Dobrý deň, volám sa Jana a mám 25 rokov a môj partner 30. Tvrdí o mne, že som príliš náročná, čo je možno aj pravda. Sme spolu intenzívne pol roka, viem, že si každý poviete, že je to pravdepodobne málo, ale fakt rýchlo odhadnem človeka, mám na to akýsi dar.. možno štátnica z psychológie, neviem. Ale intenzívne pol roka, myslím tým aj to, že keď bol nejaký problém povedala som ho nahlas, som za otvorenosť vo vzťahu. Keď mi niečo vadí poviem to, za akúkoľvek cenu. Čiže niekde človek čaká na to, že niekomu povie názor vo vzťahu pol roka a ja som to povedala po mesiaci. Partner vie úplne o všetkom, čo mi vadí až na jednu jedinú vec, ku ktorej sa dostanem neskôr. Zhrniem to, neprejavoval mi city, až keď som mu to načrtla a vysvetlila, že ženy potrebujú vedieť, že sú milované začal mi to hovoriť. Väčšinou je to však po sexe, nikdy mi to nepovie len tak vonku na ulici. A aj to povie len, že ma miluje a nerozvíja to. Problém je aj v tom, že chodí len ku mne, prespáva u mňa, je u mňa a málokedy niečo donesie, keď ma pozve na večeru mám pocit, že mu je nepríjemné, že ma za mňa niečo platiť. Príde mi to lakomosť, možno šetrnosť, už som mu to povedala ale poprel to. Je samotár, nemá veľa priateľov, väčšinou sú to kolegovia v práci. Žije sám, k nemu domov ma nikdy nechce vziať, považuje to tam za nepekné. Na Vianoce ide k rodičom len z povinnosti, pretože nemá rád sviatky, a väčšinou si na tieto dni dáva služby. Nekupuje darčeky príde mu to zbytočné, až na moje naliehanie som povedala, keď som vyslovila názor, že chcem aby sme si dávali darčeky, pretože vtedy vidím, že druhý človek na mňa myslí súhlasil. Na Vianoce som mu dala darček a on mi nedal nič so slovami, že si niečo vyberiem sama, tušil, že ma to sklame ale nevedel čo mi kúpiť. Toto sa snažím pochopiť, ako človek môže toto spraviť, keď vie, že druhého to sklame. Sklamalo ma to. Príde mi to ako keby ma využíval, využíva moju dobrotu, keď som s ním. Chce len brať namiesto toho aby aj dával. Nikdy ma nepochváli, nie je vôbec cieľavedomý, stačí mu to čo má, proste opak mňa. Je muž v najlepšom veku, býva v podnájme, nemá auto, pretože ho nebaví šoférovať. Žije v určitom stereotype, nemal veľa partneriek pretože nevie nadviazať vzťahy. V našom vzťahu som bola ja, čo spravila prvý krok. Na internete som našla, že s tým súvisí porucha osobnosti nazýva sa Schizoidná porucha. Začínam mať zo seba pocit, že som paranoidná, ale tak veľmi chcem prísť tomu na koreň, že si možno nedokážem priznať základnú vec, že sa proste k sebe nehodíme, že ja mám určité životné ambície, ktoré sa mi s ním nepodaria splniť. Keď som sa ho spýtala aký ma životný cieľ, nevedel mi odpovedať. Som z toho zúfalá, pretože ho ľúbim a chcem zmeniť jeho prístup k životu, pretože inak zostane sám. A dosť podstatná vec je tá, že nosí stále tie isté veci, keď sa mu niečo roztrhá radšej to zašije ako keby si mal kúpiť nové, nosí vypraté oblečenie, ponožky aj spodné prádlo, nekúpi si niečo ani keď to potrebuje, čaká asi až keď je to nevyhnutné k životu. Toto je tá vec čo mu nedokážem povedať. Ja som spoločensky založená a vždy obklopená priateľmi, nemám ich veľa, možno ich dokážem zrátať na jednej ruke, ale môžem povedať, že sú skutoční priatelia. A on je medzi mojimi priateľmi ticho, uzavretý, a je ten ktorý musí mať vždy na všetko iný názor než ostatní. Na mojich priateľov pôsobil ako nudný suchár a čudák. Nikdy ma nikam nevezme, okrem kina a kaviarne. Nemá nápady. Najradsej by bol doma v posteli a pozeral film na dvd. Prosím poraďte mi.
