Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

ahoj stará koza! :))))))

to nehovor ani zo srandy, myslím že ani zďaleka tu nie si najstaršia čo sem chodí. A duchom už určite nie. Ani ja už nie som žiadna mladica - mám takmer 29.

To s tými chlapmi si nemyslím, ja som síce dopadla tak, že som sa naposledy rozišla s dlhodobým frajerom kvôli častým neverám, ale napriek tomu ti môžem povedať, vždy veril v moje schopnosti, podporoval ma vo všetkom do čoho som sa pustila, vedel o mojom ppp a tešil sa z toho, že aj kvôli nemu s tým bojujem (v tom období som abstinovala a cítila som sa strašne fajn) a paradoxne tým, že ma podviedol ma vlastne dostal do štádia, že som sa viacej začala spoliehať sama na seba, veriť si a mať sa rada, i keď odvtedy si to zasa kompenzujem s ppp, ten nedostatok v tomto smere - sex, partnerstvo a tak... na druhej strane, za tie dva roky, čo spolu nie sme, som toho toľko zažila a toľko mi to dalo, že som mu v kútiku duše vďačná, že to urobil, nikdy by sa zo mňa nestal človek, ktorým teraz som... a vieš čo je zaujímavé? aj po dvoch rokoch sa snaží získať ma naspäť, bez ohľadu na to, ako veľmi ho odmietam a ako málo mu dávam najavo, že pre mňa ešte má nejakú cenu...uvidíme čo budúcnosť prinesie.

Iba pre porovnanie - raz keď som už s ním bývala, prišiel z práce skôr ako som čakala a našiel ma nad misou. V tej dobe to bola fakt rarita, proste taký jednorazový úlet z reality. Vieš ako sa zachoval, keď som sa mu s ovracanými ústami rozplakala od hanby? Objal ma, utíšil, rozosmial nejakou banalitou a nakoniec povedal, nech to kura, čo som chcela piecť na večeru strčím späť do mrazničky, že ma pozýva na večeru... a mali sme skvelý večer. Takže tí chlapi vážne nie sú všetci rovnakí. On bol napríklad človek, ktorí nevedel vyjadriť svoje city slovami, resp. nevedel povedať, keď sa mu niečo nepáčilo a zrejme to riešil tak, že sa ventiloval niekde v cudzom lone. Ale musím povedať, snažil sa a dokonca sa dal nahovoriť aj na terapie, len to som už prišla na ďalšie jeho čiernoty a už som stratila záujem... ale to je už iná kapitola. Som rada za túto skúsenosť, i keď jej žiaľ vďačím aj za to, že som znova skĺzla do ppp. Ale nechcem sa vyhovárať, to by bolo moc ľahké - proste som to podcenila, neverila som, že znova do toho môžem vpadnúť až po uši - chcela som len trošku zabudnúť a zrazu som v tom zasa lietala.

Želám peknú nedeľu, ja už som tiež na tom lepšie psychicky, takže už to nie je taká čiernota, i keď vonku sa celkom dobre mračí... :)))))))))))

ForEver
Krásna úvaha.
Len škoda, že to nie je také jednoduché. Je pekné, že ty to už vidíš všetko inak. Z iného uhla. Ja, keď mám problém je mi ťažko sa nad niečim takýmto zamýšľať, lebo v prvom rade vnímam to čo sa ma dotýka. To je oveľa ťahšie, vysporiadať sa s tým...
Premýšľala som... Aj tak si úžasná, že takto pomáhaš...Možno preto ťa v živote stretla ppp, aby si precítila aj takýto krásny okamih. Ja tiež verím, že všetko ma nejaký význam. Už si dokážem viac vážiť iné hodnoty, som viac obetavá, čo kedysi u mňa bola skôr záťaž, dnes rada pomôžem druhým a napĺňa ma to väčšou spokojnosťou ako v minulosti... možno za to vďačím práve ppp...

