ľudia už fakt neviem čo mám robiť zajtra idem psychiatrovi ako každý mesiac a už neviem čo mám robiť mám horší stav všetkého trpím depresiami, mám suicidálne sklony, myšlienky mám celý čas pokusy tak 6krát do roka a za každým za zo psychiatrie vrátim ešte viac chorá ako som tam išla skúšala som iné ako furt sa len rezať a chcieť umrieť ale nedarí sa mi to skúšala som už naozaj všetko hrozne by som chcela psa ae mamka mi ho nechce kúpiť ale ja viem že by mi to pomhlo a keby ne psa aspoň myš lebo ja sa cítim hrozne sama a počítam dni kedy sa zbijem stále si to plánujem a nakoniec skončím na psychiatrii s poruchami osobnosti a suicidálnymi tendenciami ja už fakt neviem ako ďalej...už nechcem žiť takto každému len problémy vyrábam ja už nevládzem s ničím ja chcem umrie´t ale evyjde mi to asik a nenávidím moj život!!!!!:,,,,(
Neviem čo mám robiť
Aký je Tvoj súčasný vzťah k mame a bratovi? Dokážeš sa s nimi od srdca porozprávať, prejaviť im náklonnosť, dôverovať im, alebo cítiš, že máš s tým problém?
bella, bohužiaľ to čo som písala bolo súčasťou hypomanického záchvatu, som zase tam, kde predtým, všetko stratilo zmysel, nevidím žiadnu nádej v budúcnosti...zbytočné o tom písať...jediné na čo myslím celý deň je smrť. Čakám kedy zaspím a už sa nezobudím. :(
ja sa nehnevám na nikoho, nemám čo odpúšťať, tam problém nie je
Si dobrá duša, proserpina, a máš láskavé srdce, a to je viac ako Tvoj vzhľad a postava, vzdelanie či psychická choroba; to je na Tebe to najdôležitejšie. Ty môžeš a dokážeš robiť iných okolo seba šťastnými a lepšími, a krajší zmysel života si ani neviem predstaviť. Áno, pre tú babičku si bola anjelom a nebola to len taká maličkosť, ja v Tvojom veku by som nedokázala niekomu cudziemu takto poslúžiť.
Som o nejakých tých pár rokov staršia od Teba a nie som psychologička, čo som Ti písala, bolo z vlastnej skúsenosti. Možno to zlé, čo si prežila, predsa len malo nejaký zmysel - človek, ktorý prežil na vlastnej koži utrpenie sa vie lepšie vžiť do situácie iného trpiaceho, má s ním súcit, chce mu pomôcť. Ak cítiš, že práve pomoc iným by bolo Tvojím naplnením, ver tomu, že sa nájde cesta a tento sen sa stane realitou.
Nebuď perfekcionistkou a nechci všetko naraz. Sama na sebe som spoznala, že keď človek padne na dno, vzdá sa veľkých plánov a je rád za každý deň, ktorý prežije v pokoji. Paradoxne až vtedy, keď som prijala svoju biedu a neschopnosť a prijala sa taká, aká som aj s chybami, sa veci obrátili k lepšiemu. Keď som si povedala, že mi stačí robiť veci na 2 alebo 3, začalo sa mi prekvapivo dariť viac, ako vtedy, keď som úzkostlivo tkvela na jednotkách. Perfekcionizmom ideš sama proti sebe, stresuješ sa a trvanie na perfektných výkonoch Ti akoby zabraňovalo ich dosiahnuť. Ak si však povieš, že nie si dokonalá a máš právo robiť chyby tak ako ostatní, neúspech Ťa tak nezloží a úspech akosi ľahšie dosiahneš, lebo robíš to, čo chceš a nie to, čo musíš (čo si si prikázala).
