Dobrý deň, začínam mať pocit,či je so mnou všetko OK. Ako každý človek zažívam v živote radosti i starosti,ale mám pocit,že po celkovom zhodnotení je to jedno veľké mínus. Nepamätám si,že by som mala niekedy dlhšie obdobie,kedy by som si mohla povedať,že som šťastná,stále ma niečo štve,je mi do revu,spomínam na to,čo bolo pekné,akoby unikám z reality. Pritom keď sa reálne pozriem, mám všetko,čo som vždy chcela-dobrú prácu,okolie,na ktorom mi záleží...a predsa - mám depky,topím sa v nich,akoby mi niečo v živote stále chýbalo a neviem prísť na to,čo by to mohlo byť.Zažili ste aj vy niečo podobné??
-----------------------
Depresia www.zdravie.sk
Depky, kedy prestanete?!
Viete, nestiham vsetko citat, takze mozno budem mimo. Chcem Vam povedat o mojom poznani, ku ktoremu som sa dopracovala casom, vekom: na nic sa nehram, nic nekamuflujem, viem sa smiat - ak to cosi tak citim a viem aj plakat. neviem, ale napr. tu nic neskryvam, chcem byt otvorena. Mozno sa to nie vzdy zadari, ale mne je fajn, ze som to ja za kazdej situacie. Fakt mi je jedno, ci ma tu niekto pozna alebo nie. Alebo nie o tomto ste sa rozpravali ? :o)
Anita, anita, ani ja by som sa nechcel narodiť. Denne nadávam na život. Ani o tom vlastne nevieš, ale už vieš. Potom sa čuduj, keď poviem, že by bolo lepšie, keby som bol niekde vybuchol alebo... Idem sa pozrieť na zajin postoj k mužom. Alebo ho anita skopíruj, lebo ho budem dĺho hľadať.
tak prečo depky u teba? Veď vieš, že ťa tu nik nepozná. Možno by ti niekto poradil, ako sa na tú situáciu pozerať, a trochu by si si pomohol. A aj my, ktorý ťa "poznáme", sme tu v tomto čase, jeden zorvá možno dlhšie, iný kratšie...nikdy neprídeme na to kto si a odkiaľ...
damaxy alebo alternatíva ti určite napíšu niečo "z iného pohľadu".
Anita, ani ja nemám rád, tých ľudí, korí do teba pchajú všeko na silu. To je asi taký nejaký zvyk. Lebo často človek zo slušnosti povie, že nechce. A oni ťa presviedčajú, kým všetko nezješ. Ale ja som si všimol, že ma takí ľudia vedia presvedčiť, len keĎ nie som tak psychicky vyrovnaný, ako by som chcel byť. Posledný čas proste poviem nie a za tým si stojím. A môže do mňa tlačiť kto chce čo chce nedám si, keď nechcem.
všetko som si prečítala. Keby som tak mohla mať ten istý postoj k mužom ako zaja!
zaja, ako si sa to naučila? Poraď recept.
damaxy napísala:
lebo som najme to pochopila že ked sa niečo nedá jednoducho sa nedá a dost ziadne reci a výčitky a typy čo by bolo,keby.Jednoducho nepodarilo sa nepodarilo.Ziadne nič iné potom nenasleduje a to ma dost oslobodilo.
Asi sa musím zmieriť s tým, že sa mi jednoducho život nepodaril a žiadne reči a výčitky neviem komu a žiadne túžby a čo by bolo, keby...keby sa namiesto mňa narodil niekto iný. Bolo by lepšie, to je jedna pravda pravdúca. Keď som bola malá, hrala som sa s drôtom a strčila som ho do zástrčky. Drôt bol ohnutý a nastala rana! Celá stena bola čierna...pamätám sa na to doteraz. Bol ohnutý a skrútený tak, že druhý koniec sa dotýkal steny. Čo by sa stalo, keby sa dotýkal mňa?
Pozriem si tiež tú stránku od zaji.
Ako ste sa mali vy? Čo ty, pete?
Anita, chápem ťa. Rozumiem ti, prečo nechceš písať o sebe. Ale nikto ťa tu nepozná naozaj, takže je to naozaj len taký tvoj psychický blok, ale rozumiem, veď ani ja som sem vlastne nenapísal, prečo som vlastne dostal tie depky.
mala som sa dobre. Zamestnaná činnosťami a novými podnetmi som nemala kedy zameriavať sa na svoju vlastnú realitu. Takže dobre...až na pani, u ktorej som bývala. Poriadne ma vykrmovala a už sa nezmestím do riflí! Hrôza. Už k nej nikdy nepôjdem. Vyhývam sa ľuďom, ktorí nerešpektujú môj názor alebo požiadavky. Veď ja ani zo zdravot.dôvodov nemôžem napr.chlieb, ale ona to jednoducho nebrala na vedomie. Tolerancia nulová! Prejedanie sa stopercentné! Normálne nech mi odpustí, ale jedlo som vyhadzovala...mrzí ma to, kvôli všetkým hladujúcim vo svete :((
pete, aj mne sa to zdá, už som nad tým premýšľala, ale nie je to tak. Je to taká sebeobrana môjho myslenia, ktorá sa dala do činnosti. Niečo ako výkričník: už tu nie si celkom cudzia, už ťa tu všetci poznajú, tak sa tvár, akože je všetko lepšie, že si OK.
Ale nie je.
Ahoooj anita, ako si sa mala? Ja viem, že je to ťažké, ale keď myslíš na ďalekú budúcnosť, tak si sama sebe robíš zle. Nevieš, čo potom všetko bude. Sprav si len malý plánik na zajtra a bude lepšie, keď ho splmíš. Anita, skús zhodnotiť svoj posledný polrok života. Čítal som od teba tie príspevky všetky a keď mám usudzovať, podľa toho, čo píšeš, tak sa mi zdá, že si sa zlepšila alebo len už nepíšeš také veci ako pred tým?
ahoj, pete. Vidím, že si na anorexii. Veľmi dobrá rada. To by sme asi potrebovali všetci...ale ako sa to naučiť? Nemyslieť na budúcnosť, keď všetci túžime, aby bola krásna a konečne iná a lepšia, ako sa nám javí každý deň.