Požadovaná funkcia je prístupná iba pre administrátorov

Osobny priestor vo vztahu

Príspevok v téme: Osobny priestor vo vztahu
malan

ludia chcel by som polozit do plena otazku, ako by to podla vas malo fungovat vo vztahu, co sa tyka sukromia a delenia casu medzi partnera a seba. Ci je sebectvom mat vo vztahu isty osobny priestor. Na uvod spomeniem ze aj z tohto fora aj z mojej skusenosti pocujem mnoho o paroch, ci uz manzelskych alebo partnerskych, kde dvaja travia vsetok volny cas spolu, ale aj o paroch kde travia co najviac casu spolu ale samozrejme nechavaju si priestor aj pre individualne zaujmy. pytam sa aj preto, lebo tento problem sa tyka aj mna osobne. Najme v poslednom case az prilis a doslova ma tato vec trapi. Ide o to ze moja priatelka (neviem ci je to laska alebo naviazanost) chape vztah akoze musime VSADE, doslova VSADE ist spolu, byt spolu kazdy den co najviac hodin (aj ked spolu este nebyvame) a ak aj spolu nie sme tak chce co najviac telefonovat alebo aspon komunikovat cez socialnu siet. Ja sa s nou citim prijemne, a som s nou skutocne rad, ale (neviem ci je to hriech) ja mam naopak taky nazor, ze pre zdravie vztahu je dobre ak dvaja maju aj ine zaujmy, ci konicky a niekedy si dopraju nejaku aktivitu aj sami. Jasne ze nic nesmie byt pre partnera uzavrete, to znamena, ze ak napr. rad hram basketbal, tak si niekedy zahram s kamosmi, niekedy s priatelkou. Mna uz potom premahaju vycitky svedomia, pretoze ona tvrdi, ze ak s nou nechcem byt co najviac a co najdlhsie a nechcem s nou robit vzdy vsetko, tak ju nemilujem:-( mozno to o mne poviete aj vy, ale nie je to celkom tak, ja sa s nou citim dobre, veru mi riadne chyba ked nie som pri nej a citim ze mi na nej zalezi. Ja s nou chcem byt co najcastejsie, nie som proti venovaniu vsetkeho mozneho partnerovi, ak treba aj obetovat sa aj ked sa mi nechce niekam ist. Neviem. Posudte sami, budem vdacny za kazdy Vas nazor, ako to ma byt vo vztahu. Lebo si teraz pripadam kusok ako sebec, ale co robit, ked Vam proste ten druhy nedopraje ani dychat, a niekedy chce dokonca za vas aj rozhodovat...

malan

To sa musim veru priznat, ze toto ide uplne mimo mna, nechapem ako som tym mohol len tak prejst, v tej chvili, ked bolo po tych nadavkach, bol ten zlom neuveritelny. V tej chvili som citil jednoznacne NIE, nechcem dalej. Ono to bolo aj v tych dnoch bez nej take, ze aj ked som smutil, bol som presvedceny, ze to nejde, ze robim spravne a casom to prejde ten smutok. Ale na druhy, vlastne treti den od hadky ma uz nalomila, navrhla vsetko mozne a tak som vahavo suhlasil. No a potom to uz slo ako slo, ze som sa vlastne snazil viac ako ona. Ale bol to taky rychly prechod, naspet k nej, a verte mi, nebolo mi vsetko jedno, bude to mozno odomna hnusne, ale ak mam uprimne povedat, pocitovo som si pripadal ako vezen na uteku, ktory sa dobrovolne vracia zo slobody do vezenia. Ale hlavny dovod, preco som to urobil je, ze navrhla naozaj zmenu za ktorej podmienok si viem predstavit s nou byt. Len ako hovorite, ci aj skutocne sa zmeni. Ale k jej dobru musim povedat, zatial je ukazkova, uvidime co dalej. Inak ale svoj diel prace k tomu pridavam aj ja, povedal som jej, ze uz nebudem jej nijak dokazovat, co som kde som, proste koncia casy obmedzeni a kontrol, a podla toho sa aj spravam. Zatial jej to nevadi, takze veci idu dobre. Ale to je este len druhy den vsetkeho, tak dufajme ze bude dobre. Obavy ale su, najme v kontexte ako lahko a povznesene som sa ten den a pol citil. Trapil som sa, ze ona sa trapi a smutil som za tym co bolo, ale ten pocit bol uzasny. Ale verim, ze co najviac z neho mi aj ona dopraje v nasom vztahu...

