Úzkosť

Čo som cítila? Priznám sa, nenávisť, ale napriek tomu, vieru. Takmer nijakú, ale predsa. A ďalej platilo pravidlo, nič necítiť. Zakázala som si cítiť niečo. Zakázala som si vnímať šťastie druhých. Toto bolo asi najťažšie. Veď všetci boli takí radostní, len mne sa chcelo umrieť.

Neskor sa k mojmu presvedčeniu začali pridávať aj ľudia, pomaličky, postupne. Oni mi nešli hneď pomáhať, ale pochopili, možno, tú moju nádej v beznádeji.

Tak už som sa vrátila. Chcem to dnes dopísať, lebo zajtra možno nebudem mať čas.:) Mám 29 rokov a manicko-depresívnu poruchu. Užívam líthium, ktorý mi vyrovnáva náladu. Zatiaľ beriem aj Seroxat na depresívne stavy. Pýtala si sa, Veve, čo alebo kto mi pomáhal prekonávať tieto stavy. Ak ti mám pravdu povedať, bolo to skor presvedčenie, že láska vobec nezanikla, to len ľudia pre nedostatok skúseností nepochopili moj stav. Stále som si to opakovala, dokolečka. A stále som sa vracala k tej zodpovednosti, ktorú do mňa rodičia od malička vštepovali. A potom som sa vracala ku krásnym spomienkam z detstva, jednoducho som to držala zo všetkých síl ako sa len dalo, aby tí, ktorí mi dali život, a ktorí by nikdy nepochopili moj predčasný odchod z tohto sveta, aby sa nestali ľudskými troskami. Toto ma držalo. Keď prišli ťažké chvíle, užila som liek na spanie, okamžite, vtedy sa s únikovými myšlienkami baví človek najintenzívnejšie. To bolo pravidlo, ktoré som dodržiavala. Ďalej štúdium, bolo nenormálne ťažké študovať ak sa mi žiadalo spať dve tretiny dňa. Tam som musela využiť celého svojho kreatívneho ducha. Hecovala som sa k tomu, aby som prichádzala na ďalšie uľahčenia situácie. Samozrejme, že som si uvedomovala ako asi posobím na okolie, ale zastavila som všetky pocity hanby, hanba v tom čase nemohla existovať. Žiadna. Bol tam iba cieľ. Dokončiť to a odísť z tadiaľ preč.

Milý ":))"
Mal by si si od Katty a iných zobrať príklad a byť rád že takéto veci nezažívaš.Alebo sa mýlim? Možno tiež trpíš na nejaku psychickú chorobu a preto ti nie je pomoci.
Zdravím Paniku :-))

Katty to je škoda že si teraz odišla. Ja som vtedy nebola na nete. Tvoj príbeh ma celkom zaujal. Môžeš o tom napísať aj knihu :-))
Dúfam, že sa ešte stretneme na tomto fóre. Fakt zaujímavo píšeš. Môžem vedieť koľko máš rokov? Ja mám 22r.
Obdivujem ťa ako si to zvládala. Muselo to byť pre teba ťažké keď ťa nikto neprišiel pozrieť do nemocnice. Ako si prekonávala tieto stavy a kto ťa držal nad vodou?
Katty dúfam že to budeš potom čítať. Ty trpíš na bipolárnu poruchu(maniodepresívnu psychózu)? Tak sa to tuším tak volá.

aha aaa panci som ta nasla

Veve - drz sa !

Prepáč Katty že som sa prvšie neozvala ale som spala. Musím ešte vyriešiť jeden problém ktorý sa týka mojej osoby.
Ďakujem ti "my boyfriend" že si ma takto obraňuješ :-)))Veľmi ťa ľubenkáááám :o))

Takže milý ":))"
Ak si to nepochopil tak mi je ťa úprimne ľúto. Či mi dajú výpoveď alebo nie to nie je dôležité. Ale najdôležitejšie je že sa nevzdávam a idem za svojím snom. Mňa nezastrašíš....na to si príliš slabý. Venuj sa radšej užitočnejším veciam.
Niektoré slová čo písal môj priatel sú po japonsky. To len tak keby ste nepochopili.
I am happy because I have boyfriend and your :o))

Tak, a pokračovanie bude zajtra, dnes už padám von. Dobrú noc všetkým:)

No, približne pať mesiacov som chodila do nemocnice za psychiatrom a rozprávala mu o svojich pocitoch. A približne pať mesiacov ma posielal domov s tvrdením, že to prejde, ale ak nie, nech sa opať ukážem. Ja som bola v koncoch, prisahám. Nikto mi neveril. A mne sa chcelo plakať. V nemocnici ma nechceli, do školy by som nešla, čo by ma rovno namieste zabili, spolužiaci ma neznášali, opovrhovali mnou, nechápali, čo to tam na nich hrám a rodičia? strašné, oni mi tiež neverili, nikto mi neveril; mne sa chcelo z toho nepochopenia "vraždiť":( keď som prerušovala ročník, prodekanka mi nedovolila len tak odísť do nemocnice na liečenie, musela som najprv porobiť všetky zápočty a až potom sa ísť liečiť:( Ráno pred odchodom do nemocnice mi nikto neprišiel povedať ani ahoj, za celých 10 týždňov, čo som tam ležala, ma neprišiel pozrieť žiadny kamarát; aj takto dopadne človek, ktorý narazí na vlastný osteň