Bulímia,anorexia

Pre MARGE - až ma zamrazilo pri dočítaní tvojho príbehu a to aj preto, že som sa v ňom úplne našla. Ja mám 19 rokov a s PPP sa trápim už 2 roky. Som na tom totálne rovnako. Tiež som bola najprv v nemocnici, ale vôbec mi to nepomohlo. Stále vymýšlam ako schudnúť, nejesť a pod. A teraz robím to isté čo ty. Pár dní vôbec nič nejem, potom pár dní niečo jem, ale preháňadlo musí byť vždy po ruke. A tiež mi nestačí pár kvapiek, rovno celá flaštička . Keď tak teraz na to pozerám, pripadám si ako totálny psychopat, ale keď to nejde zastaviť. Ako náhle sa najem, chcem aby to bolo už vonku a je zo mňa úplne iný človek a urobím všetko pre to, aby to bolo už preč. Je to strašná búrka v hlave. Nedá sa to opísať, veď to poznáš. Niekedy strašne plačem z toho ako si ubližujem, pretože laxatíva užívam už 2 roky a radšej by som nechcela ani vidieť v akom stave mám črevá. Je mi strašne ľúto, že prežívaš to isté, je to des. Ak budeš mať záujem, tak by som ti mohla dať moju mailovú adresu a mohli by sme si písať, predsa keď ťa niečo trápi, človek, ktorý to pozná ťa viac pochopí, možno by sme si navzájom trochu pomohli :-)Zatial sa drž, papa...

ahoj, práve som našla túto stránku, bohužiaľ je česká, a ešte som ju nestihla preliezť, ale choďte sa tam pozrieť!
www.pppinfo.cz

Marge,...
"...ktoreho sa uz nikdy nedostanem von a neviem ci to moze byt este horsie..."

Ak sa z toho nevyhrabes, tak to rozhodne bude horsie. Zatial sa trapis len s jedenim a nejednim. Ale za chvilu ti to tvoje telo spocita a tvoje organy mozu zacat strajkovat... jeden za druhym.
To si zober pred oci ako oslik mrkvu... a chod za tym. Nevzdavaj sa. ZIVOT JE KRASNY.

jeda ...sorry ze to je take dlhe ...ale ak sa to niekomu bude chcet citat ozvite sa pa

