Úzkosť

ahoj damaxy,čo porabaš?Ja rozmyšlam čo by som ešte dnes urobila a nakolko sa mi ani moc nechce tak sa len tvarim,že robim ešte niečo,aby ma nevyhodili od počitača.

tryin,viem ta pochopit a nie si ojedinelý prípad.Treba to ale liečit.Vieš všetko ako by to malo vyzerat,čo by si mala robit no chýba ti ten kto by to urobil,lebo ty to urobit nevieš.Požiadaj mamu,sestru,alebo nejakú osobu,s ktorou si rozumieš a ako hovorí Ina,ktorá ma s tým vlastnú skúsenost chod za psychologom.Najdeš svoje sebavedomie kým je čas.Ved si iste bystrá mladá a milá baba,a to musí vediet celý svet.Skoda sa schovávat,ked to ani sama nechceš.Cakáme ako sa rozhodneš,ak ti to pomôže príd si s nami podebatovat a my ta stále budeme posielat tam kde ti pomôžu a jedného dna...tie tri bodky doplníš

damaxy, čauky..ja tieto problémy mám asi už od 19r., teraz mám 30r., mala som aj stavy keď už bolo ok, ale potom sa to vrátilo a zase zmizlo a tak to chodí dokola..veľa mi pomohli problémy doma.. asi to aj tým začalo..dusila som všetko v sebe, nikoho som tým nechcela zaťažovať..najprv mi bolo len nevoľno, potom pribudli problémy v mhd-cestovanie, nebola som schopná ani len ísť vonku zo psom, lebo len čo som vyšla z brány tak mi bolo zle..trvalo to asi rok.. potom to ustúpilo..pomohli mi kámošky, priateľ...potom to začalo znova a prešlo..bol nový priateľ, teraz už manžel, ktorého moja matka neznáša.. a to trvá.. preto sa s ňou ani nestýkam..je toho veľa, kade čo mi vykrikovala , nakoniec som odišla z domu.. my sme sa vzali..potom mi bolo veľmi zle, mala som srdcové záchvaty, nevedela som dýchať, do roka som sa dala potom do kopy pomocou liekov, ktoré znova musím užívať, poslali ma na kardiológiu kde mi hneď zreferovali že som kandidátkou na ivabradin, tak čakám..len chceli by sme bábo a ja neviem ako keď beriem tie lieky.. každý si myslel aká som silná, viem čeliť všetkému, ale to je len navonok, cítim sa byť strašne slabá..budem musieť asi zmeniť aj prácu..už som vyčerpaná..tak asi zatiaľ toľko..papa

tryin ak sa môžem trochu vysloviť k tvojmu pripadu,tak si myslim, že si len trochu placha a nie je to s tebou až take zle.Stretavam sa s ludmi,ktori maju soc.fobiu a môžem ti povedať,že to su ine muky.Ale aj tak ,ak ťa tento problem natolko trapi,zajdi za psychologom.Da ti par sedeni a budeš mať po probleme.Aby si si zbytočne neživila v sebe pocit,že si chora.Ja mam dceru,ktora sa hanbi aj susedov našich,ťažko nadvazuje nove priatelstva a mala skutočne problem bez nas niekde aj isť.Dnes ma 18 ide na vš a boji sa cudzich spolubyvajucich,ale psychologička nam povedala,že proste je to taka povaha a čim viac sa bude snažiť byť mezdi ludmi tym to bude pre nu lahšie ale musi chcieť ona a nie na silu.Takže navštevovala skupinove terapie u psychologa a velmi dobre sa citila,skus to,ak to neskusiš nebudeš vedieť čo ti pomože.Držim palce!

prosim povedzte mi svoj nazor - som psychicky chora alebo iba placha a pubertalna?

VIA,velmi dobre rozumiem, čo preživaš so svojim priatelom,jeho postoj je podobny ako postoj mojho muža.Ked mi bolo velmi zle bol zlaty a stale sa snažil mi neako pomocť,ked som zistila že to nie je nič važne,žiadny srdcovy kolaps alebo niečo podobne, zostal imunny voči mojim problemom a tvari sa ,že sa musim ja zmeniť a mam menej vnimať svoje stavy.Možno to mysli dobre ,ved to hovori aj moja lekarka,že sa moc pozurujem.Len ja som chcela aby ma trochu viac utešoval.No asi je to na niečo dobre,pretože som začala viac bojovať sama.A tak to zober aj ty,dokaž si sama pre seba,že to chceš zvladnuť sama a nikoho na to nepotrebuješ.Možno ty chlapi nevediA čo s tym a boja sa toho ovela viac ako my.Ked som išla do porodnica tak velmi som sa bala a ked som sa pozrela na mojho muža tak som myslela,že už už skolabuje.Tak som sa premahala aby na mne nebolo vidieť tie bolesti a potom každemu rozpraval aky bol hrdina.Ale zase su chvile ked bez nich nevieme žiť a sme ray,že ich mame.