Napadla ma ešte jedna vec, ktorá by Ti mohla pomôcť - a tou je odpustenie. Ak stále cítiš krivdu za to, čo sa Ti stalo, čo si v detstve a aj neskôr prežívala, ak pri spomienke na tie udalosti pociťuješ negatívne emócie a bolestivé pocity, znamená to, že si sa s tým ešte nevyrovnala. Jediným 100% účinným liekom je odpustiť všetkým, ktorí Ťa zranili - a to nielen iným ľuďom, ale aj sebe. Ak prežívanie následkov zraňujúcich udalostí trvalo dlho, nebude to ľahké a bude to pravdepodobne vyžadovať dlhší čas, ale dá sa to. Možno ste už o tom so psychologičkou hovorili.
bella, ja viem z vlastnej skúsenosti, že keď pomáham druhým, pomáham vlastne aj sebe. V nemocnici na psychiatrii sa často stretávam so starými ľudmi čo majú stareckú demenciu a nevedia sa o seba poriadne postarať. Tak sa im snažím pomáhať s umývaním, praním vecí, spolu sa prechádzame razprávame...Najkrajší zážitoik mám, keď si jedna babička išla umývať vlasy, lenže nemala ani šampón, len klasické mydlo, tak som zobrala svoje, umyla som jej vlasy, potom som ju osprchovala a ona bola taká šťastná, sa tešila že aká je čistá a ako vonia. :-) Mi hovorila že som anjel, že sa za mňa bude modliť. Keď som sa jej pozrela do očí a videla som v nich tú úprimnosť, s akou mi to hovorila, bola som úplne dojatá. Proste kto nezažil, nepochopí.
Mám skúsenosti aj s postihnutými, vždy sa s nimi prechádzame po vonku, keď sa dá, natrháme kvety pre sestričky, kreslíme obrázky, niekedy im kúpim nejakú sladkosť a tak. Ale je veľa ľudí takých, čo pomáhajú, lebo je tam naozaj veľa pacientov a sestričky na všetkých nestačia.
Aj som chcela pracovať v nejakom DOS, len neviem či by ma tam prijali, keďže mám len základné vzdelanie. Bola by som ochotná robiť aj dobrovoľníčku, keby niekde brali, len neviem ako sa mám k tomu dostať.
V minulosti som sa tešila z maličkostí, k maximálnemu šťastiu mi stačilo, že spievajú vtáci, ráno svieti slnko, to ma vedelo nakopnúť ako 10 káv, milovala som prírodu, stromy, obdivovala som ako sa tá príroda dokáže sama rok čo rok obnovovať, keď som pozrela na oblohu, cítila som tú nekonočnosť vesmíru, energiu som čerpala aj keď som sa hrala so svojimi mačičkami, ktoré teraz nemôžem mať, lebo bývame v bytovke s veľkým dvorom, ale jeden sused je odporný a každú mačku nám otrávil. :-( Pri dome máme veľkú čerešňu, a vždy keď rozkvitala, som si rada pod ňu ľahla a pozorovala včely a motýle... Nádherný život to bol.
Ale sama som si ho zničila, lebo som podľahla negatívnym myšlienkam, ale práve písaním tohto textu som si uvedomila, že je načase s tým niečo urobiť, veď predsa všetko zlé musí raz prejsť, len sa tomu nemôžem brániť. Že môžem znova prežívať to stratené šťastie, nájsť si prácu, ktorá by ma bavila. Aj keď si nepredstavujem šťastie práve v tom, že budem mať deti a rodinu, ako väčšina ľudí. Veď môžem robiť to, čo ma skutočne napĺňa.
Bella, vďaka, že si mi otvorila oči, som rada, že existuje takéto fórum, lebo človeku pomôže keď sa podelí so svojimi problémami, najmä to, že je to anonymné.
a môžem sa spýtať, koľko máš rokov? A či si nejaká psychologička lebo tak?
