Ahojte vsetci..Mam 17 rokov a tak pripadam si niekedy sko keby som mala socialnu fobiu...Stale si kladiem otazky..co ak sa nieco stane? co ak ma budu ohovarat ked spravim to a tamto? neznasam premeriavace pohlady ci v skole alebo na ulici...Ale dokazem sa aj uvolnit ci na disco alebo niekde kde poznam ludi...No pri tancovani s inym novym clovekom sa citim taka nesvoja..Vyzeram fajn? Poviem si ach urcite ako hlupana :( A ako tancujem? Och uz radsej nejdem tancovat lebo sa urcite strapnujem...Myslim ze vsetko zacalo prichodom strednej skoly...Bolo to nie co strasne..Teraz som tretiacka na Obchodnej akademii...Hovori sa ze v tejto skole vyrastaju komunikativni, nebojacni ludia...Obcas si pripadam akoby som tam nemala byt...Aj ked viem ze moje znamky su opakom...Viem napisat aj ten najkrajsi umelecky opis...Ale ak by som ho mala ist precitat pred celou triedou zacala by som sa triast, za kazdym slovom by mi presla horucava po chrbte a zasa by som nieco skomolila... V druhom rocniku to bolo na nevydrzanie...Bala som sa prihlasit ked som nieco vedela, ked sa nikto neprihlasil...Ale niekedy som tomu strachu celila myslela som si ze je to moja povaha a ze sa chcem snazit...Az neskor som pochopila ze to nie je mosne aby som nad vsetkym stresovala... :( Nenavstevujem ziadneho psychologa, neberiem ziadne tablety...Myslim ze teraz sa to trochu zlepsilo ked viem ze sa jedna o fobiu :( Ale neviem ci je to to ono... Dozvedela som sa ju teraz na zaciatku tretieho rocnika...Tak pytam sa..co to bude pri maturite? Skoncila som vyznamenana v druhom rocniku a aj tak som vysla len ako bifla :( Nedokazala som vetdy o nicom inom rozmyslat len o tom co si o mne iny myslia...Neviem mosno si to len namyslam...Ale uvazujem o navsteve odbornika...Ale nikdy nenaberiem odvahu vzdy si poviem ze nemam cas, alebo ze si musim premysliet co poviem nejako si to natlacit do hlavy :( neviem ako mam zacat odkial? Mam aj ine problemy a to napriklad ze este neviem ani co od zivota chcem, neviem sa sama rozhodovat vzdy musim poznat nazor druheho..napr. ak si vyberiem nejake tricko v obchode neviem ci si ho mam zobrat aj ked si myslim ze vyzeram v nom fajn a aj tak si ho nezoberiem lebo musim poznat nazor druheho napr. hlavne mojej mami pri nakupovani...Alebo Chodim s chlapcom uz rok aj pol a ja stale neviem ci chcem byt s nim alebo slobodna a uzivat si slobodu plnym duskom ale aj tak si poviem ze budem bez neho nemozna a budem sa citit sama a budem mi chybat...Chcem ho robit stastnym...Aj ked ja stastna nie som v nicom.. :(
Je toto fobia?
Bez ohľadu na to, či máš alebo nemáš sociálnu fóbiu odporúčam prečítať knihu:
Ján Praško, Hana Prašková: Trápi vás nadmerný stud alebo ako prekonať sociálnu fóbiu.
Určite Ti veľa dá, ja som sa zo svojich problémov pri kontakte s inými (napr. úzkosť a červenanie) dostala len vďaka nej, bez návštevy psychológa (aj keď to nie je až také zvláštne, keď knihu napísali psychológovia :)
Velmi rada :) Hned ti aj napisem :)
ak budes chcet tak na mail levvica@azet.sk ... a mozme pokecat
Uz dlhsie rozmyslam nad psychologickou, ale nikdy sa neodvazim tam ist...Neviem ako by som zacala, neviem fakt..zasa by som niecom skomolila...Mam ,,najlepsiu kamaratku`` ktora ma akoby pocuvala jednym uchom dnu a druhym von...Uz ani nie som tolko s nou odkedy chodim s mojim chlapcom..ovedala by som ze on ma nejako izoloval ale nie je to jeho chyba vlastne som to aj ja dovolila proste nemam nikoho...A jemu neviem...On to neviem pochopit ja som mu to uz hovorila stotisic krat...Nevie proste povie ze to musim ovladat ze sa to da...Ale ked ja nemosem...Chcela by som kazdemu vykricat do oci co si o nom myslim, chcem mat taku povahu..Je to hrozne...Mam taktiez spoluziacku, ktorej sa tak isto vysvievaju, povedala by som ze este viac... Stale ked sa z nej smeju mam take nervy mosno este vacsie ako ked sa vysmievaju mne...Ja mam strasny pocit zahambenia...Ona je tiez uzavreta ale ona si to tak zasa neberie...Chcela by som byt nou...Aby som sa netrapila nad nazormi inych...Kazdy den sa zobudzam so strachom ze sa mi niekto zacne smiat a ja len tisko budem znasat ich vysmech...
