(je to trosku dlhe, ale rada by som sa o to podelila s ostatnymi... Nedavno som to nasla v mojom PC)
Kamarátka s veľkým "Bé"
Nie nadarmo sa hovorí stará otrepaná veta: „v núdzi poznáš priateľa“. Lenže čo ak je niekto v takej núdzi, že je mu jedno kto vlastne je tým priateľom, a záleží mu len na tom, aby mu v ťažkej situácii pomohol, bez ohľadu na to kto to je, a o čo mu ide? Málokto sa pozastaví nad tým, či ten priateľ čo ti má pomáhať je ozajstným priateľom. Ale v ťažkej chvíli, si človek nevyberie. Žiaľ.
Mala som kúsok cez trinásť a bola som vo veľmi komplikovanom období. Trápilo ma veľa vecí. Nebola som nikdy nejako extra pekná, v ničom potrebnom som nevynikala (aspoň potrebnom čo sa týka chlapcov), proste, bola som len taká malá, nevýrazná, trošku plnšia obyčajná pubertiačka.
Doma som to ale nemala jednoduché. Aspoň tak som to vnímala ja. Pomerne rýchlo mi narástli ústa, čo som dostatočne vedela využiť pri každodenných hádkach s mojim otcom. Dopracovala som sa dokonca až k tomu, že ma môj otec začal nenávidieť, alebo skorej, začala som nenávidieť ja jeho. Raz sme sa pochytili až tak, že ma otec dosť nepekne zbil. To ma úplne zložilo. Nemala som už dostatok síl takto ďalej žiť a rozmýšľala som nad tým že to už skoncujem. Vtedy som ju spoznala. Prišla ku mne a podala mi pomocnú ruku. Vtedy, keď mi nevedel, alebo skorej nemohol pomôcť nikto. Ochotne som jej pomocnú ruku prijala. Pomocnú ruku mojej novej priateľky Bé.
V začiatkoch mi neuveriteľne pomohla. Postavila ma opäť na nohy, ukázala mi nový zmysel života. Bolo to niečo neskutočné. Časom sa z nás stali nerozlúčne priateľky. Bola pri mne v každých zložitých situáciach. Radila mi ako mám žiť tak, aby si ma všímali chlapci, aby boli na mňa moji rodičia hrdí. Keď som bola s ňou cítila som sa neskutočne bezpečne. Nepozastavovala som sa ani nad tým, že nikdy nechcela aby ju spoznala moja mama a moji kamaráti. Možno som sa aj ja sama bála, žeby mi ju niekto ukradol. Bolo medzi nami zvláštne, veľmi silné, tajné priateľské puto. Strašne som sa na ňu naviazala a po čase, som si bez nej nevedela predstaviť môj život. Stala sa mojou súčasťou. Vedela o mne všetko. Vedela čo sa mi páči, čo nenávidím, čo ma najviac bolí. Pomohla mi zhodiť kilá a tým získať väčšie sebavedomie. Dôverovala som jej ako ešte nikomu na svete.
Po asi roku nášho priateľstva, som začala strácať kamarátov. Jednoducho som ich prestala potrebovať. Bolo mi dobre takto. S ňou. Moji blízki sa na mňa začali divne pozerať. Keď nebola Bé pri mne, bola som strašne zlá, náladová odporná. Strácala som nad sebou kontrolu. Iba ona vedela čo na mňa platí. Ale po čase som začínala cítiť, že som ňou obmedzovaná. Akoby ma chcela mať len pre seba. Ťahala ma od mojich rodičov, kamarátov, blízkych. Začínala som mať pocit, že to čo žijem, už niesom ja. Že nežijem môj život, ale život ktorý režíruje ona. Stala som sa jej bábkou. Nakoľko ma veľmi dobre poznala, vždy dobre vedela, za ktorý špagátik ma potiahnúť, len aby bolo všetko podľa jej predstáv. Jej priateľstvo prerástlo až v posadnutosť. Začala ma psychicky týrať. Ja som ale bola veľmi slabá na to, aby som sa jej zbavila. Keď som sa pokúšala kričať o pomoc, zapchávala mi ústa, vyhrážala sa mi všetkými možnými spôsobmi. Po asi roku a pár mesiacoch som prestala mať menštruáciu. Schudla som vyše 15 kíl, začali mi vypadávať vlasy, bola som veľmi slabá. A za to všetko mohla ona. Stále mi opakovala, že je to len pre moje dobro. Že chce len moje šťastie, a tým šťastím je práve ona. Vedela som, že to takto nieje v poriadku. Mama už začínala tušiť, s kým sa kamrátim, ale Bé sa vždy stretnutiu s ňou dokázala vyhnúť. Mala to veľmi dobre premyslené.
Keď už moje zdravie bolo moc chabé, pokúsila som sa spraviť zásadný krok, aby som to skončila. Na prvý pohľad jednoduchý krok som sa pripravovala neskutočne dlho. Odhodlala som sa na to až po slovách jedného mojeho kamaráta. Bol to prvý človek, ktorému som o Bé povedala. Napriek veľkej vzdialenosti medzi nami ma prinútil povedať o Bé mojej mame. A ja som tak urobila. Mamu to veľmi vzalo. Bola veľmi smutná. Strašne ma bolel pohľad na to ako sa kvôli mne trápi. Hoci ma presvedčovala o opaku, veľmi dobre som vedela že priateľstvom s Bé som ju veľmi sklamala. Preplakala som v jej náručí celú noc. Musela som jej sľúbiť, že sa už k Bé nepriblížim. Po neustálom opakovaní ako mi verí, som to musela spraviť. Prvé dni ma kontrolovala na každom kroku. Už vedela, že miestom kde sme sa Bé a ja stretávali bolo vécko, tak tam jednoducho chodievala so mnou. Len aby sa ku mne bé nepriblížila. Bolo to pre mňa ponižujúce, ale vedela som že to robila len pre moje dobro. Aj vďaka nej sa mi podarilo Bé odomňa odtrhnúť. Bolo to ale veľmi ťažké, žiť s niekým skoro sedem rokov a musieť sa ho vzdať. Ale našťastie sa mi to podarilo. Teda nie „sa mi“ ale NÁM. Teraz žijem už druhým rokom pomerne normálnym životom. Síce mám nejaké tie kilečká navyše, ale tie niesú také dôležité ako to, že už zase som zdravá a mám okolo seba ľudí ktorých milujem. A už nemôžem dovoliť, aby mi ich niekto, kto sa nazýva mojou priateľkou vzal. Viem že este nemám boj proti nej vyhratý ale už kvôli mojej rodine a priateľom budem proti nej bojovať. Nech ma to stojí čokoľvek. Už nedovolím, aby mi bulímia ničila život. Zatiaľ sa mi to darí, začo ti veľmi dakujem... mami...
