zdravim...pisem bo by som vam cela povedat , ze ked chcete z anorexie sa dostanete. Viem o com hovorim. Trpela som anorexiou 6 rokov. Bolo to najhorsich 6 rokov mojho zivota. Zacalo sa to este na zakladke v siedmej triede , kedy som sa zacala prejedat , ani newiem preco. Skratka mi nejako zachutilo. Vzdy som bola hrozne chuda. Ale ked som sa zacala prejedat tak som nabrala dobrych 5 kíl. Nebola som vsak ani vtedy tucna . Tych 5 kil som vraj potrebovala aby som vyzerala zdravo , tak mi kazdy hovoril , ale ja som si to samozrejme vysvetlila tak , ze vyzeram ako 100kilovi nenazranec. V 14 ma to uplne vzalo a rozhodla som sa , ze budem dietovat , ale prve pokusy neboli neuspesne. Ked som sa nadelej prejedala , rucicka vahy ukazovala stale viac a ja som si povedala dost! Zacala som s´neskodnou dietov , ktora vsak prerastla do hladovania pretoze sa mi zdala pomala.Jedla som len jedno jedlo denne. Nakoniec ma chut na jedlo presla uplne vdaka mojmu uzasnemu spoluziakovi ktory mi stale hovoril , ze priberam. Raz ked mi to povedal strasne som sa rozrevala utekala som na wc a povedali si uz od tial nevilezem. Vypytala som sa od ucitelky domov , ze je mi zle a 4dni som predstierala chorobu , pretoze som sa bala ist medzi ludi . Bolo mi hrozne . Za tie stiry dni som nic nezjedla a ked som sla do skoly bola som hrozne slaba. Ucitelka ma vyvolala z niecoho odpovedat a ja som pri odpovedi odpadla. Skoncila som v nemocnici ale nikomu som nic o mojom trapeni nepovedala . Vsetkym som nahovorila , ze som sa bala odpovedi a este k tomu som bola po chorobe. Ked som videla ze som sa po odpadnuti fakt dostala na dno svojich sil povedala som si ze s tym prestanem. Ale ked som uvidela jedlo na tanieri prepadli ma hrozne vycitky. Mala som konecne svoju vysnivanu postavu a nechcela som o nu prist. Vedela som ,ze musim jest ale tuzba po dokonalom tele bola vo mne silnejsia. Jedla som len raz denne , pila dzusi a prepchavala sa vitaminmi , len aby som nahradila zivini z normalnej stravy. Mame som stale klamala , ze som najedena ,ze stale jem. Kedze mama vedela o tom , ze som sa prejedala uverila mi. Ale po case sa jej to zdalo cudne. Donutila ma ist k psychologicke, ktora sa ku mne vsak spravala ako k nejakemu rozmaznanemu faganovi , a mna to vzdy hrozne mrzelo a moju chorobu len stupnovalo. Ked som sla na strednu vsetko sa zhorsilo pretoze prisiel hrozny stres. Nevedela som si najst kamaratky. Ked sa spoluziaci dozvedei o mojej anorexii zacali ma prezyvat psychacka a vysmievali sa mi. Myslela som ze zabit sa bude naj. , ked som uz vazne nevedela co dalej spomenula som si na jednu kamosku zo zakladky a zavolala jej , ona mi hned isla pomoct , pomohla mi dostat sa z najhorsie a uvidela som , ze na svete je niekto na koho sa mozem spolahnut. Liecila som sa dlho a bolo to tazke , ale s jej podporou som to dokazala.Ked som sa z toho dostala prerusili sme dako kontakty a nasla som si novu partiu. Tam vsetko klapalo kym som im nepovedala o anorexii , vtedy sa ku mne zacali spravat uplne inak. Mna to polozilo. Uz som ich viac nechcela vidiet mala som depku , a nemala som chut jest. Neskor som sa zoznamila s jednou byvalou anorektickou. Stala sa mi naj. kamaratkou a zoznamila ma z jej kamosmi. Su to super ludia a dufam ze nase priatelstvo potrva este dlho. Teraz viem , ze jedine co som potrebovala , aby som sa dostala z anorexie , boli pravy priatelia. A ked som bola chora uplne som zabudla na moju naj. lasku a to je hudba. Teraz sa jej naplno venujem , a ak nebodaj sa nieco stane medzi mnou a mojou partickou , este stale tu mam hudbu a ta ma nepusti.