Vela nezodpovedanych otazok

Aja a čo ak ten život je fakt len jeden? Nestojí to za to ho žiť, naplno, s láskou v srdci k ľuďom, prírode, planéte, vesmíru?

Nie som skolak, mam 25. Som celkom uspesny, pracujem v IT. Mam byt auto, dokonca aj priatelku no a uz by mala prijst len vlastna rodina. Perfetne nalinkovany zivot? American dream?

Aby som reagoval na celkom fajn diskusiu ktora sa tu rozvinula, za co dakujem.
Nie som az tak nespokojny, nevravim ze sa mam zle, da sa povedat ze mi nic nechyba, akurat mam strasny hlad po vedomostiach.
Zacal som si studovat niektore oblasti z mediciny, potom z ekonomie.
Chcem sa naucit po cinsky lebo chcem cast zivota prezit v honkongu.
Rad cestujem po svete, chodim do muzei, ziskavam nove poznatky o tom co bolo.
Okrem toho sa venujem tak trosku fyzike, astronomii.
Stale mam pocit ze nic neviem, vzdy ma prekvapia mnohe veci.

Inac netrpim depresiami, mozno su niektore veci o ktorych rozpravam psycho, pre niektorych ludi nepochopytelne. Mam pocit ze aj keby som tu bol 500 rokov stale by som mal co robit a co sa ucit. Zmysel svojho zivota vidim vo vzdelavani, vo vede a technike. A verim tomu ze clovek toho moze vela dokazat ak bude chciet.

excell, ja hovorim o sebe. nikomu tu nemam v umysle nieco vnucovat alebo ho presviedcat. ale jedno mam iste- keby som neverila, ze toto je provizorium a nejaka nadstavba pre dalsi zivot (v uz akejkolvek podobe-nebo, raj, prevtelovanie -to je na dlhu debatu a to vlastne ani nik nevie...) ,tak kludne to tu ukoncim - ved nemam jedno ci bude po mne dnes alebo zajtra? naco by mi bol taky zivot, kde by som si odzila par rokov a nahanala sa za niecim,co fakticky vyjde i tak nazmar ,osobne by som mnohym veciam nerozumela ,keby som bola ateistkou-

uvediem priklad-

naco sa medicina stale snazi viac a viac zlepsit kvalitu zivota, naco vsetky tie vyskumy kvoli predlzeniu zivota na par rokov- co z toho ten jedinec, kt.neveri ,ze po smrti ho este nieco caka ,ma?
preco sa vsetci hrnu urobit poriadnu karieru, ked i tak raz zomru a povedzme si rovno-bezni clovek so svojou beznou karierou nezanecha v dejinach ludstva vyraznu stopu,ze vdaka nemu sa objavi nieco nove co zlepsi podmienky na zemi -takych bolo len par (einstein a spol),ostatni su v pohode nahraditelni...tak co z toho maju ,ze sa trapia, odriekaju si, cely cas pracuju na tom,aby sa mali lepsie...a bum a je po nich a nic z toho...

cele je to na veeeelmi dlhu uvahu a mne sa nechce to tu rozpisovat...

LifeIShort, tvoj príspevok si v mnohom protirečí, aspoň ja ho teda tak vnímam. Na jednej strane si šťastný a spokojný a na druhej strane máš potrebu riešiť postoje ostatných. :o) To sa ale navzájom vylučuje. Na jednej strane tvrdíš, že chápeš , čo je zmyslom života..ale keby to tak skutočne bolo, neriešiš iných.
Na tvoje otázky samozrejme odpovede sú a ver mi, ak si predurčený sa ich dozvedieť, tak sa ich dozvieš..veci sa vždy dejú presne tak ako sa diať musia. Inak by sa tak nediali. :o)) Nateraz asi stačí ako odpoveď, že ľudstvo je presne tam, kde je, lebo keby malo byť na inom vývojovom stupni, tak by bolo. Ľudia riešia to, čo ich aktuálne trápi, na viac nemajú jednoducho sily. Keď ju budú mať, tak sa ich pohľad rozšíri. ;o)

ajajaja, som ateista a depresie z toho nemám, prečo by som mal mať? Nechápem. Viem, že všetci skončíme rovnako. Dá sa žiť slušne a poctivo aj bez sľubu spásy.

nieco podobne riesim uz par mesiacov aj ja, ze preco sa tu clovek musi trapit, ked i tak raz zomrie...naco sa o nieco snazi, naco chce studovat, naco zakladat rodinu, naco chce chodit tam a hentam , naco maka preto ,aby mu raz bolo lepsie, ked i tak to neni navzdy...isty cas som sa aj budila v noci so strachom,ze raz zomriem...obcas sa mi to este stane ,ale uz na to kaslem,snazim sa nevsimat si to...vsetci zomru ....a teraz uprimne- fakt by si tu chcel byt navzdy? ja som samu seba presvedcila, ze fakt je lepsie mat nejake odtial - potial a snazit sa tu nieco odzit, ako tu byt vecne, lebo vsak prave to potom nema zmysel...no co by si tu robil? dookola to iste? mozno by si pozil 200 rokov a uz by ta to prestalo bavit...mne dost pomohlo aj to ,ze verim,ze existuje aj nieco po smrti a fakt dufam,ze existuje Boh a preto tento zivot vnimam len ako take provizorium, bez ktoreho to dalej nejde a je potrebne tu nejaky cas pobudnut a samozrejme tu byt uzitocny a nie len tak sa poflakovat. ale kebyze som ateista, tak mam uz fatk dost silne depresie....