ahojte,
praxujem teraz v nemocnici a bola som na ortopedickej chirurgii. vacsinou su tam starsi pacienti, leziaci po zlomeninach krcku stehennej kosti a bola tam jedna stara pani, uplne zmatena, nechapajuc kde je. chcela vidiet svoju dceru, ktora stale nechodila. ta pani tam bola uz dva dni, bez toho, aby nieco zjedla. nechcela jest uz cele dva dni, lebo chcela vidiet svoju dceru, chcela ist domov, upadala do depresie..bola som s nou a dlho som sa rozpravala. podarilo sa mi ju nakrmit, lyicku po lyzicke, za staleho rozpravania o svojej mladosti a detoch mi zjedla skoro cely obed. konecne! bola som neuveritelne stastna, skoro som sa rozplakala. ake uzasne bolo takmer na vlastnu kozu citit, ako sa jej do tela dostavaju vsetky potrebne ziviny..vitaminy, tak velmi potrebne pre jej vyzdravenie.
ake to asi bolo pre mojich blizkych citit to, co citili ked takto pomahali mne? aka radost ich mohla naplnat?

priala by som vam zazit aspon zopar takychto chvil s tazko chorymi pacientmi.

dnes rano som si pred vizitou odpisovala mena pacientov a pozerala do ich zdravotnych kariet. jedno cislo ma tam zarazilo. 74 rocna dama vazila 44,6kg. v tej zdravotnej karte to vyzeralo hrozivo, markantne sa to lisilo od ostatnych udajov pacientov. skoro lekarskym okom som neveriaco pozerala. kazda kosticka sa jej pod pergamenovou kozou ostro crtala. hrozne cislo.

ja som vazila rovnako.

ake strasne predstavit si, ze ja som vazila tolko preto, lebo ma k tomu dotiahla vlastna psychika, kdezto tato pacientka mala onkologicku diagnozu, z ktorej sa nedalo odist.
ja som mohla odist a preto som tu, v tejto chvili a na tomto mieste. a som stastna za seba ako osobu a za svoje telo, ako vsemohucu schranku mojej osoby. ake krasne zazitky mozem teraz mat. kolko krasnych chvil ma este len caka!

skuste sa nad tym trosku zamysliet.
pa a pekny vecer

somtuzasa
Dnes som sa cez všetko preniesla. Celkom dobrý deň a aj sa dobre cítim. Doma však tichá domácnosť. Akosi sa mi ani nechce to znova rozpitvávať. Včera ma to zobralo, a dnes chcem jednoducho na všetko zabudnúť. Možno to nie je najlepšie riešenie, ale asi už nevládzem. A vieš, že si to ja tak myslím, že všetci chlapi sú rovnakí. Neviem kôli čomu. Možno keby ma nejaký presvedčil o opaku, asi by som pri tom svojom nezostala. Viem, že su to tvrdé slová, ale v poslednej dobe si uvedomujem, že ppp možno pramení aj niekde odtiaľ. Jasné, že som to včera nezvládla a vracala som. Dokonca dva krát. Muž na to aj prišiel, pýtal sa prečo to zas robím, a ja že nech ma nechá na pokoji... Nezvládam už donekonečna mu vysvetľovať, čo mi ubližuje... Nie je zlý, najhoršie je však, že si ani neuvedomuje čo zle robí... Nerozmýšľa, alebo neviem. Snažila som sa mu to toľko krát vysvetliť, ale asi sa to nedá. Je jednoducho taký typ. Musíš mu presne povedať ako si to predstavuješ a potom to tak aj urobí. Niekedy mám pocit, že ho v živote viac ťaham ja. Alebo sme rovnakí? Nedopĺňame sa. Každý chce od toho druhého to isté... Neviem, fakt už tomu nerozumiem. Nedokážem to hneď hodiť za hlavu, ubližuje mi to a potom to riešim jedlom a weckom. Dnes som bola u mamy a fajne sme sa porozprávali. Moji rodičia sú rozvedení, keď som mala 10 rokov. Nejak som tým netrpela, lebo s otcom som nemala vzťah a nemám ho doteraz. Keď som jej rozprávala o tom svojom manželstve, povedala, že otec bol veľmi podobný. Tiež len do postele a ráno jej bol schopný nadať...
Prídeš mi veľká pohoďáčka, vôbec z teba necítim nejaký pesimizmus. Som rada, že sa tešíš na dovolenku. My sme tú v Štúrove zrušili. Ani mi to moc nie je ľúto, skôr, že sa nestretneme.
Niekedy si tu pripadám taká "stará koza" vydatá, medzi mladučkými dievčatami. Akoby som tu ani nepatrila s mojimi problémami. Ale ppp nás spája a všade je to o niečom inom...

