Úzkosť

Zuzka tak už máte toho hava? Čo to je zač? Ako sa volá?
Viem, o čom hovoríš, lebo viem ako mne pomohol tento môj wilko... akurát sedí pri mne a vrtí chvostom :)
mňa na tom teší ten pocit zodpovednosti, že akokoľvek mi je na zdochnutie a cítim, že ledva prejdem okolo baráku, tak proste musím ísť, lebo ten havo je na mňa odkázaný a to ma nakopne...

Tak premýšľam, že sa idem zbavovať AD-čiek, lebo toho času beriem dvoje...jedny, ktoré sa mi doktorka bojí vysadiť a druhé, ktoré skúšame, či mi zaberú...ja myslím, že nezaberajú ani jedny...že to, že mi je lepšie sú len moje naučené reakcie a postoje...teda podotýkam, že lepšie tak cca o 15%...lebo fakt to nie je bohviečo

ahoj jujula,ako s ati podarilo spinkat zo vcerajska na dnes?pomohlo ti nieco co sme tu popisali?

dobre, dakujem pekne za odpovede, porozmyslam nad tym a uvidim ako sa to vyvinie.

Jujula, ja neviem, nie som odborník, ale môj názor je, že to treba začať riešiť čím skôr. Jasné, že lieky nie sú trvalé riešenie, veď hovorím, že len na začiatok. Nepoznám ťa, ale určite to zvládneš aj bez liekov, tú možnosť má každý, len sa tomu treba venovať, niečo si prečítať, rozmýšľať. Nemyslím si, že z toho vyrastieš, môže sa to zhoršovať, lebo napríklad ja som nikdy nemala z ničoho strach a stalo sa mi to v štyridsiatke.
No môžem sa mýliť, možno ti napíšu aj iní ľudia svoj názor, hlavne mladší a takí, čo tým prešli a sú už za tým.

Nedávno som tu písala, že ma zmáhajú depresie, tak aj to je už preč. Mám doma živé AD, práve sa pustilo obhrýzať koberec. Sú ľudia, čo mi hovorili: čo ti šibe, kúpiš decku psa a starať sa budeš ty. No, áno, starám sa , ale s radosťou, až si musím dávať pozor, aby mi malá na to neprišla a nezačala žiarliť. Je to super pocit, zobrať ráno o pol siedmej to malé stvorenie von a nerozmýšľať, či sa mi chce, alebo nechce, idem a hotovo.
Depresia nech ide kade ľahšie.

zuzanka65, dakujem. ved prave, ze lieky nie su trvale riesenie a myslim, ze ak by som zasla k lekarovi, tak prve co urobi, mi ich nasadi a to nechcem. a myslis, ze sama by som to nezvladla? stale si hovorim, ze mam este len 18 a predsa len som mlada, ze z toho vyrastiem a casom sa ostrielam. blbost?

napísala bez obalu:-)

Jujula, ja už tieto stavy nemávam, len som ti chcela poradiť, čo pomohlo mne. Občas sa mi to vráti, ale v inej forme, ale zvládam to v pohode. Podľa toho, čo si písala, máš asi sklon k úzkosti, preto som ti aj napísala obalu, navštív psychiatra. No, možno by stačilo, keby si o tomto tvojom probléme povedala aj obvodnému lekérovi a on by ti mohol predpísať na začiatok anxiolitíká, možno lexaurin, xanax, hovorím na začiatok, lebo ak chceš normálne fungovať tieto tvoje stavy je potrebné naučiť sa zvládať, lieky nie sú tiež trvalé riešenie.

zuzanka65, dakujem pekne za tvoje slova. mas pravdu, vsetky veci budu len docasne riesenie. tesim sa, ze o chvilku pride priatel, ale zaroven sa bojim buducna, co ak nastane dalsia takato situacia (co aj urcite nastane) a mozno bude trvat neporovnatelne dlhsie.
ty si na tom momentalne ako? beries proti tomu aj nejake lieky, ci uz nikdy nemavas v noci taketo stavy, busenie srdca a nasledny strach o seba, o srdce? silno ti drzim palce!

Jujula, tiež som tým pršla, celé noci som prebdela, lebo som sa bála, že zomriem a ak som zaspala, tak som sa so strhnutím zobudila a rozbúchalo sa mi srdce a potom tie myšlienky, presne ako ty. Po mesiaci trápenia som sa rozhodla, že s tým nebudem bojovať. Práve som dostala asi tretie lieky na alergiu, lebo mňa vtedy liečili na toto, správnu diagnózu som vtedy ešte nepoznala a obávam sa že ani moja vtedajšia doktorka, mala som pocit, že po tých liekoch mi je horšie a opúcha mi hrdlo.
No, ale vrátim sa k tomu, ako som s tým prestala bojovať a nakoniec sa stal pravý opak, vyhrala som nad tým. Jednoducho som si ľahla a čakala, či zomriem. Povedala som si, že ak vydržím pol hodiny, neskôr trištvrte hodiny ležať v kľude a čakať na smrť, zmierená s tým, že nech teda príde, čo má prísť, ak sa nič nestane, aj tak dobre. Nič sa nestalo, toto bolo pred tromi rokmi. Lenže toto zmierenie sa zo smrťou mi pomohlo natoľko, že som večer po čase mohla normálne zaspať. Neskôr, keď mi konečne zistili, že ide o Panickú poruchu a nasadili anxiolitiká, chodila som spávať o trištvrte na deväť( hneď po Susedoch, vtedy išli v premiére).
Skús to aj ty, ukľudniť sa a zmieriť sa s danou skutočnosťou a uvedom si, že nie vždy budeš môcť byť s priateľom. Začni to riešiť, kým nemáš ozajstnú paniku. Volať si na noc kamarátky, alebo rodinu je len dočasné riešenie. Raz určite znovu ostaneš sama doma, tak sa to nauč zvládať čím skôr. Najlepšie bude, ak navštíviš psychiatra.