zlyhanie

už vraciam len raz denne, váhu mám 45-50 a bola som po mesiaci na kontrole u psychiatrčiky a povedala, že by sa mi zišla hospitalizácia, ale ja som povedala, že ak tam budem musieť byť viac ako mesiac že nejdem a ona že dobre no tak sa budem leičť ambulantne a každý týždeň dochádzam psychologičke mám ju rada, verím jej, hovorím jej pravdu a aj mamke som to povedala, a zachovala sa veľmi dobre, myslín že sa začína lepši obdobie mójho života:)

Jasne, vsetky baby, kt. chcu bojovat do temy "uz naozaj nevladzem" :) Uzasne, aku podporu som tam nasla ... Som dnes mala ranajky a teraz obedik a v pohodicke :) Vse vo mne !

TINKA,
si sa mi stratila moja...chcem vediet ako sa ti dari...skus forum "..uz naozaj nevladzem"....su tam super baby...a uzasne sa podporuju..prid tam medzi nas..zalezi mi na tebe...ok?

tinka,
zdá sa mi, že sa svojim záchvatom trochu poddávaš. ja, keď to na m§a prišlo, som robila čokoľvek, aby som opäť nezlyhala. chodila som po dome, prepínala som telku, pozerala som telku, hrala som sa so svojim psom (!!!!!), zobrala som ho na prechádzku. neosvedčilo sa mi čítanie alebo písanie. musela som robiť niečo manuálne. a keď to bolo najhoršie, môj pes ma vždy zachránil.
a v prípade, že som naozaj zlyhala, robila podobné veci, aby som nenavštívila wc.
dôležité je nezvracať! aj vtedy, keď si sa už prejedla! ťažko tomu uveriť, ale je to tak! pretože bulimičky si každé jedlo automaticky spájajú s návštevou toalety. a toto spojenie treba rozviazať!
ja som si vyslovene zvracať zakázala a udelila si zaň trest (ak máš dobrý vzťah s rodičmi alebo priateľom, mohli by ste sa dohodnúť na ničom, čo vyslovene neznášaš). a postupom času to začalo fungovať!
držím ti palce! zvládneš to!

Aha ju....par dni som tu neni a co sa nedocitam....
Tinka,
v ziadnom pripade to nesmies vzdat..ked si sa aj par krat zakopla...nevadi...bojuj dalej...
myslis ze ja to mam jednoduche??...tiez som mala par krat na male...nesmies ale povolit..ja myslim vtedy na deti..najdi si aj ty nieco..na com ti velmi zalezi...
ja mam teraz vela roboty..neda sa mi sem chodit...ale budem na teba mysliet...a drzat palceky...NEVZDAVAJ SA..prosim...

lulu, ako sa ti to podarilo dosiahnut takyto pristup. Ja uz vazne neviem co mam robit. Ja ked sa prejem, potom mi vsetko tak nafukne, cele telo a citim sa este 100x horsie akokeby som sa len prejedla. Aj ked viem, ako to vyzera, ked sa prejem, nedokazem sa oplatit. vzdy som v takom amoku, ze si to neviem uvedomit, vtedy na vsetko zabudam, len nech mozeme nieco zut. Poradte mi prosim.

tinka,
pokús sa nepanikáriť, keď zlyháš. cesta ku zdraviu je tŕnistá a dlhá. mne po každom zlyhaní pomohlo, keď som si zopakovala, prečo to vlastne robím, a čo tým získam. a tým nemyslím iba život bez záchodovej misy. napríklad, keď si teraz spomeniem na svoje nákupy (nemyslím tie prejedacie, ale normálne), ako som sa triasla pri pohľade na tú kopu jedla, ktorá by sa dala doslova zožrať. teraz som v obchode úplne pokojná a vyrovnaná. a už len pre toto sa oplatí bojovať.

alusinka,
závidím ti tvojich rodičov. moja matka ma chcela pri prvých psychických problémoch chcela vyraziť z domu. takže sa divím, že stále môžem bývať doma. no aj tak ma to stojí nadmieru síl, takže neviem, čo je lepšie. byť na ulici alebo doma. a ani si neviem predstaviť, čo by sa stalo, keby som znovu začala manipulovať s jedlom. váž si, čo máš.

baby, poraďte!!!§
ja som to zas nezvládla. zas sa to vsetko opakuje. co uz mam robit. ja chcem zit ako kazdy iny. mna takyto zivot nebavi!

Hlavne je, uvedomit si, ze to je choroba/zavislost, ako kazda ina... a za to, ze je clovek chory, sa predsa hanbit nemusi...
Kym som to ja drzala roky v sebe, som sa milion krat snazila dostat sa z toho sama. Len aby si o mne ludia nemysleli, ze som sibnuta...
Pak som konecne nazbierala sily a povedala som to mame... Nebyt toho, robim to dodnes... Dneska to uz vie aj moj priatel, moja rodina, moji kamarati... A ked mam nutkanie spravit to zasa,vsetci ma podporuju v tom, aby som bola silna... Uz sa nebojim o tom hovorit a konecne sa citim fajn... Cakala som, ze ma budu pre to odsudzovat, ale nie... Kazdy stoji pri mne, nik mi nic nevycita, nik si nemysli, ze som divna... Ked vas ma nieto rad, pochopi vas, aj ked robite akukolvek vec, nehovoriac o tom, ked mate nejaku psychicku chorobu... Ale to je uz na kazdej z nas, ako sa k tomu postavi .)

Dievcence drzim Vam palce! Budte silne! Viem, je to tazke, ale vsetko sa da ;) ked sa chce a ked si clovek veri ;)

wasabi,
jasne, ani ja by som sem svoj mail nedala, len som myslela, ze mozno... Ale ved mozme aspon tu sa sledovat:-) a dufam, ze si budeme pisat len pozitivne veci. Ja sem pozeram pravidelne, tak sem pis, hned jak budes mat cas