Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

Zelda, máš anu či miu? Inak ťa obdivujem, že to riešiš športom. Teda viem, že pri PPP to asi je hlúposť čo som napísala. Ale myslela som to tak, že napríklad ja by som sa zrútila a išla sa do chladničky prejesť. Potom by som mala strašnú depresiu a myšlienky na smrť. Ale keď to riešiš takto, tak je to lepšie. Nemáš náhodou anorexiu?

Alti, no čo mám robiť? Ja ich nemôžem meniť tak ako sa mne páči. Už som si na to zvykla a kašlem na to. Teda, je mi ľúto, že sú takí, ale čo už :( Keby boli všetky také maminy ako ty.

Zelda
a preco riesis stastie a krasu Tvojej sestry? Ved Ty si schopne ziena a nemas dovod sa tak necitit. Snaz sa zvysovat si Tvoje sebavedomie a najprv Ty sama v sebe najdi to vsetko, co je v Tebe pozitivne. Ak mi napises, ze nic, tak Ti hned aj odpoviem, ze to tak nie je. Nebuduj na reciach okolia, ale na Tvojich vlastnych pocitoch. A tie si vytvaras len Ty sama. Skus sa zamysliet :o)

Ano, Chilli, mas pravdu a chapem Ta. Rozhovor o PPP je veeelmi intimny a neda sa pouzivat napr. pri kavce v partii. To partiu otravi a povedia si "to nemusim". Ale rodic by si tak povedat nemal. Ja sama som mamou a dlho som si myslela, ze vybornou. Az prislo obdobie, ked som si uvedomila, ze robim chyby a musim sa v prvom rade zmenit ja. Zacala som tvrdo na sebe pracovat citanim knih o psychologii, o komunikacii, zacala som pouzivat empatiu ale aj asertivitu. A teraz Ta pocujem, ako si asi hovoris "moja mama ale taka nie je". Ani ja som nebola, ale doplacili ma k tomu moje vlastne deti. Ked Tvoja mamina nevie od Teba, ako Ti je smutno, ako si sama, ako trpis s touto diagnozou a ze sa CHCES tejto pliagy s JEJ pomocou zbavit, tak to mamina nevie. Nemala som na mysli, ze treba stale hovorit o PPP. Moj nazor je, ze netreba. Treba sa pokusat vyhnat ju z dni. Najpr to bude mozno len slobodna hodinka s kamoskou, ktora ma pozitivnej energie na rozdavanie. prilep sa na nu a ber si od nej, jej to chybat nebude. A skus aj Ty nieco niekomu takto dat. Utahovanie sa do smutku, hnevu, apatie nie je riesenie.

ked som doma tak je to este horsie, s ocom sa vobec nerozpravam, s mamou obcas aj to iba ked mam dobru naladu(v poslednej dobe to nebyva casto)...ale najhorsia je moja starsia sestra,ktora je krasna a chuda,aj ked vobec v zivote ani necvicila, kludne zje kedy chce co chce,a vsade kam prideme ona je ta uzasna, ju maju vsetci radi iba sa na nu pozru, je iba o dva roky starsia a vyrastli sme spolu, a cely zivot ma vsetko co chce len vdaka tomu ze je pekna...a pritom ja som na sebe makala a kam ma to doviedlo?! bojim sa o svoje psychicke zdravie ... aky to malo vsetko vyznam, cele moje snazenie, trapenie...fuj idem si zabehat lebo pri tom sa aspon trochu upokojim, dufam, a uz doma nemozem sediet lebo pocujem ako sestra v kuchyni nieco je a mam strasne nervi....

Alti, ja sa fakt nemám komu zveriť. Kamošky som otravovala už tolko krát a začalo im to už liezť na nervy. Ako to viem? Začali sa mi vyhýbať. Či už na icq alebo v reáli. Teraz si asi povieš, že tí priatelia asi nestoja za veľa, ale keď ti mám pravdu povedať, tak mňa to by to otravovalo takisto! A rodičia, tí mi len povedia, že stravuj sa normálne a tým debata končí. Oni nechápu, že to je v psychike:(

Viete, dievcata, ak citite, ze nechcete byt same, ze potrebujete pomoc napr. formou dobreho slova, tak to jednoducho blizkemu cloveku povedzte. A je takmer iste, ze tu izolaciu, pocit samoty, si vytvarate vdaka PPP casto same. Mozno sa Vam bude zdat, ze som teraz tvrda, ale pri PPP nepomoze neustale lamentovanie a nariekanie. Preto je aj tato tema "...BOJ VYHRAS". Lebo aj tento boj s PPP sa vyhrava, tak ako mnohe v zivote, len treba bojovat :o). Drzim Vam palce, dievcata

Zelda, áno, cítim sa strašne sama. Ale možno je to aj preto, že sa nedokážem zveriť mojej rodine. Myslím si, že by ma nepochopili. Aj keď ma počúvajú, tak si z toho vyberú len to čo chcú a skôr či neskôr to použijú proti mne. Môžeš sa vyžalovať nám, ak by ti to pomohlo. My ťa snáď pochopíme, aj keď to nie je ono, lebo sme len "imaginárne" :)

Zelda,
priznat si problem zvany PPP je nielen odvazne, ale hlavne spravny zaciatok. Pokial dievca neurobi tento prvy krok, tak sa nemoze pohnut od PPP. A som pri dalsej Tvojej veticke, ktoru Ty asi citis ako minus a ja zase ako velke plus "... uz nevladzem tvarit sa pred vsetkymi ze som v pohode.." TAK TO NEROB a uvidis, ako sa Ti zacne menit den. Ak sa nam chce smiat, smejme sa, ak plakat, tak placme - to som tym chcela povedat. Zivot nie je "teater", kazdy ho ma plny radosti aj zialov. A je fakt dobre naucit sa v zivote nic "nehrat". A ludia to prijmu, ten normalny ludsky prejav, uplne normalne.

chilli ...ja mam to iste...tiez sa citis tak sama?nemam sa komu zdoverit, taaak hrozne by som sa potrebovala zo vsetkeho vyrozpravat, ale to by nikto normalny a zdravy nepochopil. preto som tiez rozmyslala nad psychologickou, lebo mam pocit ze mi z toho zacina preskakovat...odkedy som si priznala ze trpim ppp tak je to este horsie... uz nevladzem tvarit sa pred vsetkymi ze som v pohode..