romanka,

tak to ťa fakt ľutujem, bolo to od neho fakt hrozne egoistické. Keby ťa bol zavolal na obed, to by bolo skvelé gesto od neho. Nemyslím že sú všetci chlapi rovnakí, ale zrejme on si to neuvedomuje, čím si práve prešla a že možno teraz by bolo dobré, keby sa on chvíľku staral o teba...myslím že keby ti bol uvaril len obyčajné špagety a zeleninový šalát, čo myslím zvládne aj chlap, alebo ťa vzal do reštiky, tak by si sa cítila úplne ináč. Zrejme nie je ten typ, čo sa vie vcítiť do pocitov iných ľudí. Skús mu to vysvetliť, ako si sa cítila, možno mu zapne a trošku sa posnaží...

ja sa tiež cítim nejaká slabá, s mojím jedením a vracaním je to momentálne hrúza, už sa teším na dovolenku, od pondelka odchádzam a budeme tam viacerí, tak aspoň nebude príležitosť večne žrať a grcať...

dnes nie som moc pozitívna, hm? Tak radšej skončím a ozvem sa, keď to bude lepšie:))))) Tebe prajem pekný deň a naozaj by si sa mala šetriť a oddychovať.

Ahojte bojovníčky.
Už som doma. Bolesti nemám, už len čakať, že výsledky budú ok, tretinu kŕčka mi zobrali, musím sa šetriť, nič nedvíhať, ťažko nerobiť, nekúpať sa, abstinovať v sexe...
Necítim sa moc dobre. Hneď sme sa s mužom pohádali. Príde mi hrozný egoista, neopýta sa ako sa cítim, či ma niečo nebolí, čo povedali lekári... V prvom rade ON, s čím ma problém, aký je nasratý na to, ono... Bolo mi do plaču. Neviem či sú všetci chlapi taký rovnakí... Je mi to tak ľúto, dotklo sa ma to. Prišla som domov, vyhladovaná, tak hajde variť, do obchodu, on išiel spať, bol po nočnej... Je mi z toho smutno. Nebaví ma všetko mu nadiktovať. Nemá to pre mňa potom takú cenu. Niekedy by som chcela aby si aj určité veci domyslel. Zavolal ma na obed, dala by som si teplú polievku, niečo dobré na obed... no najskôr si uvar a potom sa naješ. Keď vstal tak sa ma opýtal že na čo som varila aby som oddychovala. Ale 2 dni som poriadne nejedla, točí sa mi hlava, mám závraty, som slabá, jednoducho potrebujem. Tak že som sa mala ísť najesť ku mame alebo svokre... Ja už sa nevyjadrujem...
Je mi z toho smutno. Zajtra sa s ním skúsim porozprávať, dúfam, že to nedopadne ešte horšie...

na krvne testy mozem ist az ked sa utlmi zapal hlasiviek, boli by skreslene vysledky

ja neviem bud mi nesadli antibiotika ktore beriem dva dni, alebo neviem, tri dni som strasne slaba, jem normalne boli ma krk, mam migrenu, nutkanie na zvracanie...

Zuju, ahoj. Si rozumna zena a ak tie modriny nesuvisia s nejakymi udermi, o ktorych vies, tak rychlo k lekarovi na krvny odber. Nepodcenuj to, hoci verim, ze je vsetko v poriadku. V tomto momente vahu neries, ale modriny ano. Daj vediet, hoci cez mail. Pa

baby hrozne sa bojim, za dva dni som schudla dva kila pritom normalne jem, mam zapal hlasiviek, od vcera ma priserne boli hlava, po nohach mam asi 30 modrin, nechcem byt hypochonder ale citala som ze to moze byt aj priznak leukemie... Pisem sem ako bulimicka, lebo vas poznam, pomozte mi niekto ak viete...