Bulímia,anorexia

u mna to zacalo pred 5 rokmi kebyze ste ma stretli na ulici myslite si ze som uplne normalna mlada studentka vychudnuta ale normalna usmievava blazniva obklopena priatelmi to az ked za sebou zavriem dvere mojej izby stava sa zo mna troska ibaze ja nechodim na ziadne akcie so svojimi spoluziakmi aj ked mam vela kamaratov vzdy si najdem nejaku vyhovorku jednoducho mam priserny strach z toho zeby chceli aby som s nimi isla na pizzu ci na zmrzlinu ale nestazujem sa na svoju chorobu lebo sa citim stastna... ano aj vyhladovana ale ked som schudla mala som naozaj pocit ze nieco znamenam a dokazem moja choroba je cely moj zivot pred rokom ma rodicia prinutili pribrat po nekonecnom boji prosbach vycitkach vyhrazkach som sa zlomila pribrala som 10 kil... vtedy som sa citila tak zufalo ze sa to slovami neda opisat obycajny clovek mi nebude rozumiet no vy istotne chapete co mam na mysli viete si predstavit ako som sebou opovrhovala a ako som sa nenavidela musela som schudnut bola to moja jedina myslienka bol to moj ciel pre tento ciel som dychala zila len vdaka nemu vdaka myslienke ze schudnem som dnes este tu mnohokrat som pomyslala na samovrazdu...schudla som tych 10 kil naspat za 3 mesiace a uz nikdy sa nechcem citit tak uboho ako vtedy to radsej budem navzdy zit v tom bludnom kruhu anorexie ktory ma robi takou obozretnou voci mojim blizkym ktory ma nuti klamat a zranovat tych najdrahsich mozno som sebecky slaboch no jednoducho take ponizenie uz neznesisem kazdy si posuskaval a ukazoval na mna prstom to je ta anorexicka pozrite ako pribrala chudera je to strasne ta choroba mozno mi chyba kusok pokory mozno som prilis zahladena do seba ... ale bolo by nefer obvinovat len mna ved oni ma tak velmi zranuju tak velmi trpim a nie len svojou vinou

Ahoj vrrr =),
nie som z Bratislavy, ale chcem vyuzit moznost a stravit leto s kamaratkami tam. Lebo v poslednom case - niekolko tyzdnov trpim depresiami zo samoty a chcem sa tomu ubranit. Preto sa chcem co mozno najviac obklopovat ludmi a mat stale niekoho, kto by o mojej chorobe nevedel, ale predsa ma mal stale na ociach, pretoze pred kamoskami by som sa hanbila.
Jednoducho akasi z nudze cnost, ale aj tak to nie je riesenie.
Stasne by som chcela vykricat vsetkym dievcatam, ze pokial zacali koketovat co i len s takouto myslienkou riešenia problému "som tučna, ale jest chcem", tak by sa mali urychlene porozpravat aspon s jednou z nas. Najskor som si v prvych mesiacoch myslela, ze nikoho nepotrebujem na vyzdravenie sa. V podstete som si myslela, ze ked to budem chciet ukoncit, tak to jednoducho urobim a nevratim sa k tomu. Vsetko to zacalo dietou, potom anorexia a teraz sa topim v bulimii. Dnes mam za sebou uz jedno vracanie a naozaj sa citim ako odpad. Velmi mi je tazko, ked vidim svojich skvelych rodicov, ktorí mi poskytnu hocico, len aby ma videli stastnu - zdravu. Tatino mi povedal, ze keby mu povedali, ze by pomohlo, ked si odreze hlavu, tak by to urobil. Je to ten najlepsi clovek, akeho poznam. A jedine, co dokazem je plakat, tu, pri pisani o mojich lziach.
Preco sa neda vratit cas, ked sme boli deti, nenakazene casopismi plnymi "idealov" krasy...
Ved teraz nedokazeme urobit ani krok...Nemozeme ist len tak s kamaratmi na chatu, s rodicmi na navstevu, do prace bez toho, aby sme si nevzali batoh plny nasej choroby.
Ja uz nechcem zivorit...
Mama mi vravela, ze bulimia je ako alkoholizmus - s tym prirodzene suhlasim, ale zivot sa da prezit bez alkoholu, ale bez jedla to nejde. Preto si myslim, ze to mame od alkoholikov ovela ovela tazsie...
Teraz idem cvicit... vsetko moje chovanie je bez logiky... zerriem a cvicim a placem a stale dookola.
Ahojte zatial

einna, rozumies sama sebe ale aj tak mas zmatok. Rozumies pohladu matky lebo je to tvoje svedomie co hladi. Si s BA? chodis do skoly? co robis?