Ahojte na tuto sranku som sa dostala uplne nahodov a myslim ze ludia co sem pisu aj daco o tom vedia:)....takze ja mam 18 rokov a uz 3 rok ma uplne zozieraju tieto problemy.zacalo sa to anorexiou v 15, strasne som sa nenavidela nechcela som aby ma niekto videl, chcela som si strasne ublizit,bola som taky vychudnuta ze som pomaly nemala energiu ani rozpravat ani cvicit a to bolo pre mna strasne....moja mama bola zufala strasne ma kontrolovala ale ja som vzdy nasla sposob ako ju oklamat a to jedlo proste nezjest...boli obdobia ked som nejedla a ani nepila 5 dni v kuse...takto som sa vdaka rodicom dostala na psychyatriu kde som spoznala strasne vela bab zlatych ale boli uplne chore uplny blazni a ja som bola jedna z nich lebo mi z toho proste uplne sibalo...stale som hovorila ze ano chcem pribrat ...uz budem normalne jest pojdem domov a budem si uzivat zivot a ne tu stale revat atd.ale absolutne nic som nerobila skor naopak...par dni som bola na infuzkach a ked mi mali davat jedlo cez trubicku nejak som sa zobrala...na vianoce ma pustili domov na par dni...samozrejme vsetko sa vratilo do starych kolaji a schudla som...v nemocnici som stravila skoro pol roka kym som pribrala 15 kil a potom ma pustili domov s tym ze musim este 10 kil pribrat....absolutne nic ale nebolo v pohode nebola som s tym zmierena a nejsom ani dodnes...zacala sa naopak strasne prejedat,za den som zjedla tolko co 3 dospely robotnici alebo co ..asi 20 sladkosti bagety...pokial som sa mohla hybat...velmi rychlo som takto pribrala aj to co som nemusela a zacali strasne depresie...ked som sa uvidela v zrkadle aka som nechutna dostala som velmi dlhy zachvat placu...nemohla som ani vyjst na ulicu lebo hned som sa rozplakala ..nie to este hovorit s ludmi...strasne som sa nenavidela chcela som sa predavkovat liekmi ale mama ma prichitila vsetky tabletky ziletky a vselico mozne vyhodila,davala na mna dost pozor a zas som sa dostala k nejakej psychyatricke ktora mi predpisalal antidepresiva.Nalada sa zlepsila ,bavila som sa s kamoskami a chvilu bolo vsetko fajn az na to ze ked som zacala jest prejedla som sa tak ze som skoro vracala...ale nechcela som to vyvratit ja milovala som ten pocit ze sa mozem prejest a milujem to dodnes...deprex neberiem uz asi rok depky mavam dost casto hlavne ked sa vydim jaka som nechutna a to brucho,nohy ruky....proste uplne zle...no a moje stravovanie je asi take ze vydrzim 3-4 dni nejest ani nepit a 3-4 dni sa prejedam len som k tomu pridala dalsi problem a to prehanadla...moj najlepsi kamarat je gutalax...a mam ho taku spotrebu ze nebudu stihat vyrabat....asi som uplny psychopat ale mam 18 rokov obcas idem von...chalana nemam uz od 14,zivot mi uplne uteka a ja sa neviem dostat z tohto kruhu ...strasne lutujem ze som zacala blbnut a chudnut a teraz sa to neda vratit spet...tymto by som chcela povedat ze vsetkym drzim palce aby sa im to nestalo lebo je to zacarovany kruh z ktoreho sa uz nikdy nedostanem von a neviem ci to moze byt este horsie...

Ahoj Jozef!
...z tvojho príbehu ma zamrazilo..., čo k tomu môžem povedať je len môj vlastný názor, ktorý bohužiaľ vychádza z mojich vlastných skúseností...
Pokiaľ tvoja priateľka odmieta komunikovať aj s tými najbližšími, pokiaľ tvrdošijne tvrdí, že je to OK a mešká jej to, rozhodne sa nedáva dokopy...i keď by určite chcela...je to s ňou dosť zlé...proste je to stav, keď sa uzatváraš sám do seba a zožieraš sa všetkými strašnými pocitmi voči svojej osobe...si zo seba tak znechutený, nešťastný nahnevaný, že nevidíš zmysel toho, prečo by si mal liezť ostatným na oči, a do života keď si niekto taký nemožný...
Podľa mňa ju v tom nesmieš nechať...pokiaľ ťa ako píšeš miluje, určite o teba stojí, len sa bojí sama seba, bojí sa že ju nemáš rád, preto že aj ona sa nenávidíííí ! Choď za ňou, pokiaľ môžeš, pokiaľ ťa nepustí, ostaň pred dverami aj celú noc, ale hlavne jej nič nevyčítaj, možno ani nehovor, len buď pri nej, s ňou, potrebuje ťa pri sebe, aj keď tvrdí niečo iné. Možno to znie ako kaleráby...ale ...potrebuje vedieť že o ňu stojíš...potrebuje niekoho silného...
Držím ti prsty, dúfam že sa ti to podarí

