Ahoj einna
Dakujem za to prirovnanie k ruži, ale na stastie viem ze niesom sama, ktorej sa to podarilo, ...nechat vsetky predsudky a vlastne hranice niekde kde trapia len tych obmedzenych.
Aj ja mam sestru, ktora si o pol dvanastej v noci da na co ma chut a cuduj sa svete ma taku postavu, ze polka mojich kamaratov slinta...no a ja som taku v zivote nemala, ...hm, pardon, raz ano...Cim som si presla?...no asi to vsetko poznas, ...samota, zufalstvo, strach z kil, kalorii, zivota, sveta...len som mala asi stastie v tom ze som sa ani raz neprinutila zvracat(mala som obdobie ze som jedlo pozula, nepreglgla, ale vyplula, ale to clovek nevidrzi dlho, ked uz ma tu chut v ustach tak som postupne zacala aj preglgat...)...myslim ze keby ze sa mi to v tedy podarilo vyvracat sa, ...asi by som sa s tym vsetkym vliekla dalej...Ale tie roky priperania na povodnu hmotnost boli otrasne, plne nenavisti voci sebe samej...stale som dufala ze sa tych kil nejako "zazracne" zbavim...az ked som si povedala, ze s tym nema vyznam bojovat, a uvedomila som si , ze ja chuda nebudem, vsetko povolilo, ...zmierila som sa sama zo sebou, nasla som si novych kamaratov a zacala som sa smiat :o)...Ale bolo to tazke, naucit sa pocuvat seba, a vlastne telo, vediet kedy je hladne, a na co ma chut, a kedy ma dost...a ci ma to co zjem nebude tlacit v zaludku, ale najme v hlave...
Co sa tyka toho ako sa vidis, ..ano, je to sindrom "kriveho"zrkadla.je to bezny sprievodny jav PPP. Proste vidis to co si mysli tvoje"chore" podvedomie, ...niekedy, ked mam dost sily sa s tym hram...ja tiez neviem ako vyzeram, ...viem zhruba do akej "skupiny" patrim, ale presny obraz?...hm, uz je to jedno...Nesmies verit zrkadlu, ked tak, skus sa na seba pozriet rychlo a z dialky, ...myslim ze tak sa to da na chvilku oklamat, ale ked sa zahladis na dlho, to zacina pracovat podvedomie a uz tam vidis selico...
uf, som sa zas rozpisala ...