslúži nebo. Len Boh môže v pravde objektívne - a hlavne v láske posúdiť človeka. Nikto z nás by nemal súdiť nikoho, koho život nepozná. Kedysi sa Boh predstavoval ako prísny, ktorý trestá previnenia. To však nie je ozajstná pravda o Bohu. Ak sa v kostole nehovorilo o láske a milosrdenstve Boha, ktorý je Otcom a miluje nás ako svoje deti, vlastne sa o Ňom nič nepovedalo. Ten kňaz to možno povedal v presvedčení, že hovorí to, čo by povedal Boh. Našťastie Boh je oveľa lepší, ako si my dokážeme predstaviť. Skús teda tomu kňazovi odpustiť. A skús prísť niekedy ešte do kostola - do iného, ak si v meste. Je plno kňazov, ktorí naopak hlásajú radostnú zvesť o láskavom Bohu, ktorý túži, aby jeho deti za ním prišli a nechce, aby pred Ním zo strachu utekali.

Lostsoul, musí to byť veľmi bolestné. Ja som našťastie nič podobné nezažila, ani nepoznám osobne nikoho, kto by sa pre smrť rozhodol sám. Všeobecne pri smrti niekoho blízkeho je ten pocit, že niekto tu fyzicky bol, chodil, rozprával sa so mnou, a zrazu tu už nie je, je bolestný a smutný, až na neuverenie, že sa to naozaj stalo. Priateľov brat mal svoje problémy, o ktorých nehovoril, s ktorými sa boril sám a jeho chybou bolo, že sa neotvoril, že to riešil len sám v sebe. Keď niekto veľmi dlho rieši svoj problém sám, stáva sa, že "oslepne", že sa točí v akomsi kruhu a nedokáže nájsť východisko, ktoré vidí niekto zvonku. Vidí teda veci subjektívne a dospeje k zlým záverom. On tiež dospel k zlému - k tomu najhoršiemu záveru: že už nemá zmysel ísť ďalej. Rozhodol sa a urobil to. Keby ste boli vedeli, tušili čo chystá, neurobili by ste všetko, len aby ste mu v tom zabránili? Určite áno. Ten smútok, čo v sebe nosíš to potvrdzuje. Môcť tak vrátiť čas. Človek nemôže vrátiť čas ale je tu ešte Pán. A On je Pánom aj nad časom. To je nádej. Jediné, čo tu na zemi môžeme za svojich blízkych zomrelých urobiť, je modliť a prihovárať sa za nich u Pána. Za toto by Ti bol aj ten chlapec vďačný. Tým by si mu priniesla úľavu, zatiaľ čo Tvoje trápenie nad jeho smrťou mu len priťažuje. Teraz v pravde vidí, ako svojím skutkom ovplyvnil druhých ľudí, ako ich ranil a to ho mrzí.

Si veľmi citlivá aj preto, že si si svoje prežila v detstve a pri dospievaní. Aj keď Ťa to bolelo (šikanovanie), nezatrpkla si a naopak, urobilo Ťa to citlivou na potreby a núdzu iných ľudí, ktorým sa snažíš pomáhať. To robíš veľmi dobre. Každý svoj dobrý skutok môžeš podobne ako modlitbu obetovať Bohu za toho chlapca. Je to ako balíček pomoci, ktorý mu budeš hádzať cez plot - tu zo zeme tam do večnosti. Takých balíčkov môže byť veľmi veľa a nemusia byť vôbec drahé a náročné. Milé slovo pre niekoho uboleného, zahryznutie si do jazyka, keď Ťa niekto nahnevá a chcela by si v hneve odpovedať, pomoc niekomu, aj keby si bola unavená a radšej by si si išla oddýchnuť a pod. Týmto už nebudeš len bezmocne myslieť na toho chlapca, týmto mu už budeš pomáhať.

