PPP a depresie

Ahojte,som nova a dost zaskocena niektorimi odpovedami.Ved zit je tak krasne a radovat sa z toho mala co mame sa oplati.Jedna place ze ma zle manzelstvo,druha ze je tucna.....Berme sa take ake sme a nesnazme sa rovnat druhemu,alebo vychovavat druheho.Hyckajme a vychovavajme najprv seba same a poperme sa s problemomom.Tym,ze sa vystazujem sa mi ulavi,ale problem neriesim,len ho odsuvam.

ahoj kisseable,viem co prezivas-tocis sa v bludnom kruhu-trapis sa pre nadvahu a miernu nadvahu mas preto lebo sa tou vahou vlastne trapis..je dokazane ze stastny ludia chudnu lahsie-lebo sa dokazu zaoberat aj inymi vecami,neriesia stale jedlo a nemaju depky,ktore by riesili prejedanim..prvym krokom je aby si sa sama so sebou zmierila a uvedomila si ze mas aj ine kvality ako vyzor-ver ye stastny clovek je hned krajsi-takye to ide ruku v ruke!ver mi!vyhladom na tvoje ynizene sebavedomie by nebolo od veci poradit sa so psychologom-neboj nic na tom nieje-aj moa sestra mala hroynu mienku o sebe samej,vynila sa z veci za ktore nemohla a psychologicka jej velmi pomohla-je to ako kaoska ktorej moyes povedat vsetko co ta trapi a nemusi riskovat ye to vytrepe dalej!alebo ze ta nepochopi!

pre mis.
"telo je len obal"
kiez by si to mysleli vieceri.. urcite by bolo menej ludi, ktori sa potrebuju vyzalovat na strankach akou je tato.

kissable, samozrejme. Nejde o váhu, o kilá...ide o to, ako sa cítiš, ako trpíš...telo je len obal..

pre mis.
vies, nie je to jednoduche. som jedej z tych pripadov, ked sa pri ppp nechudne. je pravda, ze som dost zhodila, ale moje BMI je teraz NAD 25, cize mam podla tabulky nadvahu.
myslis ze by mi niekto uveril, ze mam ppp?

je to zivotny styl,anorexia

Kissable, a nechcela by si navštíviť psychológa?

pre kiara88:
aj ja beriem fenolax. drzim prisnu hladovku, ale niekedy to nejde a tak sa prejem, potom to riesim fenolaxom. stacia mi tak 3 tabletky, viac sa neodvazim zjest, lebo sa bojim, ze sa mi uplne spomali travenie.
uzivam ho len cez vikend, ked som dopoludnia doma, aby som mohla navstivit wc kedykolvek. raz som si ho dala aj v priebehu tyzdna, ked som sla do skoly, a poriadne som to olutovala. ceste chodenie na wc som kamaratkam vysvetlila ako zapal mocovych ciest. bolo to poriadne neprijemne.
navyse, k tomu vsetkemu sa pridruzili aj ine problemy. mam nulove sebavedomie. som skareda, tucna, hlupa. neustale sa bojim, ze ma nezoberu na vysku alebo ze nezmaturujem. mam strach zo zlyhania v skole, ale namiesto ucenia sa vacsinu casu cvicim alebo sa zaoberam dietami. neviem ako zmenit tento svoj psychicky stav. niektori priatelia, o ktorych som sa mohla opriet, sa mi otocili chrbtom a ja sa neodvazim zdoverit sa im.
este stastie ze existuju fora ako toto, kde mozem najdt pochopenie.
dakujem :)

jankap,presne taky postoj k praci mam aj ja. ani presne neviem,kedy to zacalo,ale bojim sa najst si pracu a pracovat,lebo sa bojim zlyhania. pracovala som kedysi pod tedenim zeny,ktora kazdej podriadenej davala najavo,ze je neschopna a nula. mala som v praci depky, uzkosti, zacala som sa obliekat do cierneho, pribrala som. ked som odisla,bol to pocit, akoby mi narastli kridla!!! nezabudnem na to nikdy. ale potom, utekali roky a ja som utekala pred moznostami pracovat.bala som sa toho,panicky strach. hoci som velmi pracovat chcela,robila som vsetko preto,aby ma tam,kde som sa bola informovat o pracu, nevzali. teraz sa mi podarilo aktivacne sa zamestnat,a je to dobry start!

Moje ťažkosti: minulý rok som sa liečila na oddelení príjmu porúch potravy v BA na diagnózu mentálna anorexia. Počas liečenia som pribrala pri výške 176 cm z pôvodnej váhy 40,5 kg na dnešných 57 kg. Na liečenie som šla dobrovoľne a bola som presvedčená o správnosti svojho kroku. Príčinou mojej anorexie nebola klasická snaha o štíhlosť, ale stres vyvolaný štúdiom na VŠ popri ktorej som aj pracovala. Mala som príliš málo času a tak som si voľné chvíle našla tak, že som vynechávala jedlo. Mala som viac času a pocit plnosti ma neobmedzoval pri učení. Po návrate z liečenia som si našla novú prácu, v ktorej som naplno zlyhala. Proste som ten nápor nezniesla a tak som šla zase za psychiatrom, ktorý mi stanovil diagnóznu depresia a úzkosť. Dostala som strach z práce. Proste mám silnú obavu zo zlyhania. Teraz som už 3 mesiace doma a čím dlhšie som tu tým viac sa tie obavy vracajú. Začala som si hľadať prácu, ale stále si myslím, že toto nedokážem. Do zahraničia sa obávam ísť kvôli mojej poruche. Veď čo ak by som znova hľadala únik a vrátila by som sa. Psychologička ma vystrašila ešte viac, keď mi povedala, že budem nasledovať už vyskúšané vzorce správania a z práce stále utekať. Ja však takto nechcem a ani nemôžem žiť. Vyštudovala som VŠ, nadrela som sa a teraz tu ležím ako kôpka nešťastia napchávam sa antidepresívami (Cipralex 1/0,5/0) a vyplakávam nad sebou. Všetci sú zo mňa nešťastný a nevedia mi poradiť. Som akoby v jednom kole. Moje ambície, ktoré som kedysi mala sú dávno za vodou. Teraz som ako lekvár a všetkého sa obávam.Len tu tak sedím a zúfam si. Neviem si pomôcť. Hľadala som odpoveď na otázku kedy to začalo a prišla som na to, že od príchodu z nemocnice sa môj mentálny svet úplne rozvrátil. Proste akoby mi zašibávalo, akosi sa mi znížila kapacita mozgu a ja už nedokážem samostante rozmýšľat. Myslíte že to má nejaký súvis alebo hľadať príčinu niekde inde. Chodím aj na psychoterapie, ale stále mi to nepomáha. A čo viac obávam sa o seba. Začínajú ma prepadávať samovražedné myšlienky. Myslím si, že som tu aj tak nanič a neviem čo mám robiť. Som zo seba zúfalá, všetci moji priatelia sú viac menej úspešní a ja .... Mám 30 rokov ale pripadám si ako 18 ročná pubertiačka. Vôbec nie som samostatná, nemám žiadny životný cieľ a neviem čo bude....