Úzkosť

Táni, tiež som mala sedem rokov psíka pred ôsmimi rokmi. On bol vlastne našich detí, ale vieš ako to býva, nakoniec sa o psa starajú rodičia. Niekedy ma to hrozne hnevalo, ale teraz spätne viem, že to boli pekné časy, akoby ten psík prinášal do rodiny nový rozmer a aj kúsok šťastia. Predstav si, mali sme taký rituál na Štedrý deň, po večeri sme celá rodina išli spolu von na prechádzku zo psom, boli to pekné chvíle. Teraz dcéra veľmi túži po psovi, všetci ma odhovárajú, že sa o neho aj tak budem starať iba ja, no ja sa v skutočnosti dosť z toho teším, už som sa rozhodla, chcem tiež psa a vôbec mi nevadí, že sa budem zase starať ja, myslím si, že aj mne to na moje depky pomôže. Ale tiež sa budem snažiť, aby dcéra sa starala tiež, aby nemala pocit, že keď ju to prestane baviť, tak mama sa postará. Ty to máš trochu horšie, že si sama a nemá ťa kto ani pri psíkovi zastúpiť, ale neboj, ak budeš dlhšie v práci, psík si zvykne a môžeš mu to vynahradiť dlhšími prechádzkami cez víkend. A ktovie, možno ťa čaká niečo pekné, čo ťa prekvapí, možno nový spolubývajúci, alebo ochotná kamoška, čo ti pomôže. Nechaj veciam voľný priebeh a nestresuj sa vopred a ten plný úväzok v práci by si mala podľa mňa zobrať,konečné rozhodnutie je však na tebe. Prajem pekný deň.

Táni, depresiu som mávala aj predtým, ale nijako som ju liekmi ani ničím iným neriešila, až to pomaly pri väčšej životnej zmene prešlo až do PP. to bolo pred tromi rokmi. Z PP som sa myslím si dostala, ale občas ma chytajú tieto depky, ani sa nečudujem, že práve teraz, ako som už spomínala, tiež sa obávam, čo bude a ak aj nenadávam na počasie, lebo viem, že to neovlyvním, viem, že nedostatok svetla a tepla má na mňa veľmi zlý vplyv. Je to zvláštne, ja by som potrebovala tvoju aktivitu, v dobrom ti závidím, ale na druhej strane viem, že ťa to vyčerpáva a radím ti ubrať. No, to bude asi tým, že každý z nás potrebuje niečo iné, s tým tiež nič nenarobíme.
Tati, ty si napísala presne to, čo som myslela tým odporúčaním Carnegieho pre Táničku, vlastne o to tu ide, zmieriť sa z najhorším a ono sa to obyčajne nikdy nestane. Teším sa s tebou, ako si to zvládla a že si mala peknú dovolenku.

ahoj tanulka,normalne sa mi to az zle cita,kedze vsetci velmi dobre vieme ako sa citis.ja si myslim,ze podvedome sa mozes obavat toho plneho uvazku a ako to vsetko zvladnes viac nez si myslis.pamatam si,ze ked to mna po novom roku schytilo tak riadne vo firme prave robili velke zmeny,prepustali a sirili sa vsemozne famy...a ono to vsetko so vsetkym suvisi.
ja som sa vratila z dovolenky v monaku a mojej homeopaticke by som najradsej ruky nohy vybozkavala.absolutne nic mi nie je!ale pomohlo mi aj to,ze som sa vnutorne zmierila s uzkostou a pred odchodom priatelovi vykreslila moznost,ze dovolenku stravim v triaske a vracanim,mozno mi bude musiet zavolat aj lekara a uistila som sa,ze ak tyzden nebudem nic jest,este stale mi nehrozi smrt hladom.viem,ze by sme mali mysliet pozitivne,ale mne pomaha opak.ked si predstavim,co najhorsie sa moze stat a to sa este nikdy nestalo:-)
drzim palce,nech je ti kazdym dnom lepsie a mozno by ti tiez nezaskodila dovolenka pri mori...

Zuzka ahoj :) ďakujem za príspevok. Toho Carnegieho som nečítala, ale najbližšie kúpim a naštudujem... no aj mne sa vidí, že sa dosť naháňam...aj keď ja by som to nazvala, že robím veľa vecí a zaťažujem si mozog zbytočnosťami.

Premýšľala som aj nad tým, že to je tým stresom z tej práce...okrem toho mám havinka a neviem ako to budem zvládať s venčením, čiže sa zase len budem naháňať... je to celé zamotané...

Na masáže chodím a jógu sa zase snažím zaviesť ako pravidelnú, nielen občasnú aktivitu.

No ale fakt zlé obdobie...a toto desivé počasie ma zabíja...

Zuzka a ty si depresiu mávala? Či to je nejaká novinka? :)