talentmania

kikinaL no ja by som neutekala ale ona by utekalaaaaaaaaaaaa len by nieco povedala na moju rodinu
Inak malan a co ty si jej nic nepovedal na to ze urazala tvoju rodinu?Hlavne ze jej rodina ta uz nechce ani len vidiet.
:O(

kikinaL

jajka, presen to som chcela napisat :-). Dievcina vzdy bude zrejme vzdy ziarlit na ludi a na cas, ktory malan nestravi s nou. A keby mne niekto vulgarne nadaval a este aj na moju rodinu (na toto je teda vobec nie som zvyknuta z mojho rodinneho prostredia), tak utekaaaam.

malan

a dodam este ze ma trochu trapi, ze v tomto fakt taham za kratsi koniec. Ja uz vcera, den po zmiereni som na 80% z tych problemov zabudol a snazil som sa byt na nu mily (samozrejme s mierou, neda sa vsetko hned), ale ona nezabuda, vsetko detailne rozpitvavala ako trpela tie dni, az to na konci nasho rande vyzeralo, akoby som ja bol ten vinnik, akoby som jej to utrpenie sposobil vlastne bezdovodne, len tak z nicoho. A to si zial myslia aj jej rodicia, pretoze vsetko nasvedcuje tomu, ze aby priatelka nestratila svoju tvar pred nimi, nepovedala im co vlastne mi robila a to nehovoriac ani o nadavkach na moju rodinu. A aj pocas celeho rande som si niekedy pripadal, ze som to vlastne ja, kto sa viac snazi o pohodu a pekne prostredie, a teda akoby ja som bol ten, kto sa o nu ma usilovat, hoc by to malo byt naopak. A to ja fakt neznasam, ked sa niekto kvoli mne musi snazit, ale toto bol dost vazny problem takze tak. Ale aby som priatelke nekrividil, j to v niecom medzi nami naozaj lepsie, vcera bola ukazkova v tom, co som hovoril ze mi vadilo...uvidime ako dalej
A este sa musim priznat k niecomu. Ten den, ked sme neboli v kontakte bol pre mna velmi pozitivny, az nakazlivo. Po takmer troch rokoch som mohol konecne rozhodovat uplne sam za seba, ked som siel s bratom oberat ceresne alebo na druhy den rano do skoly (este predtym ako sme sa s nou zmierili), mohol som kludn odist bez toho aby som jej musel o tom dat vediet, bez obav ze bude riesit kde som co robim a ratat doslova na minuty kedy sa vratim a potom riesit to ak som bol nahodou o 5 minut dlhsie...proste vsetko aspon na chvilu zaviselo len na mne a to bol povznasajuci pocit, citil som sa fakt dobre a tak lahko. A to som jej aj povedal po zmiereni, aky to bol pocit, a ze sice sa budem snazit nepresadzovat sa sebecky, len svoje potreby, ale ze za ten den som v podstate nasiel sameho seba a uz nechcem aby ma o to pripravila. Suhlasila, tak uvidime ci to tak aj bude. Tolko moj dlhy opis udalosti, aby ste aj vedeli, ako sa veci vyvinuli. Pozdravujem vsetkych, co mi sem pisali a dakujem za rady