ahoj, mam 16 rokov a niektore priznaky SF.
dnes zacala skola a ja som velmi chcela konecne nieco zmenit a skusit sa so spoluziakmi normalne bavit. vysla som z domu v skvelej nalade, ale ked cestou pristupili do elektricky dvaja spoluziaci, zrazu som nevedela co robit, mala som pocit, ze cokolvek urobim a poviem bude trapne, ze sa na mna divaju a myslia, ze som cvok. prisli ku mne, obom som kyvla hlavou na pozdrav a usmiala sa - a potom som sedela a zaujato hladela z okna, kym oni sa rozpravali. chcela som vstat a prihovorit sa im, ale mala som strach, ze budem mat tichucky pisklavy hlas ako vzdy v podobnych situaciach a oni mi nebudu rozumiet ani slovo.
a tak to islo cely den. nakoniec baby stali v kruzku pred skolou a ja som o par krokov vedla hladela do prazdna a preklinala svoju neschopnost pridat sa k nim. uvedomujem si, ze je to hlupost a zapojit sa do uplne normalneho rozhovoru nie je nic zlozite, ale ja to proste nedokazem (bojim sa, ze sa nieco stane - mam obavy hlavne z mojho hlasu - a strapnim sa, ale nakoniec sa strapnim aj tak).
a tak tu teraz sedim a prezeram stranky a SF. a neviem, ci som chora, alebo je to len nieco normalne pubertalne a nemala by som sa tolko sledovat.
dalsia vec je, ze sa bojim ist k lekarovi (rovnako ako pri ostatnych ludoch mam strach - velky, velky, velky strach - ze sa strapnim, ze mi preskoci hlas a ze si bude mysliet, ze som cvok).
viem, ze na tom, co si ludia pomyslia, nezalezi. viem, ze konam iracionalne. viem, ze by som mala byt sama sebou a vsetko by bolo fajn. som zmatena. viete mi niekto poradit?

damaxy,ja este predtym ako som mala prvy panicky atak,som citila ze nieco nie je v poriadku,ze padam do depresie a skusila som homeopatika na uzkost a horcik proti depresivnym pocitom,to mi nepomohlo,ale chvalabohu ze nemam problem s uzivanim liekov,ja spapam vsetko co mi predpisu hlavne ze mi to pomoze.to je dobre ze mas manzela ktory ta podrzi,moj priatel sa tiez pokusal ale velmi rychlo to vzdal,a navalil na mna este aj jeho problemy.strasne to podcenuje,stale vravi ze mi rozumie ale na druhej strane mi povie ze to prehanam,mam pocit ze to nechce vidiet.a ked na mna pride moj stav povie,ze si to namyslam atd.mam problem s nim ist do postele,a on na mna vyvija strasny natlak,vtedy sa citim hrozne ale poviem si bojuj.mam pocit ze nevidi ako trpim,a zverit sa kamaratom sa nedokazem.som naozaj rada ze si mozem s vami tu popisat.

mimik a ako ti byva zle,kludne sa rozpíš a my ta trochu upokojíme ak budeme vediet.Ja s týmito liekmi ,ktoré ty píšeš nemám skúsenost a xanax tak len velmi velmi málo polku z najmenšej ked je velmi zle.

via,písala som ti,že som každý týžden chodila na kontroly prvý mesiac.Chodil so mnou manžel,lebo mi bolo velmi zle a sama by som nezašla.Po 3-4 týždnoch začne liek zaberat,no ja som sa cítila zle tak mi lekárka ešte pridala.tak to som to jedla možno aj 10 mesiacov,potom sme to znížili a na jednu potom na pol a potom von na skúšku,ale to som sa už dobre cítila.Skús si varievat aj nejaké caje,majoránkové oregáno,medovka,to určite majú v lekárnach.Magne a skús si pýtat nieco tu byva persen forte to je z valeriany chmelu a neviem čo také kapsule.Určite sú aj iné prípravky aj volnopredajné.Ja tie benzodiazepíny som nechcela,ale napodiv,ked sa mi teraz pritrafí tak siahnem po nich,no to je možno 6 tabletiek do roka možno aj menej.Skutočne dôležité je to vlastným rozumom spracovávat,no to sa v akútnom stave nedá.Vieš a to zmiešané a viac a menj horšie stavy,logicky si prirovnaj aj k fyzickej bolesti.Tá tiež má rôznu intenzitu a myslím si,že aj to duševno funguje podobne.Vačšia zátaž,vypatie,horšia úzkost,tažší záchvat.Tak to skús nejako rozumom ak sa dá rozoberat,aby si sa nelakala.Pomaly to ustúpi.No to je len jedna etapa,dostat sa nad hladinu a potom to bude potom,na to je ešte čas,najprv musíš byt v pohode.