Toho chlapca raz uvidíš, aj mamu a všetkých, ktorých si poznala a už tú nie sú. Nezmizli, nestratili sa, len prešli z tohto fyzického sveta do sveta, ktorý nedokážeme vnímať očami. Aký by mal zmysel celý ten život človeka, naplnený prácou, radosťami a bolesťami, ak by jeho zakončením bol úplný zánik? Aký by mala zmysel láska, ktorá nám tu na zemi dáva chuť žiť, ak by ju na konci života porazila smrť? Naopak láska porazí smrť, lebo tá je aj po smrti. Vlastne Láska už smrť porazila. Sám Boží Syn podstúpil bolestné muky a smrť, ale posledné slovo mal život a láska. Vstal z hrobu a povedal svojim drahým: Idem do neba pripraviť vám miesto, potom sa vrátim a vezmem si vás k sebe, lebo chcem, aby ste aj vy boli tam, kde som Ja.

bella21 - máš pravdu.. veľa otázok je vo mne.. čo musel v tie posledné dni ale aj celkovo prežívať že sa rozhodol to skončiť..
Poznala som ho 7 rokov a predtým sa nikdy taký nejavil, bol plný života, bavil ho šport, mal talent na jazyky, na strednej bol rok v zahraničí, ľudia ho mali radi, vedel si rýchlo nájsť kamarátov kdekoľvek.. proste typ človeka, s ktorým sme sa cítili dobre vždy.
Z časti aj tuším, aká môže byť jedna z príčin..
A potom.. prekvapilo ma že ho napr. tak zranilo keď mal pocit že na FTVŠ nezapadol do kolektívu.. lebo vždy chcel študovať športovo zameraný smer, robiť trenera alebo tak..
Len mal jazykovo trochu bariéru lebo paradoxne slovenčian mu až tak nešla, keďže sa od malička pohyboval skor v maďarskej komunite.. a zjavne si to našli niektorí ľudia ako spôsob ako mu dať najavo že medzi nich nepatrí.
Odvtedy sa to tak zhoršilo, čo si aspoň ja pamätám, aj keď ani vtedy by si človek len tak nevšimol, že ho niečo trápi. A že napriek šikovnosti si málo veril.
Skrátka by ma nenapadlo že on.

Mňa šikanovali prakticky od základnej.. vždy nejaké posmechy, prezývky, občas bitka.. dosť sa to na mne odzrkadlilo čo sa sebavedomia týka.. prakticky som žiadne nikdy nemala. Preto som skôr tichý typ.. ale to som bola vlastne vždy len to to umocnilo.. sebapoškodzovanie mi istú dobu "liečilo" rany na duši.. ale nikdy som o tom nikomu nehovorila, ani rodičia to dodnes nevedia. Teda už len oco.
Bolo toho viac čo sa podpísalo pod to, aká som dnes. No aj tak ak vidím že niekto má podobný problém alebo ho niečo trápi, tak veľakrát sa sama opýtam, či niečo nepotrebuje.. nečakám, kým o to požiada sám od seba.. Niekedy to ale nie je dobré, lebo potom sa tým trápim aj ja.. neviem to tak filtrovať a brať neosobne.

Čo sa týka strachu zo smrti.. ten už dávno nemám. Nebojím sa jej.. paradoxne oveľa ťahšie je žiť ako zomrieť..
Svojim spôsobom verím v niečo vyššie.. keby nie tak sa z toho asi zbláznim.. no nie v cirkev ako takú.. priečia sa mi niektoré ich názory.. aj na peklo.
Totižto taká situácia.. vlani na pamaitku zosnulých keď som bola na omši, tak zrovna jeden kňaz tam mal tak zameranú kázeň, že tí ľudia, ktorí si sami siahnu na život si nezaslúžia večný život a budú trpieť na veky.. a ďalšie kecy okolo toho.
Vôbec mu nedoplo, že aj medzi ľuďmi tam môžu byť aj takí, čo takým spôsobom stratili blízkeho a ako im môže byť ako sa môžu cítiť, keď im berú ešte aj takto nádej, že ich blízki už tak netrpia ako na Zemi.. Vtedy som sa dvihla a odišla.. to bolo po dlhej dobe čo som vôebc v kostole bola, keďže som tam nebola schopná ísť po tom čo zomrela mama.. skrátka neviem tomu hore odpustiť, že mi ju vzal po tom čo toľko a tak dlho bojovala.. celý ten boj bol zbytočný a bolestivý pre všetkých a hlavne pre ňu.
A ked som tam po tak dlhom čase prišla a počula toto.. skrátka u mňa už nie je viac dôvod do takej ustanovizne ísť.
Ja mám svoju vieru, väčší pokoj nachádzam na cintorine alebo keď sa prechádzam v parku či v lese a som tam len ja a to tam hore.. resp. anjeli, lebo cítim a verím v ich existenciu.

