Už dlhšie nad tým uvažujem, že si zoberiem život. Absolútne ma už nebaví, nič ma nezaujíma, nemám z neho žiadne potešenie a mám ho neskutočne plné zuby. Chcel som si ho vziať už pred troma rokmi, ale bohužiaľ som uveril rečiam iných, že všetko raz prejde, že sa to zlepší a bude lepšie. Ale, nestalo sa tak. Presťahoval som sa do iného mesta, kvôli práci s nádejou, že bude lepšie, ale zhoršilo sa to. Posledné týždne už nejem poriadne, spím málo, ťažko sa mi vstáva, neustále myslím na samovraždu. Som unavený z toho, že si nemôžem nájsť kúsok šťastia, pritom som nikdy nikomu neodmietol pomôcť, každý sa mohol na mňa spoľahnúť, ale keď ja som po niečom túžil, tak sa to nikdy nedalo. Nevidím zmysel života, nechápem na čo mám žiť, keď nič z toho, po čom túžim sa mi neplní. Mám toho dosť. Chcem zaspať a už nevstať. Už proste nevládzem . . .
Chcem zomrieť
Ja proste neviem. Rozumiem, že je plno ľudí ktorí sú na tom horšie a dali by všetko za to, aby boli na mojom mieste. Ja si to uvedomujem, nie som predsa nejaký 13 ročný rozmaznaný puberťák, ktorý nedostal čo chcel, tak teraz je nahnevaný na celý svet. Jedno sklamanie prišlo za druhým, nakopilo sa to a pochopil som, že šťastný nie som, nebudem a jediné riešenie vidím v samovražde. Som sklamaný zo svojho súkromného života, som sklamaný, že si nemôžem nájsť lásku. Nevidím zmysel teraz žiť napr. ďalších 25 rokov, chodiť do práce, prísť domov a čumieť do plafóna. Som už vyslovene znechutený zo seba, nenávidím sa, proste mne je strašne zle zo seba samého a tým, že počúvam rady iných ľudí o tom ako musím veriť, že príde lepší život, tak pre mňa to znamená, že klamem sám seba.
Ahoj Peto, ty vobec nechces zomriet, naopak, ty chces velmi zit. Ale medzi ZITIM a PREZIVANIM je velky rozdiel, a ty zatial iba prezivas, kazdy den sa ti zda rovnaky, prezijes ho bez toho, aby ta nejako naplnil, tato nuda a bezvyznamost ta zabija, uz nevladzes dalej .... hm, a ako sa z tohto dostat? Skus prestat riesit problemy celeho sveta, napr. to, ze tvoj bratanec je bez prace, pomoct sa da aj bez toho, aby si prezival problemy inych ludi, skus si vytvorit pre seba kusok sveta, kde nie su ziadne problemy, skus si spomenut na to, ked si bol este dieta, z coho si mal radost, co ta naplnalo. Prestan chodit medzi ludi, z ktorych si unaveny, ktorych spolocnost ti nic nedava, lebo pravdepodobne riesis ich problemy, si pre nich butlavou vrbou, alebo mas pocit, ze su ini ako ty, lebo su stastni a ty nie a toto stastie s nimi nedokazes zdielat. Najdi si NIECO, co ti robi radost, niekedy samota lieci, ver mi. Nauc sa hovorit NIE, domahaj sa svojho stastia, neprisposobuj sa neustale okoliu, bud sam sebou. Viem, ze je to tazke, ale skus sa na tu svoju situaciu pozriet trosku z nadhladu, urcite je z nej vychodisko. Zacni malickostami, ze je pekny den a ty ho mozes prezit inak ako lezat v posteli s depresiou. Cital si knihu "veronika sa rozhodla zomriet"? Odporucam ako tip na citanie. Je to velmi, velmi tazke, chce to vela casu, nejdem ti hovorit ze SA TO zmeni, to ty musis zmenit sam seba. Drzim palce.
úplne ti rozumiem som na tom podobne ....pre mňa tiež život nemá žiadny zmysel aj keDˇmám všetko (úžasnú rodinu , priateľa , školu a finančne všetko čo len chcem ) ....a aký mám problém ? ten že naozaj v živote nevidím zmysel ...neteším sa zneho a tiež som veľa krát chcela zomrieť ale nespravila by som to už len preto že som svojim rodičom vďačná zato všetko čo mi dali ....takto by som im narobila iba nepríjemnosti ...ale zasa si uvedomujem že tu musím vydržať a chcem žiť dobre a neubližovať veď možno sa to raz pre niečo oplatí a aj keby nie nikdy nevieš :) .....naozaj nerob to ale ži dobre aj keĎ ti budú iný ubližovať ..pomáhaj a tak a nejak sa cez tento život postupne prederieme až k normálnej smrti za ktorú potom možno nebudeme trpieť :) ....držím palce ...drž sa :)
A čo tak psychologička? S ňou by si sa porozprával a aj by Ti poradila. Alebo tady na nete si skús začať s niekým písať, aby si trošku zabudol na svoje problémy. Ale mňa život naučil, že nikdy nemôžeme mať všetko. A ty buď naozaj rád, že máš, zdravie, prácu, bývanie, a časom, môže to byť aj za 5 - 10 rokov, príde aj to, po čom túžiš. Si veľmi netrpezlivý a naozaj by si sa mohol ísť pozrieť na onkológiu ako ľudia bojujú o svoj život. Tiež sa mi nechce žiť,ale nezabila by som sa, lebo som videla zomierať sestru na rakovinu. Ako veľmi chcela žiť a nemohla. A niekto si život neváži.