Ahoj Tánička, celkom ti rozumiem, prečo sa ti sem nechce písať, u mňa je to to isté. Ja ale nemám žiadne úzkostné stavy, alebo fyzické príznaky PP, len nenormálnu depresiu. Mrzí ma to, hlavne kôli dcére, lebo ona by chcela stále niekam chodiť a ja nie som schopná vyjsť z bytu, okrem chodenia do práce, prípadne idem do obchodu, ale to je asi tak všetko. V práci je mi dobre, hlavne keď som v kontakte s ľuďmi. Horšie je to doma, najviac ma štve, že nie som schopná nič poriadne doma robiť. Len sa motám dookola, neviem ani poriadne upratať byt. Tiež sa u nás chystajú dosť významné zmeny, tak mám samozrejme obavy, ako to bude ďalej, či to všetko hlavne finančne zvládneme. Tiež je tomu teraz rok, čo som prekonala veľmi zlé obdobie podobne ako ty, tak možno aj toto kvázi výročie na nás tak zle vplýva. A tiež ťa chápem, čo sa týka tvojej práce, že máš obavy z toho čo bude, či to zvládneš pracovať na plný úväzok, a práve toto na teba môže vplývať tak, že ti je zle. Myslím si, že ti tvoje obavy a strach spôsobujú tieto tvoje stavy. Ale neboj sa, ak si inak zdravotne v poriadku, tak to určite zvládneš. Možno potrebuješ aj dovolenku, vypadnúť niekam a úplne vypnúť. Chodíš ešte na masáže? Veď ty sama dobre vieš, ako máš relaxovať, alebo skús jogu. Táni, ty sa strašne naháňaš, podľa mňa.Ozaj nečítala si Carnegieho: Ako sa zbaviť starostí..., tam je to krásne popísané, čo najhoršie sa môže stať a ako sa s tým vyrovnať, ak sa to nedá vyriešiť. Táni, hneď mi je lepšie, keď som si tu popísala a už sa mi ten svet nezdá taký čierny. Vďaka. Držím ti palce, maj sa.

No Zuzka, pochybujem, že by bolo všetkým dobre... čo sa týka mňa, mne je tak zle, že sa mi ani sem nechce písať. Včera bol rok odkedy mám také intenzívne tieto stavy... a posledné dni som úplne v prdeli... posledné týždne to išlo dolu vodou, ale posledné dni už nie som schopná ani vyvenčiť psa riadne, vždy sa len tak rýchlo prejdeme...až mi ho je ľúto chudáka...všetko sa mi vrátilo...fakt neviem, čo robiť ďalej, som z toho zúfalá, je mi do plaču, najradšej by som sa zahrabala. O derealizácii mi netreba hovoriť, teraz v nej žijem takmer stále, okrem toho sa mi samozrejme točí hlava, pocity na odpadnutie mám na každom kroku, bolí ma hlava, slabučká som, trasiem sa, nič nevládzem a nič sa mi nechce... Ty kokos, presne takéto zúfalecké reči som tu mala pred rokom... som myslela, že som už ďalej, že už čo-to viem...ale zrejme stále neviem nič, stále som bezradná s touto sviňou... Od júla mám nastúpiť na plný úväzok a nemôžem si to dovoliť odmietnuť, keďže bývam sama, platím byt, hypotéku a ďalšie veci...ale ako to budem zvládať to fakt neviem, ale zdá sa mi, že nijako...

U nás sa počasie zmenilo už včera, skoro celý deň pršalo, dnes je zima. Ja konkrétne žiadnu derealizáciu a nič podobné nemám, ale som taká depresívna, nič sa mi nechce, roboty by bolo dosť, len sa neviem prinútiť niečo robiť. Prajem všetkým pekný večer.

ahojte vsetci

aj ja som prekvapena ,ze nikto nic

ja dnes najhorsi den za posledne dni,bolo mi celkom fajn a dnes ked sa zmenilo pocasie katasstrofa,dufam,zeje to iba pocasim,ked som sa presla po vonku s mojimi hafkacmi zrazu mi prislo tak zle aj derealizacia aj depersonalizacia a strach zo zosalenia vsetko naraz,bolest hlavy,myslela som ze ma porazi.fukal dost silny vietor ,

takze ake mate poznatky vovolava to aj zle pocasie???

ako sa inak mate vy??

Ahojte, nikto nič nepíše a to už štyri dni, nechce sa mi veriť, ibaže by vám bolo všetkým dobre, tak to by bolo najlepšie... Tak sa držte, zdravím všetkých.

Tatianka moja ja ani sama neviem ako to preslo ,proste preslo.Nemala som ani kuska na svojom tele kde by ma to nebolelo ,nesklbalo, trpela som ako pes.Vzdy som to citila inde preslo mi to po celom tele dokonca som mala aj neznesitelne palenie v ustach a ked som to dokt. hovorila urcite si myslela ze som uz fakt neni normalna.Urcite som sa toho celkom nezbavila ,ale uz to nie je uzkost teraz uz je to len strach ze ci sa mi to uz nevrati a strach z toho ako to na mna ide ,ale zvladnem to musim !Vies ja som z touto mrchou uz pred 5-mi rokmy bojovala .Mordovalo ma to asi rok aj pol a preslo to .Vracia sa to lebo zijem v strese akto nie vtomto svete ze?Neviem ako to preslo ale poviem ti velmi mi pomohla aj moja zlata susedka ktora ma taha do vsetkeho a nemam cas rozmyslat aeste som si fajnovo ""zaoblila nervy ,,pribrala som .No horor ,ale kaslem na kila predtym som bola akurat a na jedlo som sa ani pozriet nemohla.Tak ze som rada ze mi chuti.Tanicka moja mne raz povedal jeden dotor vraj ludia co si prezili peklo menom uzkost su ako pacienti prebudeni po kome.Vsetko sa musia znova ucit ,znova skusat chodit von ,znova padnout do kolektivu proste znovu sa ucit zit.A nakoniec sa to kazdemu podatri len to chce cas niekomu skor niekomu neskor ,ale kazdy sa z toho dostane.Tak ze asi tak.Dakujem ti Tanicka za to ze mi prajes ja ti to tiez prajem si jeden vzacny clovek a prajem to kazdemu lebo je to utrpenie ktore ani bars komu nemozes povedat ,kto to neprezil nepochopi.Tak sa majte a verte mi bude dobre musime verit ved co nam asi aj zostava ze!!!!!