Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)
Je normálne, že sa začínam strácať?
Mimulus
Mimulus
Mimulus
jedulka - slovíčko veriť je úplne odlišné od slovíčka dôverovať a nie - už viem, že to nedokáže nikto ani ty a ani nikto iný.
Je to jednoducho osud
Mimulus
Debil, idiot, k...t, veď je to vlastne jedno a to isté. Ako som dospel k tomuto záveru, nuž asi ma osvietilo a povedala mi to nadpozemská bytosť :) Vždy som dúfal, že predsa len to nebude až také zlé ale už verím tomu, čo mi tu na fóre napísali mnohí - som... a ... a nikto okrem mňa to nezmení. No lenže pointa je v tom, že som dúfal, že sa nájde aspoň niekto kto ma takého dokáže akceptovať a kto mi dokáže dôverovať. Už nebudem viac dúfať a začnem žiť podľa pravidiel tejto spoločnosti. Ak zo mňa chcú mať ovcu tak budem ovcou!
Mimulus
Aj tak som DEBIL...
anjelik*
Ja mám náhodou darčeky rada a kvety zvlášť. ;o))) A samozrejme, že je dôležité, čo nám ten druhý dáva, lebo nikam nás neposúva ignorácia...tak zase netreba to preháňať s tou samostatnosťou a duchovnom. ;o)
Mimulus
Aj hneď teraz :D