Peťo, nerob to.
Aj ja som si prešla veľmi ťažkými stavmi, kedy som neverila, že sa niečo môže zmeniť. Mala som pocit, som som pre všetkých len príťažou. Nevidela som zmysel života a verila som, že by bolo najlepšie, keby život nebol. Ale opak bol pravdou.
Zmena prišla náhle, neočakávane, zo dňa na deň.
Teraz sa teším zo života. A aj keď nie som úplne šťastná, pretože k životu mi chýba ešte niečo, čo sa mi doteraz nepodarilo nájsť, podobné myšlienky ma obchádzajú na kilometre ďaleko a som si istá, že sa nikdy nevrátia.
Určite to nerob. Ako vidíš, zopár ľudí reagovalo, že sú (boli) na tom podobne ako ty. Istotne je veľa ľudí, ktorí sú na tom ešte horšie. Veď si to sám napísal.
Možno si povieš, že je to totálny nezmysel, ale v mojom živote sa ukazuje, že všetko sa deje pre nejaký dôvod. Ťažká choroba, ktorú som prekonala a následné zlé psychické rozpoloženie ma v končenom dôsledku posunuli vpred. Trvalo to vyše 5 rokov. No teraz je zo mňa vyrovnaná osoba, ktorá vie, čo chce a vie sa tešiť zo života. Tým chcem len povedať, že ťa to možno čaká tiež. Ako napísala jedna prispievateľka, možno sa raz zobudíš a všetko bude iné. Len aby nebolo neskoro...
Nerob to.
don duhan
presne si myslím to isté.
Peťo333
Podľa mna by si si mal začať najprv vážiť čo máš, iní by za to naozaj dali čokolvek. Hľadaj to dobré a nie to čo sa ti všetko stalo a aké polená pod nohy dostaneš. Dostávajú ich všetci, len sa s tým vedia lepšie vysporiadať. Skús tú exkurziu a uvidíš s akou radosťou si tí ľudia s tebou život vymenia... Tie problémy čo píšeš sú ešte v pohode, ver mi, žemôže byť omnoho horšie ale fakt omnoho
Tak teda trochu "logiky " Peter. Tvrdíš, že si bol vždy ty ten silný, ktorý ľuďom pomáhal, ktorý sa staral, ktorý bol oporou. Tak logicky v sebe silu máš...a kde je teraz?? Chceš šťastie od druhých, od života alebo ani len netuším, že od koho vlastne. Ale šťastie sa nedostáva, šťastie sa buduje a v sebe a myslením. A jediné, na čo ty myslíš,je to, že nič nemá zmysel, že nič nemá hodnotu...tak kde je tam potom priestor pre šťastie???
Tak určite je to hrozné, čo sa stalo Tvojmu kamarátovi. Len je otázne, čo všetko mal pred sebou - čo komu súdené,t o ho neminie, tak sa vraví. Niekoho tu čaká dlhý a šťatsný život, iného krátky a smutný. Je to, žiaľ, tak.
pred par tyzdnami za mi zabyl kamarat.mal 26 a vsetko pred sebou,z nicoho nic jedneho dna.spraval sa uplne normalne,nic nenaznacovalo ze by si mohol siahnut na zivot.uz sa asi nedozvieme ze preco,ale vydedl som kolko placu a smutku sposobil jeho najblisim,rodicom,surodencom bratrancom, atd...nato nemyslis ze co spravys im.ak veris v boha caka ta jedine miesto po smrti a tam si myslis ze ta to bude bavit?chod na exkurziu na onkologiu a uvidis kolko ludi umiera v bolestiach a dali by vsetko na svete za viac casu aby sa mohli tesit zo svojou rodinou.skus to povedat niekomu vo svojom okoli co chces spravit,urcite je aj ina cesta...
Peťo, ja ťa úplne chápem, ver mi, mávala som časť z tvojich pocitov. Ale život musí ísť ďalej, aj ja som vždy dbala na to, aby moje okolie bolo spokojné a niekedy to, žiaľ, išlo na môj úkor. Ale čo sa dá robiť. Skús ešte nájsť na svojom živote neičo pozitívne, niečo, čo ťa znovu dvihne, aby si kráčal vpred, stúpal nahor a zistil, že možno stojí za to žiť :D
