Socialna fobia

chapem, chlapov nemozes ani vidiet a zenam neveris. ale budes musiet...snad ti osud v blizkej dobe posle nejakeho anjela, tak ho neodmietni :) osud ti stale ponuka sance ale ked ich odmietas vidiet, tak ich nevidis. prestan sa bat, a pozeraj na svet otvorenymi ocami, urcite je ktosi na blizku, kto ti pomoze, len pouvazuj

Ahojte, veru, citam tu vela veci, ktore poznam. Co ma najviac obmedzuje v ramci SF? Premyslala som nad tym tiez velakrat! A tazko povedat, akoby to bolo vzdy nieco ine..ale asi taky ten pocit, ze ,,dnes nie, alebo teraz nie, teraz je blby den/moment", povedala by som, ze cela SF mi zabranovala/zabranuje zit spontanne, volne, slobodne, bez vsetkych pocitov viny, zodpovednosti, svedomia, sebaanalyz etc. To mi realne berie slobodu NAPLNo, nie iba okrajovo sa nejako venovat ZIVOTU, zit tak, ako to casto citim..ale vzdy narazim na nejake hranice dane SF (ci je to uz sebaobraz, ina spolocnost, kde sa necitim dobre alebo cokolvek)

Jedenie na verejnosti - mam s tym problem hlavne v spolocnosti ludi, co robia k tomuto poznamky. Obvykle to radsej vzdam a jem iba malo alebo az vtedy, ked umieram :) V spolocnosti pre mna atraktivnych ludi jem menej a pomalsie a celkovo inak. V spolocnosti ludi, co su pre mna ,,pocit bezpecia", jem ako chcem, nerozmyslam az tak nad tym, ale predsa.

Presne tak Jajka, mam aj starch niekoho k sebe pustit. U mna je to ale teraz zlozitejsie, ja mam za sebou rozchod s manzelom. To ma posunulo o kusisko naspat. Neviem sa este z toho dostat. A preto si teraz neviem uz vobec nikoho k sebe pustit. Ani nevidim nejaky naznak, ze by sa to nejak menilo. Proste neverim nikomu.

preco, mas aj strach niekoho k sebe pustit ze? potrebujes blizkych ludi bez toho to nejde. najdi aspon jedneho cloveka, ktoremu mozes verit. nemusis mu rozpravat o svojej sf ale chodit spolu von, bavit sa, zit si svoj zivot, svoje zaujmy. pusti k sebe aj inych ludi, staci len trosku, pre zaciatok. trosku sa zahraj na herecku, smej sa aj ked to tak necitis. ludia su velmi radi,ked ich pocuvas.
ludia sa neradi bavia s ludmi, ktori si prilis beru veci k srdcu, ked im nieco povies a oni sa rozplacu alebo urazia. povedzme ze vies ze oni to tak nemysleli ako to ty beries ale aj tak mas tie pocity a co je horsie, reagujes na ne. tie pocity nie su skutocnost, su to len a len pocity.

pytam sa preto ze stale tu citam, ci uz ide o depresiu, uzkost alebo sf ze lieky velmi casto nepomahaju. ze stale striedaju jedny za druhe a nic. ale nikto nepise nic o tom ze by sa psychiatri snazili to skutocne riesit, ze by boli nejake skupiny, terapie, a podobne.

Skusala som lieky, vobec mi nepomohli.
Chystam sa na nieco alternativne. Ked sa dokopem k tomu.

S jedenim to je u mna asi ako u Jajky001. Akurat, ze ked som este bola v predchadzajucej praci, radsej som na obedy nechodila, nie lebo mi vadilo jest na verejnosti, ale lebo som sa hanbila, ze som jedina na obede sama, a vsetci ostatni maju kamaratov kolegovcov.

preco, skusala si nejake lieky? do akej miery ti pomohli?

Mna najviac obmedzuje to, ze sa hanbim a zaroven bojim ludi a zaroven citim za vsetko vinna. Taka zla kombinacia. A potom sa nad to neviem povzniest a nesiem si to do dalsich dni. Potom mam v hlave tolko vela neprijemnych pocitov, ze sa bojim do niecoho pustit, niekde ist, nieco riesit. Neprijemne pocity ma blokuju. Neviem sa ich zbavit.
Mam v sebe po tolkych rokoch takehoto zivota obrovitansku uzkost, napatie skoro bez prestavky (aj pocas spanku), a ten strach.

dalej ma napadlo k jedeniu pred ludmi. mne to v podstate nerobi problem jest na verejnosti, ked som hladna tak jem a basta. co sa tyka spolocenskeho stravovania s nie najblizsimi ludmi, mam s tym celkom problem. najem sa, ale so stiahnutym zaludkom. preto sa tomu aj vyhybam, na obedy chodim sama. nechcem rozpravat pri jedle. som nervozna, potom mi to jedlo pada, citim sa trapne...