Proserpina,
Prosím Ťa, nestraš sa myšlienkou, že takto to bude celý život, nezatracuj samu seba. Vždy je nádej, človek rastie, dozrieva, postupne mení náhľad na isté veci. Každý deň, ktorý máš pred sebou má 24 hodín, počas ktorých sa môže stať toľko vecí, ktoré Ti môžu zmeniť život - udalosti, stretnutia s ľuďmi, pekné zážitky. Nauč sa tešiť z maličkostí, stačí, keď budeš napr. pozorovať vrabce na ulici a uvedomíš si, aké sú vo svojej jednoduchosti geniálne. Si zahrabaná vo svojom bolestnom svete, vo svojich negatívnych myšlienkach, ktoré Ti bránia vidieť svet z tej krajšej stránky. Nauč sa chodiť s otvorenými očami a obdivovať.
A že sa cítiš bezvýznamná, nepotrebná? Skús sa postupne presvedčiť, že to nie je pravda. To, že žiješ tu na svete Ti dáva veľkú moc - moc ovplyvniť niečo, čo sa okolo Teba deje. A Ty to môžeš ovplyvniť pozitívnym smerom, ani Tvoje problémy Ti v tom nemôžu zabrániť. Vieš, kedy sa ja cítim naozaj užitočná? Keď urobím nejaké dobro pre iného, môže to byť aj maličkosť. Vtedy viem, že som niečo v živote toho druhého zmenila - možno len na pár chvíľ, možno nepatrným spôsobom, ale zmenila. V Tvojom terajšom psychickom rozpoložení budeš možno musieť zbierať silu na niečo také, ale skús sa premôcť a vyjsť zo seba, aby si urobila nejaký dobrý skutok. To, že Ti nebola dostatočne prejavená láska nemusí zákonite znamenať, že ani Ty ju nedokážeš prejaviť. A nemusia to byť žiadne hrdinské činy - stačí drobná pomoc v pravej chvíli, vypočutie druhého, prejavenie porozumenia a súcitu, či obyčajný úsmev alebo pochvala. Môže to byť len jedna Tvoja veta, ktorá môže niekoho potešiť. Čo z toho budeš mať? Skúsenosť, že nie si bezvýznamná, lebo môžeš niečo zmeniť k lepšiemu - hoci len pár chvíľ v živote iného človeka, skúsenosť, že svojím konaním naozaj môžeš ovplyvňovať svet okolo seba. Navyše hrejivý pocit z vykonaného dobra a pocit užitočnosti. Skúšaj to a nevzdávaj sa, aj keď na začiatku nebudeš nič cítiť. Vyskúšala si už toľko terapií, tak skús ešte túto. Zaberie to len pár minút denne z Tvojho času. Potrebuješ v sebe prebudiť lásku, ktorá je skrytá v Tvojom srdci a ktorá doteraz asi nemala veľa priestoru prejaviť sa.
Uvedomujem si, že je veľmi ťažké, všímať si iných a starať sa o ich dobro, ak sa človek sám cíti na dne. Ale dobro, ktoré vykonáš, sa Ti určite niekoľkonásobne vráti.
bella, ďakujem za pekné slová, psychologičke hovorím všetko, pozná celú moju minulosť a tak, psychiatričke hovorím že mi fajn, lebo nechcem aby ma zase poslala zase na liečenie, ale keď som bola v nemocnici naposledy mala som skvelú lekárku, rozprávali sme sa hodiny. Už sme skúšali asi všetko, vizuálne predstavy, bezpečné miesto, dychové cvičenia, písanie pocitov na papier, kreslenie, pracovné terapie, muzikoterapia, biblioterapia, rôzne cvičenia (joga, aeróbne cvičenia, pilates a tak), pri návaloch silných emócií som strávila veľa času na spinnigovom bicykli, pomáha mi beh, prechádzky po tme, proste musím zamestnať telo aj myseľ, lenže je to strašne ťažké, keď sa ráno musím presviedčať, aby som vôbec vstala z postele, niekedy to trvá aj hodiny, kým sa postavím, zanedbávam osobnú hygienu, pocity vnútornej prázdnoty si kompenzujem jedlom z čoho mám výčitky a nenávidím sa stále viac. Nedokážem sa prinútiť niečo so sebou urobiť, som zúfalá keď si predstavím že takto to bude až kým nezomriem. Hrozný pocit.