Ahoj Einna,
zatial sme sa ani my dve nepoznali. Uz ano :o). Skus, prosim Ta, prejst aj do temy BOJ VYHRAS. Lebo Ty ho URCITE vyhras.
Vrr, mas uplnu pravdu v tom, ze ked telo dlhodobo nema potrebnu vyzivu, zacne nevladat. A tych 70 rokov...teraz je na unavu aj objektivny dovod - horucava. Kazdy z nas je raz hore a raz dole. Ale vzdy hupacka vyjde opat hore :o). A Tvoja pomalicky nabera spravny smer, zacni plnit mozno ako prva napad, co si dievcatam ponukla v tejto teme. Stoji nas viac pri Tebe :o)

einna
Tých pár posledných viet si vystihla 100%.. Aj napriek tomu, že nenávidíme tu chorobu, sme z nej nešťastné, vieme že nás oberá o skutočný život, bojíme sa jej vzdať.. Je to akási naša identita, jediná istota ktorú poznáme :(( Bojíme sa čo budeme bez nej.. Veď nič iné nepoznáme.. Ako si spomínala, je to naša rutina, tak ako pre zdravého normálneho človeka je rutinou jesť a bojí sa nejesť, nevie si takýto život predstaviť, no my sa bojíme toho opačného.. Tá hlava nám to jednoducho nedovolí. Ja sama to neviem ani popísať, prečo to tak je, kde sa berú tie pocity nenávisti voči sebe a tej ukrutnej bolesti z jedla a každého gramu navyše.. Pre mňa samu, čo trpím anorexiou už 3 roky je to všetko záhada.. Tak ti držím pästičky, nech hlavne prežívaš veľa príjemných dní bez nudy a ak ti môžem poradiť, skús sa tým zdôveriť aspoň tej dokotrke, nie je dobré že to všetko sama dusíš v sebe, je to až moc ťažké bremeno na to, aby si ho niesla sama.. Tak papa :-))

najskor som chodila k lekarke nedaleko svojho bydliska, ale to nebola specialistka. V Bratislave je na to specializovane oddelenie, ale je to predsa len psychiatria. Tam uz so mnou mama nechodi, ako tomu bolo predtym. Preto lekarka v BA nema moznost porovnat moju verziu a tu maminu. Lekarka vie, ze som mala bulimiu, ale teraz si mylsi, ze s nou bojujem. Ale diagnoza je stanovena velmi jasne. Len v mojej hlave je vsetko rozmazane. Je to vsetko moja vina, ja viem. Ale ani alibizmus a podobne slovne obvinovania mi nepomozu zachranit si kozu.
Otec mi stale vravi, ze to spolu dokazeme, ja vzdy prikyvnem a nasledne sa to pokusam zahovorit. Kvoli tomu, ako ma mama neustale pozoruje, som k nej uplne zmenila postoj, vztah k nej. Vravim si, ako ju nenavidim...pritom len chce zivot dcery.
je to naozaj zavislost, rovnako ako na drogach a tych filmov s drogovou tematikou je naozaj vela. Takze pokial si clovek pozrie narkomanov zivot v telke, akoby zaroven videl aj bulimicku. Robis sialene veci, spravas sa hrooozne k tym, ktorych milujes a oni teba....
Je to neustale obvinovanie... Niekedy pomyslam na riesenie - smrt - ale pokial mam okolo seba kamaratov a roboim, co ma bavi, nenudim sa, tak v tom pripade milujem zivot. Lenze nie vzdy sa cloveku podari dostat sa do tej spravnej "konstalacie". Neda sa nyhovarat sa na nudu, lebo ta sa objavi niekedy urcite. A to sa ma v takej situacii opat vratit k starych uchylkam??!!! NIE. Takze jedinou odpovedou je - ČLOVEK MUSÍ CHCIEŤ SÁM ZVÍŤAZIŤ. I keď si všetky my tu vravíme, aké je to hrozné, ako už nevládzeme a podobne veci. No v skutočnosti nechceme vyjst zo zabehnutej rutiny, ktora nas "zachrani" na chvilu pred nejakym strachom. Ale ja som zistila, ze najnajvacsi strach mama sama zo seba....z toho co robim a nemozem zastavit. Teda nechcem zastavit..

