Miloš, nebola som tam, ale robila som na odd, kde ľudia umierali na mozg. porážky, zhubné aj nezhubné nádory mozgu a pod...Deti, to je iná kapitola, tiež mám pocit, že by som tam asi ani nechcela ísť, zo strachu, ale prišla som na to, že keď človek musí, tak to zvládne, čo iné mu ostáva, ale je to strašné trápenie, vidieť dieťa trpieť a čakať ako to celé dopadne:( Palomino, aj ty by si to zvládla, niekedy človek musí trochu bojovať aj so svojim strachom a obavami kvôli tým druhým...mne vždy pomáhal ten pocit, že ako to asi cítia tí, ktorí sú tou chorobou postihnutí?! Myslím, že by si to zvládla. Mala som chorého kamaráta, zdravý chalan, len mal chrípku a potom o pár mesiacov sa prišlo na to, že má zničené srdce a pomôže jedine transplantácia. Čakal na ňu tri roky a ledva sa dočkal. Ľudia okolo neho umierali a on ešte stále žil...ale ten život bol hrozný. Nevládal dýchať, keď niečo zjedol, hneď to vyvrátil, dusil sa...Keď som ho takého videla, bolo mi do plaču. A pritom to bol veľmi optimistický človek, ale ku koncu už mu to bolo jedno, ako to dopadne, hlavne už nechcel trpieť.Nakoniec sa to podarilo, ale len tak tak, vraj mu dávali max 2týždne...neuveriteľné, priam zázrak. Som rada, že som za ním bola, aj keď som mala kadejaké pocity, on sa cítil určite horšie.