malan

ahojte, len som chcel sem este dopisat najnovsi vyvoj udalosti, ked uz som tuto temu zalozil, a ked vy ste boli taki ochotni a prispeli ste sem s tolkymi nazormi. Veci sa vyvinuli clkom dost burlivo, ani sam som to necakal. Ako som spominal, uz ked som to tu pisal, bol som plny pochybnosti o tom, ako tento moj vztah moze vobec pokracovat, a ci v nom chcem takto pokracovat, bez ohladu na to, ze k priatelke citim lasku. Ja som aj tu kdesi napisal, ak sa dobre pametam, ze to uz zacnem riesit, no aaaa zacal som. Bolo to v utorok, akurat ked bol medzi nami problem toho citoveho vydierania, no ked som vecer hovoril s priatelkou ona sa samozrejme na mna vyrutila s tym ako so mnou nechce uz byt, ako sa pri mne trapi, ako ju vynervujem a tak dalej. Na druhy den to iste, s tym ze to skoncilo s najvulgarnejsimi moznymi nadavkami do kok...tov a ch..jov, prepacte za vyrazy. neskor zacala rovnakymi nadavkami nadavat aj na moju rodinu, a kricat a proste hystercit a tak sa nieco vo mne zlomilo. Povedal som jej ze vzhladom na dolhotrvajuce obmedzenia, hadky a nadavky, vyvrcholene teraz, ked som chcel s nou riesit dolezite veci, nie som schopny s nou dalej pokracovat, minimalne nejaky cas, kym si obaja neurovname veci v hlave. V tom momente sa uplne otocila: zacala plakat, prosikat ma, ale bol som neoblomny. Navyse som jej hovoril, ze aj keby som sa obmekcil, viem aka je, a ze mi bude tento "koniec" vycitat do konca zivota. Slubovala ze nie, len nech sa vratim k nej. bol som ale presvedceny, ze po takychto problemoch si uz musime trochu od seba oddychnut a premyslat. Nepresvedcila ma, ani ked uznavala ze sa ku mne posledne mesiace spravala hnusne a toto vsetko co som tu pisal uznala, ani dalsi den ma nepresvedcila. a tak sme sa jeden od druheho na den odmlcali. No a predvcerom sa mi po chvili mlcania ozvala znovu, ja uz som bol celkom dost nalomeny, lebo ked clovek stale hoc len kusok miluje, nedokaze len tak vsetko nechat a byt na toho, koho miluje zly. No a tak sa mi ozvala, znovu prosikala, ospravedlnovala sa, a hovorila ako sa zmeni ako uz bude dobre. Mozno si poviete ze som slepy, ale po troch hodinach diskusie, som vahavo suhlasil, ze ked si stanovime urcite podmienky, chcem aby sme pokracovali dalej. Bola rada, aj suhlasila, ze ma uz nebude obmedzovat, ze ak niekam chcem ist, mozem, ze ma uz nebude kontrolovat atd. Ale s tym zacali aj prve priznaky, jej typicke. Zacala podrobne opisovat ako trpela, ako plakala, co vsetko si vytrpela, a to kvoli mne. No a potom to uz pokracovalo: ze som nemusel to takto riesit, ze onaaa mi to nechce vycitat, aleeee ze toto a tamto som nemusel, ze milujuci clovek toto neurobi, ze takto necha milovaneho cloveka trpiet. Vcera sme boli spolu a kedze ja som taky, ze rychlo zabudam a ona taka ze zabudnut nevie a rada rozpitvava moje prehresky, nakoniec sme sa cely cas tocili len o tom, ze som ju nechal sa trapit, ze ona za to kusok ku mne citi odpor, a dozvedal som sa ako strasne ona vsetko prezivala. Samozrejme ostalo uz akosi v uzadi to, ze pricinou toho bola vlastne ona sama, a to spravanim, ktore bolo ovela horsie ako to moje tie dva dni. Korunou toho vsetkeho bolo, ked mi povedala, ze jej mama aj oco ma odteraz nemaju tak radi, ze nechcu aby som k nim chodil, pretoze som vraj nechal ich dieta trpiet, ze kvoli mne zvracala, plakala a trapila sa, ze toto sa nerobi. Tipujem, ze oni ani nevedia, preco som to urobil. Skoda no...keby som ja ju takto obmedzoval, nadaval jej, aj facku dal, aj nadaval na jej rodinu, uz by ma ani vidiet nechcela. Takze tak. Inak trochu sa to co sa tyka kontroly a obmedzovania zlepsilo medzi nami, ale ja uz za ten den som si vsimol niektore nenapadne znaky, ktore som si vsimol aj v minulosti po uzmiereni, ktore mi hovoria, ze sa asi aj tak len malo zmeni. Ale fuj, nechcem byt taky pesimista, musim verit a aj sam sa snazit, aby to nebolo len na nej....takze tolko novinky