Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

ahojte no ja mam 24 rokov moj problem nastal presne pred rokom kedy som zacala z dietou ale nie z normalnou ale totalne drastickou nic som nejedla ale kilecka isli pekne dole a to sa mi zapacilo tak som v tom samozrejme pokracovala casom sa vaha zastavila tak som si kupila stacionarny bicykel pretoze milujem sport a povedala som si ze ked budem cvicit este nieco pojde dole a aj tak bolo moji blizky okolo mna sa zacali bat co sa somnou deje pretoze vaha mi isla rapidne dole , no na koniec sa mi to zastavilo pri vyske 160cm na 44kg ked casom prisiel dalsi zlom v partnerskom vztahu a vaha isla znovu dole az na 40kg vyzerala som uz ako totalna troska a ja sama som si to neuvedomovala nevedela som ze mam nejaky problem . Neskor som sa dostala do kludnejsieho stavu a zacala som jest a kila zacali pribudat dostavala som stoho depresie videla som kazdy tukovy vankusik ktory som mala na tele tak som sa stale vracala k tomu ze som nejedla a potom zase sa prejedala az to prerastlo ktomu ze som sa vratila k svojej povodnej vahe ale problem prerastol do bulimie tento problem som si velmi rychlo uvedomila no chcem ho riesit sama som silny clovek a zacala som sa dost venovat sama sebe zacala som cvicit dala som si vypracovat jedalnicek zdravej stravy tak aby mi nebolo zle uz som to dva krat porusila a prejavila sa mi bulimia no este jeden posledny krat a idem k lekarovi chcem sa toho zbavit chcme byt zdrava a zacat normalne jest ak by chcel niekto somnou mejlovat o rovnakom probleme stuplik55555@azet.sk budem velmi rada mozeme sa podporit navzaojom

Moja psychologička bola z BA. A ja som kúsok odtiaľ.-)

Môžeš mi napísať odkiaľ si? Aj ja hľadám nejakú fajn psychologičku. Tá ku ktorej chodím mi až tak nevyhovuje. Možno by si mi mohla niekoho odporúčiť.

romi, lieky som nebrala, mala som ich predpísané ale ak sa to dá pri mojej vtedajšej bulímii nazvať braním liekov, to netuším. Skôr nie... A neskôr som skončila na psychiatrii, infúzkach a tam mi lieky nedávali, Zachraňovali srdce a mala som obmedzený pohyb a zvýšenú kontrolu pri jedení.
najviac mi pomohla psychologička a sedenia u nej. Veľmi mi pomohla hľadať samu seba. Mám pocit, že dovtedy som ani len netušila, kde je sever a kto vlastne som. Naučila ma veľa. Vravieť, čo cítim a čo mi vadí. Vedieť povedať doma, ako a čo by som chcela. Naučila som sa vďaka nej vychádzať nielen s druhými ale hlavne so sebou. Prosto som sa viac pochopila.-)

Gabina,
hm.. aj ja mám niekedy taký poci, že bulímia je jediné moje uvolnenie a mám akoby strach sa toho vzdať. čo mi potom ostane? Na druhej strane si uvedomujem ako ma to hrozne obmedzuje. Nechcem to. Ozaj nie! Ale je to bludný kruh. Stačí niekedy malý impulz a už to ide dolu vodou. Som tiež vydatá mám jedno krásne dieťa, celkom fajn manžela, a predsa... Možno mi chýba viac slobody. Neviem. Stále je to všetko len o povinnostiach. Viem, že chyba je v myslení. Ale čo si roky pestuješ, nedá sa len tak raz dva zmeniť. Brala si aj nejaké lieky, alebo ti pomohla len psychoterapia?

romi: trvalo to 9 rokov. Ale skutočne liečiť som sa chcela až nejaký rok, dva. Skôr som sa iba tvárila, že chcem. :-(
Psychologička mi veľmi pomohla, vedela o mne všetko. Bola mi v tom čase bližšia, ako moja mamka. Naozaj, bez nej neviem, neviem...

lll111
Nemusíš sa vôbec báť. Aj ja som mala njskôr strach. Ale teraz sa mi to zdá hlúpe. Vieš koľko má taký psycholog takých prípadov? Ked som prešla druhý raz ani si nepamatala s čím som tam bola. Až postupom času. A ver mi, že ti veľmi pomôže. Naučí ťa ako máš myslieť, a kde alebo v čom je tvoj problém. Ako sa s tým vysporiadať a potom treba už len bojovať. Objednaj sa! Nikto nemusí vedieť, že si tam bola! Aj ja som išla prvý krát len tak, nik o tom nevedel. Myslím, že v dnešnej dobe by mal mať každý nejakého trebárs aj rodinného psychologa. Uver, budeš neskôr veľmi vdačná a hrdá, že si sa na to dala. Je to úplne normálna vec. Nemusíš sa ani báť, ani hambiť.

gabina-ale ja sa bojim ist ku psychologovi,o tom akosa stravujem nevie nikto v mojom okoli a neviem ci by som to zvladla povedat jemu

Gabina,
Môžeš mi napísať ako dlho si bola chorá a koľko si sa liečila?

Zajtra idem na veľkú oslavu. Nevidím to nejak dobre. Ani sa mi tam nechce, ale musím. V poslednej dobe ma všetky rodinné stretnutia znechucujú, najradšej by som bola doma. Poznáš to, len daj si to! Ochutnaj to! Čo povieš aké je zas to! Potom sa drž. Veď sa to ani nedá...