Ahojte,
práve som sa vrátila z wc-ka. Naposledy-včera- keď som "TO" urobila, povedala som si že už nikdy viac!...Už asi 1000-cí krát...
Preklínam deň, keď som to spravila prvý krát. Neviem si už predstaviť aké to je žiť bez neustálych myšlienok na jedlo a na to čo s ním po jedení "musím" urobiť. A vlastne, mnohé z vás ste si asi podobným prešli,alebo ešte prechádzate...
Mám 22 rokov. Bulímia ma trápi už dobré tri roky. Prepadla som jej počas toho ako som mala anorexiu, ktorá sa mi začala v mojich 19 rokoch. Prestala som skoro úplne jesť, aj keď to bolo pre mňa utrpenie,pretože jedlo milujem... ale neznášala som sa, svoj celkový vzhľad(čo sa doteraz nezmenilo:(...práve naopak, čím ďalej, tým viac, sa samej sebe hnusím). Vtedy som na výšku 167 cm mala 52 kíl a to sa mi zdalo priveľa. A tak som to dotiahla na 46. Verte či nie, bolo to jediné obdobie v mojom živote, kedy som sa cítila celkom "pekne" a príťažlivo...avšak, potom som začala brať antikoncepciu kvôli menštruácii, ktorú som nemala viac ako rok a pribrala som na pôvodných 52 kg. Kvôli priberaniu, ktoré neprestávalo, sa u mna postupne vyvinula depresia, až som začala navštevovať psychiatra. Predpísal mi lieky-antidepresíva, z ktorých som pribrala ďalších 8 kíl...Od vtedy je tomu rok a ja mám stále váhu okolo 60-63 kíl, hnusnú bulímiu a hnus zo seba.. Nenávidím sa ako nikdy predtým :( Nikto z blízkych o mojom probléme nevie a ja neviem ako ďalej. Preto som sa odvážila aspoň k tomuto, že sa zdôverím s Vami. Viem, že chcem byť zdravá,nechcem sa už neustále len prežieraŤ, ale moja vôľa je slabá. A chcela by som sa mať konečne rada, aby som mohla viesť plnohodnotný život... Ak by ste mi vedeli poradiť dievčatá, ktoré ste sa z toho dostali, bola by som Vám úprimne vďačná. Takisto ako sa poteším aj slovám Vás kočky, ktoré tým prechádzate teraz...Ďakujem...
--------------
Poradňa - Poruchy príjmu potravy - www.zdravie.sk
Už naozaj nevládzem
--->tak...ja len ze, asi mas v niecom pravdu..a tiez velmi pekne dakujem
... ani neviete ako si to vazim! Ste zlate. Verim ze sa mi raz podari sa z toho dostat,a alusinka,najlepsie by bolo asi keby som spravila prvy krok co najskor, vsak...no, asi to fakt skusim, mam velmi dobru kamosku, ktora to myslim ze pochopi...len teraz najst tu odvahu.. Vdaka este raz, priatelky
Mila priatelka, poviem to slovami mas obrovsky nedostatok lasky, kazda kazducka Tvoja bunka musi citit, ze je milovana, musi citit Tvoju silu k zivotu Tvoje slnko, ja Ti z celeho srdca prajem, aby si tu obrovsku silu nasla, pretoze ju v sebe mas, ...
Prvy krok - povedat to niekomu z blizkych. Viem, ze je to tazke, ze sa za to hanbis, ze sa bojich reakcie... Mne osobne to strasne pomohlo. Nemusis sa bat, ze ta budu pre to odsudzovat ;) skorej naopak... Konecne budes mat v niekom oporu, ked uz ju nemas sama v sebe...
Druhy krok - mysliet na nasledky... Mozno si to teraz este neuvedomujes, ale nasledky su v mnohych pripadoch strasne.. treba mysliet na seba, na svoju buducnost, na svoje zdravie... Ono sa to da, len treba mat volu...
Treti krok - neprepadat panike, ked znova sklames samu seba... treba si povedat, stalo sa, noaco, druhy krat to pojde lepsie ;))
Ja som po siedmych rokoch uvedomila az potom, ked mi moja gynekologicka povedala, ze mozno nebudem moct mat dieta... ona nevedela ze mam bulimiu... hold, ale uz je neskoro plakat...
Ja uz som dva roky "cista", hoci ma este milionkrat napadne strcit hlavu do zachodovej misy...
Je to boj na dlhe trate... Ale ked chces, a ked si veris, a ked mas pri sebe niekoho, kto ta psychicky podporuje, tak sa to da ;))
Drzim palce ;)
