Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Dejna, raz dávno, asi 6 rokov dozadu som písala na jednú stránku, kde radili psychologovia môj príbeh o mojom vzťahu...ten článok nemal nadpis, ale psychológ tomu priradil jednoduchý a výstižný: Nechcem byť handrou. Myslím si, že nemusím k tomu viacej písať. Sme na tej istej lodi. Síce, keď sa nám narodili deti, tak sa manžel veľmi zmenil (hovorí to aj okolie), ale nejaká tá zarytá niekoľkoročná výchova tam predsa v ňom niekde ostala. Takže neustále ma kritizuje, ponižuje, len aby nabúral moje sebavedomie, aby som si myslela aká som škaredá a nedokonalá, kto by ma už len chcel a mám každé ráno ďakovať, že aspoň on si ma vzal. A to poviem pravdu, že nie jeden chlap má o mňa a moje deti aj teraz záujem....ale toto keby vedel, tak je to ešte horšie. Takže páčim sa asi niekde inde presne taká aká som, len nie doma...:-(

Nemusi to byt spustac, ale urcite je to jedna velka brzda vo Vasich krokoch ku zdraviu. Uz len to, ze partneri to nevedia, ani len netusia. A partnersky vztah Vas ocividne nedrzi nad vodou, ale - zda sa mi - prilis casto potapa. Na druhej strane prave Vase drobce su tym najvacsim dovodom, preco MUSITE byt zdrave. Ako dalej...neviem presne, nie som muska vo Vasej domacnosti. Viem, co by som urobila ja:
Velmi huzevnato a zo zaciatku mozno pomalsie tak, aby som nezranovala deti, by som zacala menit hlavne svoj postoj ku mne samej vo vztahu. Upustila by som od prehnanej cistoty v dome, vo dvore, v zahrade, od vzdy cerstvo navarenych hrncov - sem tam sucha vecera nie je predsa problem. Vzniknuty cas by som venovala detom - programu s nimi, santeniu, vychadzkam, rozpravaniu sa s nimi. Isla by som si hoci aj s nimi zabehat mimo dedinu. A pri nich zabudnete na PPP, urcite. A nieco z toho casu by som urcite venovala aj sebe. Zaviedla by som si kazdy den chvilku pre seba - deti by vedeli, ze vtedy sa hraju vo svojej izbe a ja by som si citala, pocuvala mne prijemnu hudbu /napr. relaxacnu/, zatancovala by som si /to miesto fitka :D/, cvicila jogu, alebo len tak dychala "do bruska"- uzasne uvolnujuce dychanie, ucila by som sa napr. anglictinu - Dejna, to sa Ti bude v Londyne hodit :D. Ak by bol doma manzel, tiez by vedel, ze potrebujem byt aj sama. Ak by nakukol, so smiechom by som ho poslala do kelu, ved tu 1/2 hodinku mozu bezo mna vydrzat. Treba si ustrazit, aby ten krok nevyznel voci partnerovi arogantne. A po takej mojej chvilke vyjde z izby celkom ina mamina a manzelka :D. Vyskusajte. Mozno nemusite rozmyslat, co s PPP, ale ako byt sebavedomou a sucasne milujucou partnerkou - navonok take obe ste, ale to vnutro...
Len mi nenapiste, ze u Vas sa to neda. Vsetko sa da, len si to nechajte prejst hlavou. Viete, ze velmi vela zien tymto bojom muselo prejst a aj uspesne presli? A to fakt teraz nehovorim o PPP.

lejla, je možné, že to spúšťač je. Mne to viac menej potvrdila aj psychologička. Ja som nemala nijakú túžby nikdy schudnúť, mala som vždy okolo 52 kg, dokonca aj po pôrode sa to nejak samé upravilo. U mňa to začalo "pschickým týraním" Možno silné slovo, ale stávalo sa napr. bola som doma,čítala som časopis a keď som počula,že ide domov, tak som ho odhodila a robila som sa, že niečo robím, aby nevikrikoval. Keď šiel raz na víkend preč a vedel,že mám rozčítanú knihu, tak mi ju schoval, aby som ju nemusela čítať. Alebo mi schovával mobil, veď načo mi je, on je podnikateľ, on ho potrebuje, ale načo je mne to pochopiť nevedel. Keď som bola nešťastná a plakala som, som mu raz povedala, že začnem piť, že bude mať doma ožranku, či bude viacej spokojný /totižto vychvaľoval kamarátovu ženu, ktorá však pije, nie je to tajomstvo/ a on mi nato doniesol flašu a mala som piť. To sú všetko niektoré prípady, bolo toho viac. Teraz to nie je také dramatické, ale to ponižovanie a nadávanie tam stále je. V týchto situáciách mi bývalo zle - na vracanie, začínali sa u mňa depresie a ja som to riešila tak, že som sa šla vyvracať. A tak to vlastne začínalo. Potom som schudla, mohla som nosiť oblečenie o číslo menej a aj to sa mi páčilo. Takže, kto je na vine? On, ale aj ja, že nie som taká silná osobnosť a nechám sebou manipulovať.

Milá Alternatíva....myslíš si, že u mňa a u Dejny je toto spúšťať PPP? Ja som si to nikdy nemyslela a vlastne som ani nejako nepátrala po príčine mojej choroby....no a teraz, čo ďalej?

Ach Dejna, Dejna...čítaš mi z dlaní...presne toho sa bojím, že sa zobudíme až vtedy ,keď bude neskoro... Vieš, lenže tá odmena, pre nás to bude odmena (lebo vo vnútri vieme za čo, keďže o našej bulímii nikto nevie) ale pre druhých to bude zbytočné mrhanie časom a peňazí a doma oheň na streche...takže čo je lepšie???? Ja som už celá zmätané z toho...