Tazko reagovat na tvoj prispevok.
Na jednej strane mas pravdu, ze vacsina ludi su ovce... su tak naprogramovani, aby nic neriesili. Zmierili sa s tym, ze nic nechapu, ze nevedia kto su, co su , co tu robia, a ani ich to nezaujima. Jedine, co ich zaujima, aby netrpeli, nejak si vyplnili vopred naprogramovany zivot do smrti a co najviac si tu uzili.

Na druhej strane, su tu ludia, co si myslia, ze patraju a vsetko vedia... ale ostavaju len v materialnej rovine. Napriklad, sa snazia zistit, aky velky je vesmir, neustale pozeraju do mikroskopov, nosia biele plaste, ale... zmysel ludskeho bytia lezi az za hranicami vesmiru, v duchovnej rovine. Nieco ine su poznatky, a nieco ine je mudrost.

Zakladom toho, co vlastne riesis, je ludska nevedomost. Ludsku nevedomost je velmi tazke pochopit, ale len co sa ti to raz podari, prestanes si kladst take otazky, a hned to cele pochopis. Zameras sa na svoju nevedomost a na to, co sa s nou da urobit, a nevedomost ostatnych ta prestane zaujimat. Zacnes ju brat ako fakt. Prebrat cloveka z nevedomosti je velmi tazke, a je to duchovna zalezitost. Neda sa to dosiahnut informovanim ho, predlozenim mu faktov, informacii, ani beznym dialogom. Musi v nom nastat spojenie s duchom, a tym padom prestane byt otrokom vlastnej mysle. Ta zacne byt len jeho pomocnik, nie jeho pan, a tym padom ho pochopitelne zacnu zaujimat take veci, ako co bude po smrti, kym v skutocnosti je, zacne vidiet, ze jeho smrt sa vlastne za pomerne kratky cas stane realitou a zacne sa teda na zivot pozerat z uplne ineho uhla. Vela potom spravi intuicia... ta zacne fungovat, len co clovek prestane byt otrokom vlastnej mysle.

Dalo by sa zhrnut, ze to, co ty riesis, je vlastne ludska nevedomost, a absencia duchovna, momentalne tak rozsirena v spolocnosti. Dosledok? Titanik narazajuci na ladovce, a potapajuci sa. Vojny, krizy, stale dokola. To je prirodny zakon.

Teda, aj ja sa v posledných dňoch zamýšlam nad zmyslom všetkého ale z iného dôvodu ako ty a to ti závidím, že si šťastný. No ale prečo chceš byť vlastne nesmrtelný? Myslíš, že niekedy v budúcnosti ľudstvo príde nato aký je zmysel života? A čo keď nie? Čo keď nakoniec zistíš, že si celý život žil v matrixe? :)

to bude zrejme nejaky skolak.. v podstate sa zamyslas dobre, ale. co sa tyka vesmiru, tak sa tomu povenuj, precitaj par kniziek, pozri par naucnych programov kde vedci prezentuju svoje nazory, mozno budes mudrejsi

aj mne sa zdá, že si veľmi mladý. Neboj, časom a s pribúdajúcimi problémami pochopíš ako je fajn, že človek nežije večne. A kámo, ja nepoznám žiadnych ľudí, čo chcú vlastniť majetky gigantických rozmerov a ovládať ľudí. Drvivá väčšina si žije svoj pokojný život, síce nepracujú na technológiách a kolonizácií vesmíru, ale napredujú v iných veciach, pomáhajú si, sú smutní aj šťastní a majú v paži celú ropu aj s náboženstvom.

Hádanky, ktoré chceš rozlúštiť skúmajú a skúmali už desaťtisíce ľudí pred tebou. Je dobré, že môžeš pokračovať s vedomosťami, na ktoré prišiel niekto pred tebou a nemusíš stále začínať od začiatku. A tak isto, to čo nedoriešiš TY, na to možno príde niekto po tebe, niekto ďalší koho budú trápiť rovnaké otázky. Ľudstvo ako celok napreduje, je fascinujúce to sledovať (na to ale treba trochu poznať históriu a nie sa pozerať len na 50 -100 rokov dozadu).
Ten drive, ktorý v sebe máš je moc fajn. Drž si ho a choď za tým. Ale tak ako ty, tá nespokojnosť s tým ako veci sú, tak boli nespokojný asi všetci puberťáci - chceli robiť veci inak. A keď dospeli, namiesto toho aby prešli aj k činom, zaradili sa do každodenného života (uživiť sa) a svoje nadšenie pre zmenu a robenie "niečoho" zmizlo s každodennými problémami. Takže neboj, aj teba takéto myšlienky s vekom prejdu. Alebo aj nie. Šak uvidíš :)