Azira,
viem, o čom rozprávaš...Ja som začala s delenou stravou, a keď som videla, ako sa mi po určitom čase darí to, čo som nemohla dokázať dlhú dobu, bola som nesmierne šťastná. Začalo ma baviť byť čím viac a viac chudšou. Chcela som byť úúúplne chrdá.
Musím však podotknúť, že to všetko začalo v podstate jedným chlanom, ktorého som strašne chcela, ale on mal vtedy chudunkú babu. Preto som si "uvedomila", že to je asi cesta k nemu. Priblížiť sa jej výzoru.
Sestra mi často vravela, že keby som trocha schudla, tak by som bola naozaj pekná. Ako pätnasťročnej mi to bolo jedno, ale keď som začala chodiť vonku, tak som zistila, že sa hanbím za svoje telo. Nevravím, že som bola tučná, bola som normálna. A tu sa naskytuje ďalšia moja chrakterová črta - mne nestačí byť prriemerom, ja chcem byť tá najkrajšia, najdokonalejšia. Vo všeobecnosti som perfekcionistka. Nestačí mi vec na 50 percent. Buď je to na 100 alebo na 0 percent. A to je tiež nebezpečný faktor pri problémoch so stravovaní, kedy človek musí poznať striedmosť.
Jednoducho, keď som začala chudnúť, tak som sa akoby dostávala do sveta, v ktorom som chcela byť vždy. Bol to svet mojej sestry, ktorá bola vždy štíhla. Aj to mňa strašne štvalo (štve ešte stále), že všetci moji súrodenci (3) majú prirodzený sklon k štíhlosti. A len ja musím byť ako prasnica??
Keď som dosiahla váhu, ktorá aj mamu zalarmovala, tak som začala jesť. Zo začiatku som pri jedle plakávala, ale postupne som sa cítila, že konečne si môžeš dopriať to, čo si nemohla. Akýsi pocit voľnost, bez pút pri jedle - dá sa povedať. Ale ja som tie putá doslova roztrhala a spálila a jedla som viac a viac. Zo začiatku som vracala. Ale potom som sľúbila rodičom, že s vracaním skončím. Ale prirodzene, že s prejedaním som neprestala. A tak som pribrala na nehoráznu hmotnosť. Tiež, ako ty Azira, som sa hanbila pred ostatnými, pretože som si vedela predstaviť, ako moju zmenu výzoru asi prehodnocujú. Presne som sa cítila rovnako ako ty. RAdšej by som sa videla v hrobe ako v takej podobe. Radšej by som bola vychudnutá na smrť ako tučná. A znova sa to začalo. Troška inak - menej som jedla, cvičila. Keď som schudla, nie však na takú hmotnosť ako predtým, ale celkom prijateľnú, tak som opäť začala veľa jesť. Ale už som vracala stále. A to pretrváva doteraz.
V podstate sa moja choroba aj bulímiou začala. Ale je to tak dávno, že niektoré súvislosti mi vypadávajú. pretože najskôr som začala jedlo vracať - o tom som sa zhovarala aj s kamoškami, ale postupne som si nechávala všetko pre seba. Keď som chcela vracanie riešiť a predsa chudnúť, začala som so spomenutou delenou stravou.
Teraz ani neviem koľko vážim. Neviem, či je to bežné pri našej diagnóze, ale aj vy ste si všimli akoby ste mali vždy iný zrak??!! Ja sa niekedy vidím chuda, inokedy zasa tučná, pričom časový odstup je niekoľko minut, hodin alebo dni...Ja vlastne už ani nedokážem zhodnotiť svoje telo... A to ma vyvádza z miery.
Veľmi sa bojím aj toho, že postupne stratím aj schopnosť učiť sa. Ako prváčka na vysokej by to bol naozaj problém.