Jozefovi i ostatným - prečítaj i príspevok predtým
Tie dievčatá budú stále rozprávať že to zvládajú, že všetko je O.K., ale v hlave to funguje stále jedným smerom. Po pozorovaní zistíš že rozpráva rozumne, ale činy sú iné. Po podozrení, keď som už niečo tušila, som sa "znížila" k tomu, že som svojej dcére prehrabala veci. V školskej taške som našla asi 5 plesnivých desiat, niekoľko medzi šatami v skrini. Keby uvažovala normálne zahodí desiatu tak aby som nezistila že ju nezjedla. Nejedla už ani jedlo, ktoré predtým mala rada, iba zeleninu. Veľmi rozumne rozprávala o anorexii, ale každým dňom som sa presviedčala že skutky sú iné. Poznala aj prípad rovesníčky, ktorá skončila na psychiatrii s veľkými zdravotnými ťažkosťami, potom jej návrat do školy a problémy ktoré robila ďalej. Sama o tom rozprávala že ju nechápe, ale keď došla reč na jej správanie, tak pre seba mala ospravedlnenie, že ona predsa nerobí také hlúposti. Bolo to to isté. Rozdiel bol v tom, že tamto dievča chudlo spolu s mamou, otec bol ďaleko. My s manželom sme svoju dcéru dozerali, vedela že je kontrolovaná (ale s trpezlivosťou a citom, nesmie byť pod tlakom). Za dva roky pribrala po troške 8 kg. Už štvrtý rok môžem povedať, že je v poriadku, nechudne, sladké musí mať každý deň. Chodí aj v školskej jedálni na obedy. Nepoje vždy všetko, ale keď príde hladná, pýta sa, čo by mohla zjesť. To sme u nej nikdy predtým nepočuli.
Takto chorí potrebujú pomoc, inak to nezvládnú.
Motivácia je dobrá vec, dokáže zázraky, dôvera tiež. Túžby blízkeho človeka poznáme a nie vždy sú nesplniteľné. Doprajte im ich a cieľ sa dostaví.
Prajem veľa trpezlivosti a lásky.

Jozef - je to škoda, že vám nevyšiel vzťah, pretože ja si myslím, že len láska je najlepším liekom na poruchy príjmu potravy. Nechápem prečo sa tak tvoja priateľka zachovala, ale z vlastnej skúsenosti ti môžem iba povedať, že tieto choroby sú veľmi nevyspytateľné. Tým, že dievča neje, alebo vracia, narušuje celkovú činnosť tela a hlavne tú mozgovú, celé telo je rozhádzané, hormóny si robia čo chcú, jednoducho organizmus je narušený a v dôsledku toho koná človek niekedy tak, ako by za normálnych okolností nekonal. Je to strašná búrka v hlave. Pritom to môže byť skvelý človek, ale to fyzické telo štrajkuje za to ako sa s ním zaobchádza a dáva to patrične najavo. Neviem ako to funguje u iných, ja som písala len z vlastnej skúsenosti a dúfam, že som ti aspoň trošku pomohla pochopiť to. Prajem ti veľa šťastia a hlavne dávaj pozor na priateľku, lebo to bude určite potrebovať. Tieto choroby sú často boj na celý život a len človek ktorý to zažije, vie pochopiťť o čom to je...Papa

danielad - tak to teda určite nie si sama, je nás takých moc, moc.. je to taký svinský parazit v hlave, ktorý si tam urobil celoživotnú dovolenku.. 3 roky je už dlhá doba, bola si sa skúsiť dať aj liečiť, alebo si vyhľadala nejakú odbornú pomoc? Ale je fakt, že pokiaľ sa nezačneš mať ty sama rada, bude ti na nič aj 1000 psychiatrov. Ja som vyhľadala a bolo mi to na nič. Ja sa tiež ešte veľmi neľúbim, ja vymýšľam už 2 roky ako nejesť a ako najlepšie zhodiť a pod... No stále sa točíme na reťazovke...

zuju - už som sa bola pozrieť na tú stránku a je veľká škoda, že u nás nemáme nič podobné. To mi je veľmi ľúto, že sa zle cítiš. Viem moc dobré, ako vyzerajú také depresie kôli priberaniu. Radšej by som sa vtedy dala zakopať pod zem, ako na seba pozrieť do zrkadla. Aj ja som teraz trošku pribrala kôli cyklu, ale už začínam vymýšľať ako to zhodiť. Sú to svinské choroby. Ktorý milý človek ich vymyslel? Dám si vyvolať jeho ducha a poďakujem sa mu osobne :-)