Ahoj gaga. Dakujem moc za odpoved. Ako som uz pisala, moj pribeh s PPP trva uz 10,5 roka..podla priznakov by som mohla povedat, ze som "ucebnicovy" pripad, ktory presiel od anorexie k bulimii a na obidve formy ochorenia na mna vsetko krasne sedi, okrem prehanadiel, tie som neriesila a odmietam ich do toho pliest :). Pricinu spustenia choroby poznam, je to vztah s mojou matkou, ktora ma nikdy v nicom nepodporila, uz len ked som ako dieta mala obycajnu chripku, zakazdym som dostala vynadane, ze kde som zase lietala alebo si vymyslam, ze nechcem ist do skoly. Ani jedinykrat to nebola pravda. Ved v skole bol moj prospech bezproblemovy. Alebo ak sa mi aj akymkolvek sposobom dostalo nespravodlivosti alebo som nieco "vyviedla", nikdy ma nepodporila..skor naopak. Pohladenie, objatie sa mi nikdy nedostalo a nie raz som ho potrebovala..
Na anorexiu moji rodicia prisli asi po dva a pol roku..reakcia mojej mamy nebola veru prijemna, "musela sa za mna hanbit, ze musi ist k psychiatrovi"..tak som po kratkej dobe svojich rodicov ubezpecila, ze som v poriadku, ved jem..ano, zacala som jest, ale zaroven i zvracat, to vsak uz o mne nik nevedel a stale nevie. Niekedy by som uz chcela, aby ma sami prichytili, nech sa to skonci, ale aj tak nevidim vychodisko..mam v sebe prilis vela nezodpovedanych otazok. Niekedy vidim nadej, niekedy nevidim nic. Neviem, ci dokazem zit bez ppp.. Nenavidim sa za to, ze som s tym vobec zacala, obvinujem vsak aj ostatnych, ze to dovolili, ze dokazu byt voci mne taki nevsimavi. Chcela by som poradit, co mam robit dalej, chcela by som sa z toho dostat sama, ale potrebujem navod, sama nan neviem prist...