strasne mi je luto toto co prezivas, lebo som prezivala nieco podobne...skus sa o tom porozpravat fakt s niekym s kym si rozumies a ten ti urcite poradi co mas robit
Keby som mala niekoho, kto by ma vypocul.. :( V druhom rocniku to bolo strasne..chodila som domov a plakala stale len plakala a snazila som sa na to nemysliet ucenim...Ale aj tak na mna prisla neskutocna depka...Mosno mam znizene sebavedomie...Ale viem ze sa bojim ludi mam z nich proste strach..Bola som minule v obchode...Kupovala som si rifle a predavacka povedala cenu..cela som sa roztriasla, a penazenka mi spadla :( A to len preto aby som jej rychlo tie peniaze dala...Alebo v nasej triede je to strasne..myslim ze tam to vsetko zacalo..Ich blbe pohlady a povysenectvo zakazdym bolelo...Pridem este len do triedy a vsetky oci su prilepene na mna to je proste nieco hrozne..A ked nieco potichu niekto povie a pozrie na mna hned po mne prejde horucava...Nedokazem sa ani len obhajit stale len prikyvujem :( Viem ze mam male sebavedomie, to som mala uz davno z toho ako vyzeram pretoze trpim podvahou...A nasa trieda mi tuto cestu k fobii len zjednodusila...Teraz sa to snazim brat s nadhladom kedze viem ze mosno ide o tu fobiu, ale nikdy to nie je fajn...Stale len stresujem..Uz teraz sa bojim vysvedcenia, uz teraz sa bojim maturity :(Prajem vsetkym aby nieco take nikdy nepocitili, lebo ini ludia mosu z cloveka urobit len obycajnu handru, lebo oni su ti viac a my sme tu menej,,,Ako povedala jedna moja spoluziacka ktoru neznesiem, ze kolektiv sme dobri ale niektori vycnievaju zo skupiny :( A samozrejme tam patrim aj ja :(
Ahojte.Nikdy som nemala problém s prezentáciou či kontaktom s ľudmi :-( Mám 25r. som vydatá a mám dieťa.Len nebývame vo svojom ale s jeho rodičmi,s ktorými si nerozumieme čoraz viac.Robí mi to veľké depky.Práve nastala doba ked si musím najsť prácu.Tak som šla na pohovor.Bolo nás tam veľa,posadali sme si a prišlo cele vedenie podniku,jednalo sa o prácu operátora.Všetci po jednom sme sa mali predstaviť a povedať niečo o sebe.Vtredy to prišlo.Ako som sklonila hlavu dole už som ju hore nedala,mala som pocit že sa mi hlava trasie.Utiekla som skor ako na mna došiel rad.Hovorím si čo je so mnou! Ale pohoda...Stalo sa,mala som tremu,prvý pohovor po rokoch doma,to je ok.Až som o týždeň nato platila v obchode znova som mala ten uzkostny pocit.Ked pani za mnou ma sledovala očami.No zbohom,už som si myslela,že takáto budem čim dalej tym viac,preplakávala som noci i dni,manžel si to na mne všimol,povedala som mu čo je vo veci,ale on kdežee JA a taká? Kto by to o mne povedal,kamarátska,vtipná..Bohužiaľ.Poslednu dobu sa nam nevodí dobre..No a potom sa to rozprúdilo tak,že aj vo vlaku aj v buse aj u doktora..Všade mam ten pocit sprostý a ničí ma to veľmi cítim ako ma to pomaly rozkladá.K tomu ma to neustále núti na to myslieť aj ked nechcem...Som v koncoch