a to mas psychologicku? ona rozprava tvojim rodicom o vasich sedienach ci ako? tvoji rodicia vedi ze mas bulimiu ale pscyhologicka nie? tak to vyznelo s tvojho pisania.

pokial ide o tu slabost. je to priserne, lebo ked mam ist niekam, bojim sa, ze mi pride od hladu zle, od nedostatku energie, a tak sa pokusim najest - normalne, aby som nemusela ist vracat. Ale velmi casto to dopadne klasickym scenarom - ked som si dala o par koliesok viac, tak uz to musi ist von a neoplati sa mi vracat malo, tak sa napracem. Strasne sa hanbim. Fakt som ako nejaka uplne momo socialna skupina. Vzhliadam ku kazdemu normalnemu cloveku s obdivom, aky je normalny-pre mna je teda dokonaly.
Vies, je tazke povedat pravdu, ked uz nejaky ten mesiac klames. Najskor ma mama chcela nechat na lieceni v BA, ale ked som to tam videla....Vysla by som ako blazon. Vobec to nie je take, ako zahranicne sanatoria, kde sa clovek neciti ako v blazinci.
Ja mam paniku, ze keby som jej to povedala, tak by ma tam nechala.
Ale na druhej strane sa zamotavam viac a viac, pretoze rodicom vravim, ze jej vravim pravdu. A oni sa len cuduju, ze conejako nezakroci....
Pricom to ich "zlata" dcera je ta, ktora nezakroci...

einna, ked mas doktorku, preco by si jej klamala? ved ona je tu an to aby ti pomohla a pomoct ti nemoze ak nevie ako sa skutocne citis, pretoze nevie ze ti pomoct treba. Len jej pokojne povedz vsetko tak, ako to citis
A co s tyka leta, sama si napisala ze ides pracovat, takze sa nudit nebudes. Ale poznam to co si popisala ja to mam tak isto akurat ze poseldnou dobou nemam uz energiu. Normalne nevladzem nic robit jak keby som mala 70 rokov..
Drzim ti palce.

je to priserny labirint. Strieda sa slabost s perfektnym pocitom, ze som "vyhrala" nad jedlom, pricom v podstate ma opat dostalo na dno. Uz sa ani necitim ako clovek. Skor ako nejaky odpad, ktory kalme rodicom, priatelom a nevie, co je zivot. Je mi priserne, ked sa akoby z dialky na seba pozriem, co robim. Jedlo je pre mna najvacsia hanba. Neviem, ci je to riesenie, ale kvoli tomu chcem odist z domu na leto. Ist si s kamoskou len tak zarobit. Na druhej strane sa strasne bojim, ze ak aj nejake prachy zarobim, miniem ich na jedlo. Bulimiu mam uz piaty rok, top znamena, ze uz pat rokov nezijem. Tieto slova, ktore tu teraz niekto cita, su mojim prvym verejnym-otvorenym vyjadrenim sa k tomuto problemu. Myslim si vsak, ze pokial by som mala niekoho po svojom boku - chalana - a nezostaval by mi cas mysliet na hluposti. Totiz ja prikladam najvacsiu vinu tomu, ze sa strasne nudim a ani si neviete predstavit, aky panicky strach mam z leta a z nudy. Najlepsia kamoska si nasla nedavno frajera a ja som teraz uz uplne lost. Dostala som sa do stadia, kedy si myslim, ze uz nie je pre mna riesenie. Svojej doktorke, specialistke na tieto choroby, samozrejme nehovorim pravdu. Ta si mysli, ako som to vsetko super zvladla resp. ako s tym velmi dobre bojujem. Ale ja som akurat uvaznena v lziach, bez riesenia...