Lepšie byť v zlom vzťahu, ako v žiadnom?
Momentálne som veľmi nahnevaná, potrebujem sa aj vypísať z emócií a poradiť... Sme s priateľom spolu 6,5 roka a zdá sa mi, že je to čoraz horšie... Ja neviem vlastne, o čo mi presne ide... Proste nechodíme nikam, nikam sa náš vzťah neposúva, stále nemá peniaze (a keď má, minie ich na blbosti). Dnes som mu povedala, že či by ma nechcel pozvať aspoň na pizzu, že sme sto rokov nikde neboli, a on že či si myslím, že sa mu bude
chcieť, keď stále robí. Ani na jednú sprostú pizzu nemá čas a chuť
ísť somnou!!! Ale to nejde iba o to...samozrejme urobil z toho vedu, že robím scény a "rýpem" a keby vedel, že budem taká, ani sa mi neozve... Doma u neho sme sa vadili ďalej...Ja: že či chcem toľko veľa, aby sme niekam išli raz za čas
? On: mám si ísť s kamoškami, keď tak veľmi mi to chýba...Na vysvetlenie, on do žiadneho baru nechodí, lebo je abstinent, netancuje, a tak... A najlepší záver bol: "Ak sa Ti nepáči, tam sú dvere!" To mi povie on! Som ako taká chudera...ale teraz ma naštval tak, že som odišla domov...a on ešte že "papa"...Viem aj to, že problém je v tom, že ma má maximálne istú, že vie, že mu všetko odpustím - čo je moja chyba, lebo som si ho tak "naučila"..A to sa už asi nedá zmeniť :( Ja neviem, chcem len aby bol normálny ako kedysi, aby sme niekam chodili, aby sa o niečo snažil, a nebral všetko, aj mňa ako samozrejmosť..Raz som mu povedala, že ja tu vždy nemusím byť, nech ma neberie ako samozrejmosť, a on na to, že ja tu budem vždy...takže asi tak...A teraz sa ani neozval, keď som šla domov
, proste nič, nezáujem..Ale to je jeho stará známa taktika, vyčkať, kým ja za ním doleziem... Ja už neviem, mám 24 rokov a stále pocit, že nikam nepatrím, nikam nesmerujem, som na ňom závislá
a neviem byť bez neho,,,a neviem sa s ním rozísť..toľkokrát mi ublížil už slovami, a ja to stále znášam a všetko mu vždy odpustím..:( Som ako taká chudera, čo nemá na viac..
