Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

mishka to nie je prehraty boj. Je to "len" pad,ktory zaziva kazdy z nas a myslim,ze to zazijeme este velkrat,kym sa nacisto vyliecime.Nesmies podlahnut tym skazenym myslienkam,ktore ta iba nicia.Si na dobrej ceste,tak to nevzdavaj hned.Psychologicka ta isto pochopi,ved po tolkych rokoch je uspech uz len to,ze si sa na to dala.Podla mna sa na teba nanahneva a ani ju nesklames.Chces byt predsa zdrava a stastna.A stastie dosiahnes nie tym,ze budes vychudnuta.To ti nic neprinesie.Dosihnes to tym,ze sa vyliecis.Vezmi si napriklad taku Gabinu Weissovu.Ona tiez zazivala to co ty.Vyliecila sa,ma rodinu,dieta.Je STASTNA a hlavne zdrava.Depresie ta opustia!

Tak veľmi som sa chcela vyliečiť, začala som sa konečne snažiť, jesť podľa hodiniek, pravidelne, 5-6x denne menšie porcie, jedla som sice len potraviny, ktorých som sa toľko nebála, ale.... cítim, že sa nikdy nevyliečim:-( Ak by sa aj jedlo zlepšilo, tak depresie a úzkosti pocítim vždy, keď sa nebudem vedieť s niečim vysporiadať, spoznala som ich, a tých sa nezbavím nikdy. Tiež sa budem musieť celý život kontrolovať v jedle... tak na čo to všetko?. Som z toho veľmi smutná, trápi ma to:-(.... a preto chcem späť PPP, chcem vychudnúť, byť štíhla, aby som aspoň niečo z toho mala. Je tu niekto, kto ma chápe? :-( Najradšej by som nebola. Tak strašne to bolí. Ja som sa skutočne po dlhých rokoch s PPP snažila. Neviem, ako to vysvetlím psychologičke, je mi jej hrozne ľúto... Zrazu, keď sa to začalo konečne zlepšovať, keď aj ona cítila, že to pôjde, tak ja.... ja to vzdám... Viem, že toto je téma: Boj vyhráš... ja som ho práve prehrala... ospravedlňujem sa, že som vám to tu "znečistila", ospravedlňujem sa všetkým, ktorým som tu niekedy ublížila. (Aj to mi je veľmi ľúto, aj z toho ma ťaží..). Verím, že máte viac sily ako ja, a že to dotiahnete do konca. Opatrujte sa. ( Nemám nikoho, komu by som to mohla všetko povedať, a tak to píšem vám, sem... dusí ma to:-( )

forever,citavala som niekedy tvoje prispevky a myslim si,ze ty si uz z toho takmer vonku(ako aj niektore ine bojovnicky:)to co teraz prezivas je len slaba chvilka...mame ich kazdy,ci sa tyka ppp,ci ineho....dolezite je vediet,ze taketo slabe chvilky su a vzdy budu,ale si to TY,ano prave TY,ktora rozhodnes o tom,ze ci ta slaba chvilka pominie a opat nastane krasny den:)ja osobne to poznam velmi dobre...som byvala anorekticka...prispievala som na toto forum nejaku dobu a snazila som sa pomoct tym,ktori stracali nadej,ze sa z tohoto bludneho kruhu niekedy dostanu,alebo som vas len chcela povzbudit milym slovom a povedat vam,ze tak ako ja a mnohe ine budete raz za vodou aj vy...:)ale na druhej strane vam chcem podakovat...ani neviem ako som natrafila na toto forum,snad nahodou,ktora sa mala stat...nikdy som nenabrala odvahu poziadat o pomoc nejaku osobu,ked som trpela ppp a najviac som to potrebovala...hanbila som sa za to,ze som bola anorekticka...a radsej som sa uzatvorila sama doseba a pred svetom ako priznat otvorene,ze mam anorexiu a potrebujem pomoc...nechcela som sklamat mamu a svoju rodinu a nechcela som,aby sa na mna ludia pozerali ako na blazna...tak som roky trpela,ale nakoniec som predsalen svoj boj vyhrala:)kedze som nikdy predtym nehovorila otvorene o tom,ze som mala anorexiu,prave tu sa mi to podarilo a ja som si uvedomila,ze sa naozaj nemam za co hanbit,praveze mam byt hrda na to,ze som dokazala zabojovat a vyhrat:)konecne som nabrala odvahu porozpravat o tom niekomu z realu,ako velmi som trpela a povedala som o tom svojmu priatelovi:)aj pred mamou som otvorene priznala,ze som mala anorexiu.a naozaj sa za to uz nehanbim!ak nas niekto nechape,je to preto,ze sam to nezazil,nemozeme odsudzovat tychto ludi,ani hanbit sa pred nimi kedze nevedia o com hovoria a nechapu nas....ale na druhej strane je kopa ludi,ktori nas pochopia:)len netreba zatvarat oci...a jedno viem:anorexia ani ina forma ppp uz nikdy viac!:)citim,ze teraz prisiel cas opat sa posunut dopredu,a preto sem na toto forum uz nebudem prispievat,mozno semtam nakuknem:)a nezabudnite,ze velmi je dolezite verit,ze vsetko zle prejde:)

boze, boze..mozno by bolo lepsie, keby som dennodenne ficala na trave, alebo na nejakych zabavnych liekoch..mozno jednoducho nemam v nature byt dokonala, mila, vzdy vynikajuca.

dobra teoria..len mne sa nestyka s praxou..som uz asi dlho doma a neseka to dobrotu.
ked mna stve, ze aby som normalne jedla, musim mat den vopred rozplanovany. co kedy a ako. nakupene jedlo vopred. to tak bude do konca zivota?

sme na ceste a to je dobre, forever, nevzdavaj sa a rob, co ta bavi, ved zivot si mame uzit. vzdy je nieco preco bojovat a ked to nenajdes dnes, cakaj na lepsi den. to je moja teoria.

mozno na tom nieco aj bude..treba to dat do poriadku..asi normalnym zivotom, co? ja sa bojim do toho sklznut znovu. fakt a vazne. uz neviem co mam robit. dnes sa mi to uplne vyhrotilo. mame februar, vonku je zima ako v pekle a ja som sa vytrepala na korcule..:) ale zas mi to pomohlo precistit myslienky.

ide o procesy v organizme, ak sme nieco poskodili, bude telu trvat dvojnasobok casu, kym sa to upravi. je to od doktora, co ma klasicku medicinu a zaobera sa aj cinskou. nehovori, ze nie je nadej na vyliecenie. ked budeme chciet, tak sa vyliecime. ja som hovorila o skodach na tele, ktore sme napachali.

ja som to mala rovnako..teraz je to lepsie, urcite, ale nejak relapsujem..uplne sa kazim, do prdele

Aj ja sa nad tym zamyslam, ci raz sa z tohto bludneho kruhu dostanem, no stracam nadej, uz mi vsetko lezie ne nervi, nic ma nebavi, najradsej som, ked mozem byt sama, no na druhej strane ma to ubija, nechapem preco prave ja musim mat anorexiu, ved ja uz neviem, co je to skutocny zivot, zabudla som sa smiat, som napata a jedine co ma zaujima je co som zjedla, co budem jest, a ci je vsetko upratane...hroza