Proserpina,
povedala si psychoterapeutke a psychiatričke všetko, čo máš na duši, všetko čo Ťa trápi - ako to začalo, ako sa to vyvíjalo a aké je to teraz? Ak áno, určite Ti dali nejaké rady a odporúčania, skúšala si sa riadiť podľa nich?
Ak si niečo pred nimi neodkryla, možno je to práve to, čo bráni, aby bola ich liečba účinná. Z vlastnej skúsenosti viem, že to je kameňom úrazu, čo sa snažím pred inými ale hlavne pred sebou samou utajiť. To je to, čoho sa bojím, nečelím tomu, utekám pred tým. Pokiaľ sa však tomu nepostavím, nezbavím sa toho.
Z toho čo si napísala mi vychádza, že veľmi veľmi potrebuješ lásku, aby si ju zažila, aby Ti bola prejavená. Vynucovanie pozornosti a rezanie je len následkom, pitie a tráva útekom z tejto situácie. Mýliš sa, keď si myslíš, že vtedy zažívaš skutočné šťastie, je to klam. Aké je to šťastie, keď ho dosiahneš len za cenu omámenia zmyslov a otupenia citov?
Opakujem, čo som už raz napísala - bez ohľadu na Tvoju minulosť si zaslúžiš byť milovaná a môžeš byť milovaná. Môžeš byť pre niekoho láskou jeho života, niekým, s kým bude chcieť prežiť celý svoj život. Ani nevieš, aká si potrebná v tomto svete.
Bella, s mamou sa o týchto veciach bežne nerozprávam, aj som to skúšala ale ignorovala ma, chodím pravidelne psychiatričke, psychoterapeutke, na psychiatriu na preliečenie priemerne 4x do roka, poctivo musím brať lieky ale nepomáha mi nič, vlastne nachvíľu mi pomôže psychologička, lenže kým prídem od nej domov tak je to zase ako predtým. Už mi šibe z tých pobytov na psychine, stále do mňa pchajú lieky, brala som aj el. šoky ale tými sa to zhoršilo a stratila som všetky zábrany ktoré mi predtým ako-tak bránili v rezaní. Zostali mi len jazvy, spomienky na to obdobie nemám, 3 mesiace si vôbec nepamätám, iba z rozprávania druhých. Vlastne skutočné šťastie prežívam iba keď sa riadne opijem alebo fajčím trávu, a ešte keď mám mániu, ktorá ale rýchlo vyprchá, cca po 3 dňoch, a potom zase nastane na niekoľko mesiacov ťažká depresia. Stále rozmýšľam nad útekom z domu s naj kamoškou, plánujeme detaily a tak, zatiaľ to ma drží pri živote, v tom vidím nádej.
Proserpina,
si dôležitá a cenná bez ohľadu na to, či Ti niekto prejavuje priazeň/pozornosť alebo nie. Tvoja hodnota ako človeka je nemenná bez ohľadu na životné okolnosti, v ktorých sa nachádzaš (rodinné prostredie, zdravie, priatelia, škola, práca) a rovnaká ako hodnota iných ľudí. Si hodnotná a milovaniahodná, aj keby si celý život prežila medzi ľuďmi, ktorí by Ti ani raz nepreukázali lásku či náklonnosť.
Mama Ťa mala rovnako rada ako mladšieho brata. Určite Ťa nechcela zraniť, nechcela, aby si žiarlila a cítila sa kvôli bračekovi menejcenná a odsunutá na druhú koľaj. Nemusíš si ubližovať, aby Ťa iní milovali. Mama Ťa vždy milovala, aj keď Ti to možno neprejavovala tak, ako by si to potrebovala. Povedala si jej niekedy o týchto svojich pocitoch, tuší, čo si vtedy prežívala? Rozprávala si sa o tom niekedy so psychológom/psychiatrom?