Takže áno.. otázok mám veľa.. nedala mi ich ani katolícka cirkev, hoci ma v rodine viedli k tomu chodiť do kostola, mať všetky tie veci ako prijímanie, birmovka.. po svadbe tam už netúžim. Viem.. malo by to byť len o Bohu.. a práve preto tam už nechodím.. lebo vďaka nim tam toho Boha cítim najmenej zo všetkého.
A asi až na tom druhom svete sa dozviem ako to naozaj je.. Jediné čo by mi naozaj veľmi pomohlo je vedieť, že ich ešte niekedy uvidím.. aj keď nie tu, ale raz.. že sa s nimi stretnem znova, že budem vedieť, že to sú oni.. že mi ich už nič a nikto nevezme.. že toto je len dočasné.. tá istota mi chýba a tú mi asi nedá nikto.. No aj to prispieva k tomu, že mam tie stavy.. okrem iných vecí.

Smrť je skutočnosť, ktorá straší takmer každého z nás. Kým sme mladí, nemyslíme na to, ak aj niekto okolo nás zomrie, nájdeme si odôvodnenie, prečo sa mu to stalo a prečo nás sa to zatiaľ nemôže týkať. Vyhýbame sa tej téme, nechceme na smrť myslieť.

Lostsoul, Ty si bola do tejto témy nedobrovoľne a dosť drsne vtiahnutá. Je ťažko si potom povedať, že sa ma to netýka. To, čo si zažila, asi otvorilo v Tebe veľa otázok, na ktoré je potrebné nájsť odpoveď. Ten smútok a depresia pramenia z toho všetkého. Zamysli sa, aké myšlienky stoja za Tvojimi depresiami. Strach z vlastnej smrti? Pocit, že už nič nemá zmysel, keď aj tak zomrieme? Pocit viny, že si mohla nejako tomu zabrániť? Pocit bezmocnosti? Je niečo po smrti? Kde ten chalan teraz? Atď... Pouvažuj, čo je to, čo Ťa oberá o chuť žiť. Psychoterapeut by Ti s tým mohol pomôcť a na základe zistenej odpovede by Ti pomohol vysporiadať sa so situáciou.

Jednoduchšie by bolo, keby si bola veriaca. Nad všetkým v našom živote, nad dobrým aj zlým je Boh. Láskavý, milujúci, prajúci si len dobro pre svoje deti, ktoré stvoril. Boh ktorý dáva a praje si život. Neteší ho, že ten chlapec si vzal život, ktorý mu venoval ako dar. Pán však číta v ľudských srdciach, vie dokonale, čo ten chlapec prežíval, čo ho k tomu viedlo. Odovzdaj priateľovho brata v mysli do Božieho náručia, do náručia Otca, ktorý vie, ako sa najlepšie postarať o svoje dieťa. Odovzdaj Bohu svoje prestrašenie, zdesenie, prekvapenie, všetky tie pocity, ktoré Tebou lomcovali, keď si toho chalana našla. Popros Pána, nech Ťa od všetkého toho oslobodí a zároveň sa modli aj za toho chlapca, nech nájde pokoj v Bohu.

zaujímavé ako tu viacerí prezentujete úplne zaujatý a jednosmerný pohľad na psychofarmaká...zažila som už všelijaké brutálne stavy, hlavne v úvode liečby keď sa hľadá vyhovujúci liek, prípadne kombinácia liekov, ktorá zaberie na aktuálny stav, ale môžem čestne prehlásiť, že nebyť psychofarmák, už tu nie som...a verím, že ani veľa ďalších ľudí...

asipako - nepoznáš ma takže sa ja nebudem k tvojmu preslovu na mňa.. nemalo by to zmysel.
Neviem čo by mi asi tak psychiater predpísal proti úzkosti a depresii, s ktorou bojujem už nejaký čas ale ok.

Bola chyba, že som sem vôbec napísala.. myslela som, že tu nájdem pochopenie, pretože okoliu o tom hovoriť nechcem, radšej sa tvárim, že je všetko ok.. koniec koncov, v dnešnej dobe sa od človeka ani nič iné neočakáva, len byť pozitívne naladená za každých okolností.Tak sa tým riadim.
Keď raz natrafím na psychologa, ktorý mi bude vyhovovať, tak ho navštívim.. zatiaľ si s tým budem musieť poradiť sama.