Lejla, viem že to jedlo ide do peňazí, určite by sme veľa ušetrili, keby sme sa krotili. Ja som uvažovala, že sa budem motivovať tak, že namiesto toho ,že si kúpim kopu jedla, niečo si odložím. Do jari by som mohla mať celkom slušnú kôpku peňazí a pôjdem na poznávací zájazd. Je jedno aký, chcela by som pochodiť celý svet a nikde som ešte nebola. Také Francúzsko , alebo Londýn, by nemuseli byť zlé. A pôjdem sama, nech sa manžel rozleje. Nebudem robiť nič zlé , prečo by som mala mať výčitky svedomia? Keď vydržím krotiť bulímiu, takto sa chcem odmeniť. Dúfam, že mi tento bojový pohľad zostane čo najdlhšie. Robíme, makáme celý rok, práca , domácnosť, opäť práca. Alternatíva má pravdu, zaslúžime si pár dní len pre seba, je jedno, či v kúpeľoch, na zájazde, alebo doma. Mali by sme robiť aj niečo pre seba, ináč sa zbláznime, alebo sa zobudíme ako starenky a uvedomíme si, že nám život pretiekol pomedzi prsty.

Dievcata,
prilis doverne su mi zname Vase pocity, aj to zakodovanie z povodnej rodiny. Zlomila som to, ked prisli u muza zdravotne problemy vyplyvajuce z psychiky. Hoci dovtedy som ja uz bola vyliecena zo vsetkych mindrakov, depiek. Pomohla som mu este raz otvorit oci a manzel to plne vyuzil. Veru, dnes sme stastnia rovnocenni partneri :D. Skoda tych premrhanych rokov, ale mozno aj to bolo treba. Vy dve mate presne definovany problem pre PPP. Ale co s tym?...

Dejna, ja sa v Tvojom príbehu úplne vidím...a ten sedliacky rozum. tak to si napísala úplne presne. Takto bol vychovávaný aj môj manžel a ja som len obyčajné, lenivé dievča z mesta....hmmm, toto ani pravda nie je, že niekto zažíva to isté. Aj keď alternatíva povedala, že rozhovorom niečo riešiť.Tak toto je priam nemožné...sme z dvoch odlišných svetov, a nikdy by muž nepochopil, čo to mu vlastne vykladam a o čo mi ide...veď je všetko OK??? Tak čo špekulujem...lenže ja sa dusím a umieram...bože...Sto krát som sa snažila aj tým jeho jazykom o rozhovoro, ale že som iba detinská, rozmaznaná,naivná a že raz ten rozum dostanem, a budem žiť podľa jeho predstáv....:-((( On nechápe môj svet a ja jeho...ťažko sa tak žije...ja už rozmýšľam aj nad rozvodom...veď načo je dobré takéto spolužitie (aj keď on si myslí, že je všetko ok?)

Aj mne keď vyrastie dcera, sa začnem osamostatňovať. Teraz mi je to ľúto, myslím viac na ňu, než na seba. Manžel nie je nijaký alkoholik, dceru má rád aj ona jeho, aj keď s ňou netrávi veľa času. O to je jej ocko vzácnejší. Len mňa tento vzťah dusí a ubíja, zatiaľ sa snažím odolávať.
Alternativa, máš pravdu, aj muži majú svoje koníčky a priateľov. Má ich aj môj manžel. Ja mu ich neberiem, ale takú istú ohľaduplnosť čakám aj od neho. Vzťah by mal byť o dôvere a pochopení. Môj názor je, že manželia by mali byť v prvom rade partneri a kamaráti. Lenže keď je niekto vychovávaný so sedliackym rozumom, kde sa mu celý život vštepuje, že muž je hlavou rodiny a pánom tvorstva a žena musí poslúchať, že žena je na to, aby jemu bolo dobre, tak je to ťažké. Sú to typy, ktorým stačí jedna slúžka v dome, a jedna šlapka v posteli. Nič mimo od ženy neočakávajú ani nechcú. Ja si myslím, keby som sa vedela oslobodiť od tohoto, dýchalo by sa mi lepšie a možno by som bola silnejšia a sebavedomenšia, teraz som len psychicky ubíjaná. A to je aj tvoj prípad Lejla. Podľa mňa, to , že ti manžel pripomína to kilo navyše, je istý druh psych.teroru. Veď ti znižuje sebavedomie a potom sa z problémov bulímie nikdy nedostaneš. Viem, že lahko sa to píše a ťažko radí, každá máme mimo to mnoho iných problémov,čo sa iným zdá ako ľahké riešenie, pre nás to je neprekonateľné.

Dejna, ja mám doma to isté. Ja sa potrebujem niekedy schovať byť sama, potrebujem vybiť tú energiu (namiesto tej blbej bulímie) a on si myslí, že sa chodím kur..ť...ja to veľmi dobre poznám.On vie môj názor na mnaželstvo, a trocha sa bojím, že keď to nastane, tak možno obeťou bude moje manželstvo. Ale ja takto nedokážem žiť! Mňa to pomaly ale isto zabíja...škoda, že zatiaľ moje sny, plány a predstavzatia sú iba na úrovni teoretickej. Zatiaľ prax nie je možná....ale raz to príde...a dúfam, že aj on to začne vnímať inak...je to ťažké...sme z iného cesta a aj názorovo sa niekedy dosť líšime...hmmm